Sú príležitosti pri ktorých sa oplatí zodrať aj pár topánok. Otec kardinál, čo Vás vedie do Bratislavy?
Vedie ma práve to blahorečenie – vieme, je to prvý stupeň svätorečenia – a keď je to blahorečenie v Bratislave, tak sa plní tak trošku aj moja túžba. Častejšie som o tom rozprával: aj na Slovensku sme poznali skvelých ľudí ozaj svätého života, či to boli laici, či kňazi, či naše matky, alebo aj tí, čo prenášali knihy cez hranice... To všetko boli ľudia, ktorí sa podujali na určité skutky, a to dakedy ťažké, a nasadili sa. Teda bolo to dobrodružstvo; dá sa povedať, že to bolo sväté dobrodružstvo. Toto sú životy svätých. Také ozajstné dobrodružstvo pre Ježiša Krista.
A my na Slovensku, najmä v dobe totality, sme takých ľudí mali, a povedal by som, že aj hodne, len ich treba vytiahnuť von. Pamätám sa, keď som cestoval s dnes už svätým Jánom Pavlom II. do Košíc na kanonizáciu Košických mučeníkov a on mi len tak položil otázku. Vidno, že reagoval na národnosť, teda na pôvod tých našich troch košických mučeníkov. A on sa pýta: A ktorí sú vaši slovenskí svätci? To mi tak akosi vtedy utkvelo v mysli, tým nás chcel upozorniť: ale však aj svojich musíte mať, tak sa musíte nejako pričiniť o to, aby boli vyhlásení. To je výzva, aby sme tých našich tiež akosi predstavili - nám na Slovensku a predstavili ich potom aj v celej Cirkvi. Aby sme ich mali pred očami, však to boli naši ľudia a tí žili v našich pomeroch. Ako je to možné, že tí ľudia sa stali svätými? V čom to pozostáva?
Boží služobník Titus Zeman prevádzal na tri razy do Talianska bohoslovcov, aby mohli študovať. Vy ste v tom čase boli v Taliansku. Mali ste aj osobný kontakt s touto generáciou...
Nuž, ja osobne by som akosi chcel vyjadriť vďaku za to, čo spravil, koho previedol. Lebo to boli vybraní kandidáti na rehoľný život, na kňazstvo, aj sami kňazi, ktorí sa na Slovensku nemohli nijako uplatniť duchovne – len utrpením, pravda –, lebo na Slovensku bola tvrdá totalita. A to boli ľudia, ktorých on dostal na Západ. On ich tým svätým dobrodružstvom previedol. Preplávali cez rieku – rozprávali, ako plávali, aby sa skryli, a aby ich nevideli, museli sa ponoriť pod vodu a iba cez trstinu dýchať, a takto prejsť celú tú rieku, ktorá bola nebezpečná. To nie je iba nejaký potôčik, keď ide o Moravu, a o Dunaj. A tí ľudia takto prechádzali, on ich prevádzal, a to sú mená, ktoré dnes voľačo značia aj pre Cirkev na Slovensku.
Bol tam medzi nimi Andrej Šándor – Gorazd Zvonický, básnik, a náš skvelý a vzácny básnik! Anton Hlinka – Tóno Hlinka, čo ten spravil cez rádio! Ako držal ľudí a povzbudzoval práve cez rádio potom zo Západu! Jozef Heriban – Jožko Heriban, bol salezián – sa vypracoval v biblickej vede natoľko, že dnes to meno čosi znamená, nájdeme ho v rôznych encyklopédiách. To neboli hocijakí ľudia. Klement Poláček – skvelý psychológ na univerzitnom mieste. To sú všetko ľudia, ktorí boli hodne intelektuálne nadaní a vyštudovali veľmi dobre.
Ďalej minorita Daniel Faltin – páter Faltin čosi znamenal, pracoval tu na Kongregácii pre východne cirkvi... Rudolf Blatnický – Rudko Blatnický, skvelý dogmatik teológ! Pôsobil na pápežských univerzitách, a najmä na tej saleziánskej. No a potom naši – povedal by som – starí vyslúžilci, ktorí boli známi aj ináč. Tóno Botek – Anton Botek, bol redaktor katolíckych novín po toľké roky a viedol katolícku kanceláriu, ktorú založil. A keď prišiel von, tak hľadel pomáhať, aj tu nám takto pomohol. Aj to, čo my sme v Ríme mohli dať dokopy bolo možné len preto, že tu boli takíto ľudia, ktorí prišli. Náhalka – Štefan Náhalka, jeden zo zakladateľov Ústavu svätého Cyrila a Metoda. Daktorí ešte žijú, v Amerike ešte žije Juraj Török. Tak už len tieto mená pre Slovensko čosi znamenajú. Všetko sa viaže práve na celú tú akciu, ktorú sprevádzal a pri ktorej bol don Zeman. Don Titus bol veľmi činný. Myslím, že on si to nebo vyslúžil.
Dnes by mal už vyše sto rokov, že je to časový rozdiel. V čom myslíte, že don Titus Zeman, zakrátko blahoslavený, predstavuje odkaz pre dnešok a zvlášť pre tú súčasnú mladú generáciu?
Nuž, mladí majú radi dobrodružstvo, tak aby si tá mládež uvedomila, že život a príklad nášho už čochvíľa blahoslaveného je príkladom, je výzvou na také sväté dobrodružstvo. Aby sa nebáli toho života. Aby vedeli na seba zobrať aj riziko, aj niekedy – povedal by som – tvrdé utrpenie. To nebolo ľahké, ten ich život. Aké to bolo nebezpečenstvo... pamätám si, ako sme sa išli z rakúskej strany pozrieť, kde sa to robilo, kade prevádzali – pri Dunaji sme len pozerali, ako je to možné. Však to nebola hračka! Išlo aj o život, pretože kto tam nevedel prejsť, buď to nevedel, alebo sa zastrašil, keď prípadne tá stráž vystrelila. To boli udalosti. Najmä počúvať tých ľudí čo prešli a čo to prežili. Tak veru, tam sa pocítilo, že to je čosi veľké, ozajstné sväté dobrodružstvo to bolo.
Celý náš život je také sväté dobrodružstvo, ku ktorému nás pozýva aj tento náš blahorečený. Ja vidím jeho život – a príkladný život ako svätca – nielen ako kňaza, ale práve ako kresťana. Lebo aj toto potrebujeme na Slovensku. Veď medzi našimi matkami, koľko je svätíc. Koľké sa musia trápiť, koľké musia – najmä vdovy – naozaj dať celý svoj život. A to, čo ich udržuje, je jedine viera. A práve to je príklad takej viery, ktorá je činorodá, ktorá hľadá iniciatívu, ktorá sa prejaví v živote. Na každom mieste, či je to laik, či je to kňaz, či je to matka rodiny. A nehovorme o matkách rodiny, veď čo tie často musia zniesť! Či sú to chlapi, či sú to mladí ľudia, všetci.
Môžeme v ňom vidieť veľký príklad obetavosti. Pre mňa je to vzor všeobecný, pre každý stav, v ktorom sa voľakto nachádza. Práve tá jeho viera, ktorá nájde [uskutočnenie], iniciatívne sa zapojí v tom svojom živote, v okolí, a tam žije jednoducho svoju vieru. Vyznávať vieru, to neznačí, že musíme vytiahnuť nejaké trúbky a takto ju hlásať. V každý náš deň, v každom zamestnaní, má svoje prejavy.