-----------------------------------------------------------------
Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši v Medellíne na letisku Enrique Olaya Herrera 9. septembra 2017:
„Život kresťana ako učeníctvo“
Drahí bratia a sestry!
Vo štvrtok, počas sv. omše v Bogote sme počuli ako Ježiš povolal svojich prvých učeníkov; dnešná stať Evanjelia podľa Lukáša, ktorú otvára predošlý príbeh, vrcholí v povolaní Dvanástich. Čo nám Evanjelisti medzi týmito dvomi udalosťami pripomínajú? Pripomínajú, že cesta nasledovania si od prvých Ježišových učeníkov vyžadovala veľké úsilie o očistu. Niektoré predpisy, zákazy a príkazy im dávali pocit istoty; plnenie určitých rituálov a praktík ich oslobodzovalo od nepokoja pýtať sa: Čo sa páči nášmu Bohu? Ježiš, Pán, im ukazuje, že poslúchať znamená kráčať za ním, a že týmto spôsobom budú mať pred sebou malomocných, ochrnutých a hriešnikov. Tieto skutočnosti si vyžadovali oveľa viac ako len vlastniť recept, stanovenú normu. Učili sa, že ísť za
Ježišom znamená iné priority, iné uvažovanie pre službu Bohu.
Pre Pána - ako aj pre prvé spoločenstvo – je mimoriadne dôležité, aby sme my všetci, čo sa nazývame učeníkmi nelipli na určitom štýle, na určitých praktikách, ktoré nás priblížia skôr k životnému prístupu niektorých vtedajších farizejov, než k tomu Ježišovmu. Sloboda Ježiša je v protiklade s chýbajúcou slobodou učiteľov Zákona tej doby, ktorí boli paralyzovaní striktným výkladom a praktizovaním Zákona. Ježiš sa nezastavuje nejakom zdanlivo „korektnom“ plnení [Zákona]; on privádza Zákon k jeho naplneniu, k svojej plnosti, a preto nás chce nasmerovať k takému štýlu nasledovania, ktorý predpokladá ísť k podstate, obnoviť sa a zaangažovať sa. Sú to tri prístupy, ktoré musíme formovať v našom živote učeníkov.
Po prvé, ísť k podstate. Nemyslí sa tým „skoncovať so všetkým“, skoncovať s tým, čo nám nesedí, lebo ani Ježiš neprišiel „Zákon zrušiť, ale ho naplniť“ (porov. Mt 5,17); ide skôr o to, aby človek išiel do hĺbky; k tomu, čo má význam a hodnotu pre život. Ježiš učí, že vzťah s Bohom nemôže byť chladným priľnutím k normám a zákonom, o to menej len plnením istých vonkajších úkonov, ktoré nevedú k skutočnej zmene života. Ani naše učeníctvo (bytie učeníkmi) nemôže byť motivované len istou zvykovosťou, tým, že máme krstný list, ale musí vychádzať zo živej skúsenosti s Bohom a jeho láskou.
Byť učeníkom nie je niečo statické, ale neustály pohyb smerom ku Kristovi; nie je to iba prilipnutie k obsahom nejakej náuky, ale skúsenosťou priateľskej, živej a činnej prítomnosti Pána, permanentným učením sa cez počúvanie jeho Slova. A toto Slovo, ako sme to počuli, sa uplatňuje v konkrétnych potrebách našich bratov: buď je to hlad tých naokolo, ako to zaznelo v dnešnom texte (porov. Lk 6,1-5), alebo choroba, ako to Lukáš podáva v ďalšej časti.
Druhé slovo: obnoviť sa. Tak ako Ježiš „otriasol“ učiteľmi Zákona, aby sa dostali zo svojej skostnatenosti, teraz aj samotnou Cirkvou „trasie“ Duch Svätý, aby zanechala svoje pohodlia a svoje naviazanosti. Obnova nám nemá naháňať strach. Cirkev je vždy v procese obnovy – Ecclesia semper reformanda. Neobnovuje sa z vlastného rozmaru, ale robí to „upevnená a stála vo viere, neodkloniteľná od nádeje Evanjelia, ktoré počula“ (porov. Kol 1,23). Obnova si vyžaduje obetu a odvahu, nie aby sme sa cítili lepšími či bezchybnými, ale aby sme lepšie odpovedali na volanie Pána. Pán nad sobotou, ktorý je zmyslom existencie všetkých našich prikázaní a predpisov, nás pozýva starostlivo zvažovať normy, keď je v hre jeho nasledovanie; keď jeho otvorené rany, jeho výkrik hladu a smädu po spravodlivosti na nás naliehajú a vyžadujú si od nás nové odpovede. V Kolumbii jestvuje veľa situácií, ktoré žiadajú od učeníkov spôsob života podľa Ježiša, zvlášť lásku pretlmočenú do činov nenásilia, zmierenia a pokoja.
Tretie slovo: zaangažovať sa. Hoci sa to pre niekoho môže zdať ako zašpinenie sa, zamazanie sa. Tak ako Dávid a jeho družina, ktorí vstúpili do chrámu, lebo boli hladní a ako Ježišovi učeníci, ktorí vošli do obilného poľa a jedli klásky, tak sa i dnes od nás žiada, aby sme rástli v odvahe, v evanjeliovej odvahe, ktorá vychádza z vedomia, že sú mnohí, čo majú hlad, hlad po Bohu – koľkí ľudia majú hlad po Bohu! –, hlad po dôstojnosti, lebo toho boli pozbavení. A kladiem si otázku, či azda hlad po Bohu u toľkých ľudí nenastáva preto, že sme ich takto pozbavili práve my naším postojom. A ako kresťania im máme pomáhať sýtiť sa Bohom; nesťažovať, ako sa to stáva, či zakazovať im toto stretnutie. Bratia, Cirkev nie je akási colnica. Žiada si mať otvorené dvere, pretože srdce jej Boha je nielen otvorené, ale je prebodnuté láskou, ktorá na seba prijala bolesť.
Nemôžeme byť ako kresťania tými, čo neustále zdvíhajú ceduľu „zákaz vstupu“, ani nesmieme považovať tento priestor za naše súkromné vlastníctvo, prisvojujúc si niečo, čo vôbec nie je naše. Cirkev nie je naša, bratia, je Božia; on je pánom chrámu i žatvy; pre všetkých je tu miesto, všetci sú pozvaní, aby si tu a medzi nami našli svoju obživu. Všetci. A ten, ktorý pripravil svadbu pre svojho syna, posiela pozývať všetkých: zdravých i chorých, dobrých i zlých. Všetkých.
My sme iba obyčajnými „služobníkmi“ (porov. Kol 1,23) a nemôžeme byť tými, čo prekážajú takémuto stretnutiu. Naopak, Ježiš nás žiada, tak ako žiadal svojich učeníkov: „Vy im dajte jesť“ (Mt 14,16); toto je naša služba. Jesť Boží chlieb, jesť Božiu lásku, jesť chlieb, ktorý nám pomáha prežiť. Dobre to pochopil Peter Claver (Klaverský), ktorého si dnes pripomíname v liturgii a ktorého si zajtra uctím v Cartagene. „Navždy otrok černochov“, to bolo mottom jeho života, lebo pochopil ako Ježišov učeník, že nemôže zostať ľahostajným voči utrpeniu tých najopustenejších a hanobených svojej doby, ale že musí niečo urobiť, aby ho zmiernil.
Bratia a sestry, Cirkev v Kolumbii je povolaná, aby sa zasadila s väčšou odvahou za formáciu učeníkov-misionárov, ako sme na to poukázali my biskupi, zhromaždení v Aparecide (v roku 2007). Učeníkov, ktorí dokážu vidieť, posúdiť a konať, tak ako to navrhoval latinskoamerický dokument, ktorý sa zrodil práve tu, v týchto krajoch (porov. Medellín, 1968). Učeníkov-misionárov, ktorí dokážu vidieť, bez dedičnej krátkozrakosti; ktorí preverujú skutočnosti Ježišovými očami a srdcom, a tak ich posudzujú. A ktorí riskujú, konajú, zasadzujú sa.
Prišiel som až sem práve pre to, aby som vás utvrdil vo viere a nádeji v Evanjelium: zostaňte pevní a slobodní v Kristovi. Pevní a slobodní v Kristovi, pretože každá pevnosť v Kristovi dáva slobodu. Tak, aby ste o ňom premýšľali vo všetkom, čo robíte; objímte zo všetkých svojich síl nasledovanie Ježiša, poznávajte ho, nechajte sa Ním povolať a vyučovať, vyhľadávajte ho v modlitbe a nechajte sa ním vyhľadať pri modlitbe; ohlasujte ho s veľkou radosťou.
Prosme, na príhovor našej Matky, Panny Márie „z Candelarie“, aby nás sprevádzala na našej ceste učeníkov, aby sme, odovzdajúc svoj život Kristovi, boli jednoducho misionármi, ktorí prinášajú všetkým svetlo a radosť Evanjelia všetkým národom.
-----------------------------------------------------------------
Na poludnie Svätého Otca čakala návšteva seminára v Medellíne, kde obedoval a popoludní navštívil detský domov Hogar San José. Záver dňa, čo bolo u nás už hodinu pred polnocou, venoval Svätý Otec stretnutiu s kňazmi, zasvätenými osobami, seminaristami a ich rodinnými príslušníkmi. Jeho dejiskom bolo polyfunkčné centrum La Macarena s kapacitou 14 tisíc osôb.
V kruhovej krytej hale La Macarena boli na pódiu umiestnené telesné pozostatky kolumbijskej svätice, Laury Montoya, rodáčky z Medellínu, ktorá bola zakladateľkou misionárskej rehole. Traja reprezentanti, mladý kňaz, rehoľná sestra karmelitánka a matka kňaza sa na úvod podelili so svedectvami s pápežom Františkom a približne 14-tisíc prítomnými. Na stretnutí plnom latinskoamerickej dynamiky a hlboko duchovnej atmosféry im Svätý Otec predložil svoje podnety v rozsiahlom príhovore často prerušovanom potleskom.
Pomocou biblického obrazu viniča a ratolestí pápež František hovoril o radosti učeníka z poznania Ježiša Krista a zaspomínal si aj na Svetové stretnutie mládeže v Krakove. V troch bodoch vyzval kňazov, seminaristov a zasvätených, aby zostávali v spojení s Ježišom. Po prvé tak, že sa budú dotýkať Kristovej ľudskosti prejavovaním lásky k človeku, po druhé kontemplovaním Ježišovho božstva najmä v modlitbovom kontakte s Božím slovom a adorácii, a do tretice udržiavaním si životnej radosti.
-----------------------------------------------------------------
Príhovor pápeža Františka pri stretnutí s kolumbijskými kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami, seminaristami a ich rodinnými príslušníkmi 9. septembra 2017 v Medellíne
Drahí bratia biskupi, drahí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, seminaristi, drahé rodiny, drahí kolumbijskí priatelia!
Podobenstvo o pravom viniči, ktoré sme si práve vypočuli z Evanjelia sv. Jána je vsadené do kontextu Ježišovej poslednej večere. V tej atmosfére intímnosti, určitého napätia, ale plného lásky, Pán umýval nohy svojim učeníkom, chcel zvečniť svoju pamiatku v chlebe a víne, a tiež z hĺbky srdca prehovoril k tým, ktorých najviac miloval.
V ten prvý „eucharistický“ večer, počas toho prvého západu slnka po geste služby, Ježiš otvára svoje srdce; odovzdáva im svoj testament. A tak ako sa v tom večeradle potom aj naďalej stretávali apoštoli, spolu s niektorými ženami a Máriou, Ježišovou matkou (por. Sk 1,13-14), tak aj dnes tu, na tomto mieste sme sa zhromaždili, aby sme ho počúvali, aby sme sa počúvali.
Sestra Leidy od sv. Jozefa, María Isabel a páter Juan Felipe nám povedali svoje svedectvo; aj každý z nás, ktorí sme tu, by mohol rozprávať vlastný príbeh povolania. A čo by sme mali všetci spoločné, je skúsenosť s Ježišom, ktorý nám ide oproti, predchádza nás a „chytil“ nás takto za srdce. Ako hovorí Dokument z Aparecidy: «Poznať Ježiša je najkrajší dar, aký len niekto môže dostať; to, že sme ho stretli, je najlepšia vec, aká sa nám v živote mohla prihodiť, a dávať ho spoznať našimi slovami a skutkami je pre nás radosťou» (č. 29), radosťou z evanjelizovania.
Mnohí z vás, mladých, ste objavili tohto živého Ježiša vo vašich komunitách; komunitách s nákazlivým apoštolským nadšením, ktoré nadchýnajú a priťahujú. Kde je život, nadšenie, chuť prinášať Krista iným, tam sa rodia rýdze povolania. Z bratského a horlivého života v komunite sa rodí túžba zasvätiť sa úplne Bohu a evanjelizácii (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 107). Mladí sú od prirodzenosti nepokojní, niečo hľadajú – alebo sa mýlim?
Tu sa chcem na chvíľu pristaviť a povedať jednu bolestivú spomienku. To je vsuvka. Mladí sú od prirodzenosti nepokojní, nepokoj mnoho krát podvedený, ničený drogovými nájomnými vrahmi. Medellín mi privádza na myseľ túto spomienku, pripomína mi mnohé mladé životy zlomené, vylúčené, zničené. Pozývam vás mať na pamäti, sprevádzať tento smútočný sprievod, vyprosovať odpustenie pre tých, čo zničili túžby toľkých mladých ľudí, prosiť Pána, aby obrátil ich srdcia, aby sa skončila táto porážka mladej ľudskosti.
Mladí sú od prirodzenosti nepokojní, niečo hľadajú. A hoci sme svedkami krízy angažovanosti a spoločenských vzťahov, je veľa mladých, ktorí sa spoločne mobilizujú proti zlu vo svete a venujú sa rôznym formám aktivizmu a dobrovoľníctva. Je ich veľa. Niektorí sú naozaj praktizujúcimi katolíkmi, no mnohí sú takí katolíci ako „rosa z ruží“ – ako hovorila moja babka –; iní nevedia, či veria alebo neveria... Ale tento nepokoj ich pobáda niečo robiť pre iných, tento nepokoj napĺňa dobrovoľníctvo po celom svete mladými tvárami.
Je potrebné usmerniť tento nepokoj. Keď to robia z lásky ku Kristovi, cítiac sa súčasťou komunity, stávajú sa „pútnikmi viery“, šťastní, že môžu prinášať Krista do každej ulice, na každé námestie, do každého kúta zeme (porov. Evangelii gaudium, 107). A koľkí, bez toho aby vedeli, že ho prinášajú, prinášajú ho! Je to cenné, ísť do ulíc slúžiac, byť pútnikmi viery, z ktorej možno sami nerozumejú všetkému; je to svedectvo, svedectvo, ktoré nás otvára pre činnosť Ducha Svätého, ktorý vstupuje do našich sŕdc a bude v nich pracovať.
Na jednej z ciest počas Svetových dní mládeže v Poľsku [Krakov 2016], počas obeda s mladými – za účasti 15 mladých ľudí a arcibiskupa – sa ma jeden z nich opýtal: „Čo môžem povedať môjmu spolužiakovi, mladému človeku, ktorý je ateista, ktorý neverí? Aké argumenty mu môžem uviesť?“ A spontánne som mu odpovedal: „Pozri, to posledné, čo by si mal robiť, je niečo mu hovoriť!“ Ostal prekvapený. Začni konať, začni sa správať tak, že nepokoj, ktorý má vo svojom vnútri, ho privedie k zvedavosti a opýta sa ťa. A keď sa ťa opýta na tvoje svedectvo, vtedy môžeš začať niečo hovoriť. Tak veľmi je dôležité toto byť pútnikmi, pútnikmi viery, pútnikmi života.
Vinič, o ktorom hovorí Ježiš v texte, ktorý tu zaznel, to je vinič, ktorým je celý „ľud zmluvy“. Proroci ako Jeremiáš, Izaiáš a Ezechiel o tomto ľude hovoria prirovnávajúc ho k viniču. Aj jeden žalm, 80-ty, hovorí: «Z Egypta si preniesol vinicu, [...]. Pôdu si pripravil pre ňu, zasadil si jej korene a zaplnila krajinu» (Ž 80,9-10). Niekedy vyjadrujú radosť Boha zo svojho viniča, inokedy jeho hnev, sklamanie alebo opovrhnutie [...]; avšak Boh sa nikdy neprestane zaujímať o svoj vinič, nikdy neprestane trpieť pre jeho odlúčenia – ak sa ja vzdialim, On trpí vo svojom srdci – nikdy neprestane ísť v ústrety tomuto ľudu, ktorý keď sa od Neho vzdiali, usychá, zhára a ničí sa.
Aká je zem, aké sú živiny a aká podpora tam, kde rastie tento vinič v Kolumbii? V akých prostrediach sa rodí ovocie povolaní zvláštneho zasvätenia? Určite v prostrediach plných protirečení, pološera a situácií zložitých vzťahov. Radi by sme mali do činenia s pokojnejším svetom, s vyrovnanejšími rodinami a vzťahmi, ale sme vo vnútri tejto epochálnej zmeny, tejto kultúrnej krízy; a uprostred nej, berúc ju do úvahy, Boh stále povoláva.
A nechoďte za mnou, aby ste mi vykladali: „Istotne nie je tak veľa povolaní osobitného zasvätenia, pretože to je zrejmé pri tejto kríze, čo prežívame...“ – Viete čo to je? Je to báchorka! Jasné? Aj uprostred tejto krízy Boh naďalej povoláva. Bolo by takmer ilúziou myslieť si, že vy všetci ste začuli volanie Pána v rodinách založených na pevnej láske, plnej hodnôt ako veľkodušnosť, horlivosť, vernosť a trpezlivosť (porov. Apoštolská exhortácia Amoris laetitia, 5). Niektorí áno, ale nie všetci. Niektoré rodiny, dal by Boh, aby ich bolo veľa, sú také. Ale stáť nohami na zemi znamená uznať, že naše cesty povolania, zrod Božieho povolania má u nás bližšie k tomu, čo opisuje Božie slovo a čo veľmi dobre pozná Kolumbia: «cesta utrpenia a krvi [...] bratovražedné násilie Kaina voči Ábelovi a rozličné hádky medzi deťmi a manželkami patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba až po tragédie, ktoré napĺňajú krvou rodinu Dávida, až po rôzne rodinné ťažkosti, ktoré poznačujú rozprávanie Tobiáša alebo trpké vyznanie opusteného Jóba» (Amoris laetitia, 20).
A už od začiatku to tak bolo: nemyslite na ideálnu situáciu, toto je reálna situácia. Boh prejavuje svoju blízkosť a svoju voľbu kde chce, v zemi v ktorej chce, a v takej aká je v tom momente, s konkrétnymi protikladmi, tak ako on chce. On mení beh udalostí povolávajúc mužov a ženy v krehkosti ich osobných dejín a dejín spoločenstva. Nemajme strach z tohto zložitého sveta.
Včera večer jedna dievčina, ktorá je „inak obdarovaná“, zo skupiny, ktorá ma pozdravila a privítala na Nunciatúre povedala, že v jadre človeka je zraniteľnosť, a vysvetlila prečo. A prišlo mi na myseľ opýtať sa jej: „Sme všetci zraniteľní?“ – „Áno, všetci“ – „Ale je niekto kto nie je zraniteľný?“. A ona mi odpovedala: „Boh“. Ale Boh sa chcel stať zraniteľným, želal si vyjsť a kráčať s nami po ceste, žiť náš príbeh taký aký je. Chcel sa stať človekom uprostred rozporu, uprostred niečoho nepochopiteľného, so súhlasom dievčiny, ktorá nechápala, ale poslúchla a spravodlivého muža, ktorý robil to, čo mu bolo povedané, ale toto všetko uprostred toľkých protirečení.
Nemajme strach na tejto komplikovanej zemi! Boh vždy konal zázraky dobrej úrody hrozna, ako aj dobrých koláčov na raňajky. Nech nechýbajú povolania v žiadnej komunite, v žiadnej rodine v Medellíne! A keď na raňajky nájdete jedno z týchto milých prekvapení, poviete: „Ó, aké pekné! A Boh je schopný niečo so mnou spraviť?“ Proste ho o to, predtým ako to zjete! Proste ho o to.
A tento vinič – a je to ten Ježišov – má znaky toho pravého. On použil toto prídavné meno už pri iných príležitostiach v Evanjeliu sv. Jána: pravé svetlo, pravý chlieb z neba, pravé svedectvo. Teda pravda nie je niečo, čo dostávame, ako chlieb alebo svetlo, ale niečo, čo pochádza zvnútra. Sme ľud vyvolený pre pravdu a naše povolanie musí byť v pravde. Ak sme výhonky tohto viniča, ak naše povolanie je naštepené v Ježišovi, nie je priestor pre podvod, neúprimnosť a malicherné rozhodnutia. Všetci musíme dávať pozor, aby každý výhonok slúžil tomu, na čo bol určený: aby prinášal ovocie.
Som pripravený prinášať ovocie? Už od začiatku musia tí, ktorým prináleží úloha sprevádzať povolania, motivovať k čistému úmyslu, čiže ku skutočnej túžbe premieňať sa v Krista, pastiera, priateľa a ženícha. Ak cesty nie sú živené touto pravou miazgou, ktorou je Duch Ježiša, zažívame vyprahnutosť a Boh so smútkom objavuje už mŕtve púčiky. Povolania k zvláštnemu zasväteniu zomierajú, keď sa chcú živiť poctami, keď sú podnecované hľadaním osobnej spokojnosti a sociálneho postupu, keď motiváciou je „postup v spoločenskom rebríčku“, priľnutie k materiálnym záujmom, aj ako dôsledok chyby baženia po zisku.
Povedal som už pri iných príležitostiach a chcem to zopakovať ako niečo čo je skutočné a isté, nezabudnite na to: diabol vchádza cez peňaženku. Vždy. Toto sa netýka len začiatkov, všetci musíme byť pozorní, pretože korupcia mužov a žien v Cirkvi začína tak, pozvoľna, a potom – hovorí to sám Ježiš – zapustí korene v srdci a končí odstránením Boha z vlastného života. «Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone» (Mt 6,24). Ježiš hovorí: „Nemôže sa slúžiť dvom pánom“. Dvom pánom: je to ako keby boli dvaja páni sveta. Nedá sa slúžiť Bohu a peniazom. Ježiš dáva peniazom titul „pán“! Čo chce povedať? Že ak si ťa chytí, už ťa nepustí: bude tvojim pánom začínajúc od srdca. Pozor! Nemôžeme ťažiť z nášho rehoľného stavu a z dobroty našich ľudí, aby nám slúžili a aby sme získali materiálne výhody.
Sú situácie, postoje a rozhodnutia, ktoré vykazujú znaky vyprahnutosti a smrti – kedy to nastáva? Nesmú naďalej spomaľovať tok miazgy, ktorá vyživuje a dáva život! Otrava lži, skrytých záujmov, manipulácie a zneužívania Božieho ľudu, tých najslabších a zvlášť starých ľudí a detí nemôže mať miesto v našom spoločenstve. Keď zasvätený alebo zasvätená osoba, komunita, inštitúcia – či už farnosť alebo akákoľvek iná – sa rozhodne ísť týmto štýlom, je to suchý výhonok. Treba si len sadnúť a môžeme čakať, že ho Pán príde odrezať.
Ale Boh nielen odrezáva; podobenstvo ďalej hovorí, že Boh vinič čistí od nedokonalostí. Je to krásne prerezávanie! Bolí, ale je dobré. Prísľub je, že prinesieme ovocie, a to v hojnosti, ako pšeničné zrno, ak sme schopní darovať sa, dať slobodne život. V Kolumbii máme príklady toho, že je to možné.
Spomeňme si na Lauru Montoya [pozn. kolumbijská svätica, zakladateľka kongregácie Sestier misionárok Nepoškvrnenej Panny Márie a sv. Kataríny Sienskej, žila v rokoch 1874 – 1949, kanonizoval ju pápež František v roku 2013], obdivuhodnú rehoľnú sestru, ktorej relikvie sú tu. Ona sa z tohto mesta veľkodušne vydala na veľké misionárske dielo v prospech domorodých obyvateľov celej krajiny. Koľko nás toho učí táto zasvätená žena tichou odovzdanosťou, ktorú žila v odriekaní, s jedinou túžbou zjavovať materskú tvár Boha!
Takisto môžeme spomenúť aj blahoslaveného Mariana de Jesús Euse Hoyosa [pozn. kolumbijský kňaz, žil v rokoch 1845 – 1926, blahorečil ho Ján Pavol II. v roku 2000], jedného z prvých žiakov Seminára v Medellíne, a iných kolumbijských kňazov a rehoľníc, ktorých kanonizačné procesy sa už začali; ale aj mnohých iných, tisíce neznámych Kolumbijčanov, ktorí sa v jednoduchosti každodenného života dokázali darovať pre Evanjelium, na ktorých vy určite budete pamätať a budú motiváciou v oddanosti. Všetci nám ukazujú, že je možné verne nasledovať volanie Pána a prinášať veľa ovocia, aj teraz v tomto čase a na tomto mieste.
Dobrou správou je, že On je ochotný očisťovať nás; dobrá správa je, že ešte nie sme „hotoví“, sme ešte v „procese výroby“ a ako dobrí učeníci kráčame. A ako odrezáva Ježiš prvky smrti, ktoré rastú v našom živote a deformujú jeho volanie? Tým, že nás pozýva, aby sme zostávali v ňom; zostávať neznamená len zotrvávať, ale udržiavať životodarný vzťah, existenčný a absolútne nutný. Znamená to žiť a rásť v plodnej jednote s Ježišom, prameňom večného života. Zostávať v Ježišovi nemôže byť len pasívnym postojom alebo jednoduchým odovzdaním sa bez dôsledkov v každodennom živote. Má to vždy nejaký dôsledok, vždy. A dovoľte mi navrhnúť –pretože už začínam byť zdĺhavý... [kričia: „Nie!“] – samozrejme, že nepoviete „áno“, a teda neverím vám! – dovoľte mi navrhnúť vám tri spôsoby, ako sa toto zostávanie môže stať efektívnym, ktoré vám môžu pomôcť ostať v Ježišovi.
1. Zostávame v Ježišovi, keď sa dotýkame Ježišovej ľudskosti: s pohľadom a citmi Ježiša, ktorý sa nepozerá na skutočnosť ako sudca, ale ako dobrý samaritán; ktorý pozná hodnoty ľudu, po boku ktorého kráča, ale aj jeho zranenia a hriechy; ktorý objaví tiché utrpenie a dojme ho núdza ľudí, predovšetkým, keď sú utláčaní nespravodlivosťou, neľudskou chudobou, nevšímavosťou, alebo hanebnou korupciou či násilím.
So skutkami a slovami Ježiša, ktoré sú prejavom lásky k blízkym a hľadaním stratených; s jemnocitom i pevnosťou pri odhaľovaní hriechu a ohlasovaní Evanjelia; s radosťou a veľkodušnosťou v obetovaní sa a v službe, predovšetkým tým najmenším, a rozhodným odmietaním pokušenia považovať všetko za stratené, prispôsobiť sa alebo sa stať tými, čo sa zaoberajú len nešťastiami. Koľkokrát sa pri počúvaní zasvätených mužov a žien zdá, akoby namiesto toho, aby sa zaoberali radosťou, rastom, životom, zaoberajú sa nešťastím a prežívajú čas lamentovaním nad nešťastiami tohto sveta. To je neplodnosť, neplodnosť toho, kto je neschopný dotýkať sa trpiaceho Kristovho tela.
2. Zostávame, keď kontemplujeme jeho božstvo: motiváciou a podporou úcty k štúdiu, ktoré rozširuje poznanie Krista, pretože, ako pripomína sv. Augustín, nemožno milovať to, čo nepoznáme (porov. Trojica, kniha X, kap. I, 3).
Dávajúc prednosť v záujme tohto poznania stretávaniu sa so Svätým písmom, predovšetkým s Evanjeliom, v ktorom sa k nám Kristus prihovára, zjavuje nám svoju bezpodmienečnú lásku k Otcovi, infikuje nás radosťou, ktorá pramení z poslušnosti jeho vôli a zo služby bratom. Chcem vám položiť jednu otázku, ale neodpovedajte, každý nech si odpovie sám pre seba. Koľko minút alebo hodín čítam každý deň Evanjelium alebo Sväté písmo? Odpovedzte si. Kto nepozná Písmo, nepozná Ježiša. Kto nemiluje Písmo, nemiluje Ježiša (porov. sv. Hieronym, Prolég ku komentáru k prorokovi Izaiášovi, PL 24, 17). Venujme čas modlitbe čítania Slova! Aby sme v ňom počuli, čo Boh chce pre nás a pre náš ľud.
Nech nám celé naše štúdium pomôže byť schopnými interpretovať skutočnosť Božími očami, aby to nebolo štúdium unikajúce od toho, čím žije náš ľud, a aby nebolo ani nasledovaním módnych trendov a ideológií. Nech nežije z nostalgií a nesnaží sa okliešťujúco zmocniť tajomstva; nech sa nesnaží odpovedať na otázky, ktoré si nikto viac nekladie, a nechávať tak v neživotnom prázdne tých, ktorí nám kladú otázky vychádzajúce zo súradníc ich svetov a kultúr.
Zostávať [v Ježišovi] a kontemplovať jeho božstvo tým, že urobíme modlitbu základnou súčasťou nášho života a apoštolskej služby. Modlitba nás oslobodzuje od záťaže svetskosti, učí nás žiť radostne, rozhodovať sa s odstupom od povrchnosti, v autentickej slobode. Cez modlitbu rastieme v slobode, cez modlitbu sa učíme byť slobodný. Modlitba nás oslobodzuje od tendencie byť zameraní na seba samých, skrývať sa v takej náboženskej skúsenosti, ktorá je prázdna, a vedie nás k tomu, aby sme sa poddajne vložili do Božích rúk a konali jeho vôľu v súlade s jeho plánom spásy. A v modlitbe – chcem vám poradiť tiež jednu vec: proste, kontemplujte, ďakujte, orodujte, ale zvyknite si tiež adorovať. Nie je veľmi v móde adorovať. Navyknite si adorovať. Naučte sa adorovať v tichu. Naučte sa takto modliť.
Sme mužmi a ženami, ktorí boli zmierení, aby zmierovali. To, že sme boli povolaní neznamená mať diplom dobrého správania a bezhriešnosti; nie sme vystrojení aurou svätosti. Beda rehoľníkovi, zasvätenému, kňazovi, sestre, čo žije s tvárou svätého obrázka, beda! Všetci sme hriešnici, všetci. A potrebujeme odpustenie a Božie milosrdenstvo, aby sme každý deň znovu vstali; On odtŕha to, čo nie je dobré a čo sme spravili zle, vyhadzuje to von z vinice a spaľuje to. Očisťuje nás, aby sme mohli prinášať ovocie. Taká je milosrdná vernosť Boha k svojmu ľudu, ktorého sme súčasťou. On nás nikdy nenechá na okraji cesty, nikdy. Boh robí všetko pre to, aby nad nami nezvíťazil hriech a nezavrel dvere nášho života pred budúcnosťou plnou nádeje a radosti. On urobí všetko, aby tomu zabránil. A ak to nedarí, ostáva nablízku, až kým mi nepríde na myseľ pozrieť hore, aby som si uvedomil, že som padol. On je taký.
3. Nakoniec, treba nám zostať v Kristovi, aby sme žili v radosti. Ak zostaneme v ňom, jeho radosť bude v nás. Nebudeme smutní učeníci a znechutení apoštoli. Prečítajte si záver Evangelii nuntiandi [pozn. apoštolská exhortácia Pavla VI. o evanjelizácii], odporúčam vám to. Naopak, budeme žiť a prinášať skutočnú radosť, plnú radosť, ktorú nám nikto nebude môcť zobrať, budeme šíriť nádej nového života, ktorý nám daroval Kristus. Božie volanie nie je ťažkým bremenom, ktoré nám berie radosť. Je to ťažké? Často áno, ale neberie nám to radosť. Aj cez túto ťažkosť nám dáva radosť. Boh nechce, aby sme boli ponorení v smútku – to je jeden zo zlých duchov, ktorí sa zmocňujú duše, ako to odhalili už púštni mnísi; Boh nás nechce potopiť v smútku a únave, ktoré pramenia z aktivít prežívaných zle, bez spirituality ktorá by obšťastňovala náš život, a dokonca aj naše námahy. Naša nákazlivá radosť musí byť prvým svedectvom Božej blízkosti a lásky. Sme skutočnými šíriteľmi Božej milosti, keď z nás žiari radosť zo stretnutia s ním.
V knihe Genezis, po potope, Noe sadí vinič ako znamenie nového začiatku; a na konci knihy Exodus sa tí, ktorých Mojžiš poslal preskúmať zasľúbenú zem, vracajú so strapcom hrozna v tejto veľkosti [naznačuje veľkosť], znamením zeme, v ktorej tečie mlieko a med. Boh bol pozorný k nám, k našim spoločenstvám a k našim rodinám: sú tu prítomné, a vidí sa mi to veľmi pekné, že sú tu otcovia a matky zasvätených, kňazov a seminaristov. Boh zhliadol na nás, na naše komunity a rodiny. Pán obrátil svoj zrak ku Kolumbii: vy ste znamením tejto lásky zaľúbenia. Teraz je rad na nás, aby sme ponúkli celú našu lásku a službu napojení na Ježiša Krista, ktorý je náš vinič. A boli prísľubom nového začiatku pre Kolumbiu, ktorá tak ako Noe dáva potopu za svoj chrbát – potopu hádok a násilia – a ktorá chce prinášať hojné ovocie spravodlivosti a pokoja, stretnutia a solidárnosti. Nech vás Boh žehná! Nech Boh žehná zasvätený život v Kolumbii. A nezabudnite sa za mňa modliť, aby aj mňa požehnal. Ďakujem!
-----------------------------------------------------------------
V záverečný - štvrtý deň apoštolskej cesty v Kolumbii navštívil pápež František prístavné mesto Cartagena, spojené s účinkovaním apoštola otrokov, sv. Petra Klavera.
Po sobote vo vnútrozemskom Medellíne Svätý Otec zavítal v nedeľu do pobrežného mesta, kde sa jeho program niesol v znamení „dôstojnosti človeka a ľudských práv“. Vyše miliónová prístavná metropola má vo svojej histórii aj smutnú kapitolu, keď tu najmä v 16. a 17. storočí naplno prekvital obchod s otrokmi dovážanými z Afriky cez Atlantik španielskymi kolonizátormi. V roku 1810 sa v Cartegene odohral rozhodujúci zápas za nezávislosť Kolumbie od Španielska.
Mesto je dnes sídlom ľudskoprávnych inštitúcií Kolumbie a známe je aj svojou svätyňou, v ktorej je pochovaný apoštol čiernych otrokov sv. Peter Klaver (1580 – 1654), jezuitský misionár pôvodom z Katalánska. Hrdinsky zasvätil celý svoj život službe otrokom, držaným v neľudských podmienkach. Obetavo im slúžil a bojoval za rešpektovanie ich ľudskej dôstojnosti a ich práv. Po prílete z Bogoty hneď ráno smerovali kroky Svätého Otca v Cartagene na námestie sv. Františka z Assisi. Tu požehnal základné kamene domova pre bezdomovcov a charitatívneho zariadenia, ktoré spravuje Talitha Kum, medzinárodná sieť ženských reholí zameraná na boj proti obchodovaniu s ľuďmi, vykorisťovaniu a prostitúcii.
V Cartagene sa potom pápež František v papamobile presúval pomedzi jasajúce zástupy do pútnickej svätyne sv. Petra Klavera, ktorú spravujú jezuiti. Po ceste musel absolvovať drobné ošetrenie, keď sa v papamobile udrel na obočí a ľavom líci. Po priložení ľadu mu lekár, ktorý ho sprevádza na každej ceste, prelepil obočie malou náplasťou. Ako informoval hovorca Svätej stolice Greg Burke, Svätý Otec je v poriadku, o čom svedčí aj jeho spokojné a uvoľnené vystupovanie počas ďalšieho programu, ktorý zostal bezo zmeny.
Vo Svätyni sv. Petra Klavera sa pápež František v tichu modlil pred hrobom svätca, za prítomnosti troch stoviek predstaviteľov afroamerickej komunity, ktorej pomáhajú tamojší jezuiti. Svätý Otec sa na nádvorí stretol aj s vyše 60-člennou skupinou svojich rehoľných spolubratov pod vedením ich provinciála. Na poludnie sa z pódia pred kostolom prihovoril veriacim zhromaždeným na námestí a pomodlil sa s nimi modlitbu Anjel Pána.
-----------------------------------------------------------------
Príhovor pápeža Františka pri modlitbe Anjel Pána pred pútnickou svätyňou sv. Petra Klavera v Cartagene 10. septembra 2017
Drahí bratia a sestry!
Krátko predtým, než som vstúpil do tohto chrámu, kde sa uchovávajú relikvie sv. Petra Klavera, som požehnal základné kamene dvoch inštitúcií pre ľudí, ktorí sú v ťažkej situácii a navštívil som dom pani Lorenzie, v ktorom každý deň prichýli mnohých bratov a sestry, aby im dala lásku a jedlo. Tieto stretnutia mi veľmi dobre padli, pretože tam sa dá rukou dotknúť Božej lásky, ktorá sa stáva konkrétnou a každodennou.
Všetci spoločne sa teraz budeme modliť Anjel Pána, pripomínajúc si vtelenie Slova. A myslime na Máriu, ktorá počala Ježiša a priviedla ho na svet. Kontemplujme a vzývajme ju dnes ako Našu Pani z Chiquinquirá. Ako viete, počas dlhého obdobia bol tento obraz opustený, stratil farbu a bol porušený a deravý. Narábali s ním ako s kusom starého plátna, bez rešpektu, až nakoniec skončil ako vyhodená vec.
Vtedy jedna jednoduchá žena, ktorá sa podľa tradície volala María Ramosová, prvá ctiteľka Panny Márie z Chiquinquirá, uvidela v tomto obraze niečo odlišné. Mala odvahu a vieru umiestniť tento zničený a polámaný obraz na osobitné miesto a tak mu vrátila jeho stratenú dôstojnosť. Dokázala objaviť a uctiť si Máriu, ktorá niesla v náručí Syna, práve v tomto predmete, ktorý bol pre ostatných bezcenný a zbytočný.
Týmto spôsobom sa stala vzorom pre všetkých, ktorí sa rôznymi spôsobmi snažia nanovo vrátiť dôstojnosť bratovi, padnutému od bolesti zo životných zranení. Vzorom pre všetkých, ktorí sa nevzdávajú a pracujú, aby im pomohli vybudovať dôstojné bývanie, pomáhali im v naliehavých potrebách a predovšetkým sa vytrvalo modlia, aby mohli znovu nadobudnúť ten jas Božích detí, o ktorý boli obratí.
Pán nás učí prostredníctvom príkladu pokorných a tých, s ktorými sa nepočíta. Ak Márii Ramosovej, jednoduchej žene, dal milosť prijať obraz Panny Márie v chudobe toho zničeného plátna, Isabele, domorodej žene a jej synovi Miguelovi, dal schopnosť vidieť ako prvým toto plátno Panny Márie premenené a obnovené. Oni boli prvými, ktorí svojimi jednoduchými očami uzreli ten kúsok plátna kompletne nový a v ňom jas božského svetla, ktoré premieňa a robí novými všetky veci.
Práve chudobní, pokorní, tí, ktorí kontemplujú Božiu prítomnosť, sú tými, ktorým sa odhaľuje tajomstvo Božej lásky s väčšou jasnosťou. Oni, chudobní a jednoduchí, boli prvými, ktorí videli Pannu Máriu z Chiquinquirá a stali sa jej misionármi, ohlasovateľmi krásy a svätosti Panny Márie.
A v tomto chráme budeme vzývať Máriu, ktorá seba samú nazvala „služobníčkou Pána“ a sv. Petra Klavera ako „otroka černochov až naveky“, ako sa nechal nazvať v deň svojich slávnostných sľubov. On čakal na lode, ktoré prichádzali z Afriky na hlavný trh z otrokmi nového sveta. Mnoho ráz ich prijímal iba evanjelizujúcimi skutkami, pretože pre rôznosť jazykov sa s nimi nedalo komunikovať. Ale láska presahuje každý jazyk. A sv. Peter Klaver predsa vedel, že jazyku lásky a milosrdenstva rozumejú všetci. Totiž láska pomáha pochopiť pravdu a pravda si vyžaduje skutky lásky. Jedno a druhé nemožno oddeľovať, patria spolu. Keď k nim cítil odpor, pretože títo úbožiaci prichádzali v stave, ktorý bol naozaj odpudivý, Peter Klaver bozkával ich rany.
Prísne chudobný a láskavý až po hrdinstvo, po tom, ako utešil státisíce ľudí v ich samote, čo sa stalo? Zomrel opustení, zabudli naňho, prežil posledné štyri roky svojho života ako chorý vo svojej cele, v stave hroznej opustenosti. Takto sa odpláca svet. Ale Boh mu to vynahradil iným spôsobom.
Vskutku, svätý Peter Klaver impozantným spôsobom svedčil o zodpovednosti a pozornosti, akú každý z nás musí mať voči svojim bratom. Tohto svätca okrem iného krivo obvinili, že vo svojom zápale nemúdro preháňal a musel čeliť tvrdým kritikám a vytrvalému odporu zo strany tých, ktorí sa báli, že jeho služba ohrozí ich výnosný obchod s otrokmi.
Ešte i dnes, v Kolumbii a vo svete, predávajú milióny ľudí ako otrokov, alebo žobrú o trochu ľudskosti, o chvíľu nežnosti, vydávajú sa cez more alebo na pešiu cestu, pretože prišli o všetko, počnúc ich dôstojnosťou a ich právami.
Panna Mária z Chiquinquirá a Peter Klaver nás pozývajú, aby sme pracovali na dôstojnosti všetkých našich bratov, osobitne chudobných a vylúčených zo spoločnosti. Na dôstojnosti tých, ktorí sú opustení, ktorí sú emigrantmi, ktorí zakúsili násilie, alebo sa s nimi zaobchádzalo ako s tovarom. Tí všetci majú svoju dôstojnosť a sú živým obrazom Boha. Všetci sme boli stvorení na Boží obraz a podobu a Panna Mária nás všetkých drží v náručí ako milované deti.
Obráťme sa teraz s našou modlitbou na Panenskú Matku, aby nám pomohla objaviť v každom z mužov a žien našej doby Božiu tvár.“
-----------------------------------------------------------------
Po modlitbe Anjela Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec pripojil osobitnú výzvu zameranú na Venezuelu, ktorá sa zmieta v hlbokej sociálnej, politickej a humanitárnej kríze:
„Drahí bratia a sestry, z tohto miesta chcem uistiť o mojej modlitbe za každú z krajín Latinskej Ameriky a osobitným spôsobom za susednú Venezuelu. Vyjadrujem moju blízkosť každému zo synov a dcér tohto milovaného národa, ako aj tým, ktorí našli v tejto kolumbijskej zemi miesto prijatia. Z tohto mesta, ústredného sídla pre ľudské práva, vyslovujem výzvu k odmietnutiu akéhokoľvek typu násilia v politickom živote a k nájdeniu riešenia na ťažkú prebiehajúcu krízu, ktorá dolieha na všetkých, osobitne na chudobných a znevýhodnených členov spoločnosti. Nech Presvätá Panna oroduje za všetky potreby sveta a za každé zo svojich detí.“
Na záver pápež František pozdravil všetkých, ktorí prišli na stretnutie s ním do vyše miliónovej Cartageny z rozličných miest, ako aj tých, ktorí ho sledovali cez rozhlas a televíziu. Po zaželaní požehnanej nedele ich ako zvyčajne poprosil, aby sa nezabúdali za neho modliť. Svätý Otec spolu so sprievodom naobedoval v kláštore dominikánov, odkiaľ sa presunul do arcibiskupského paláca. Popoludní miestneho času ho v katedrále čaká stretnutie s troma stovkami chorých.
Na záver dňa, pre bolo pre nás už pol hodinu pred polnocou, pápež František slávil svätú omšu v cartagenskom prístave. Slávil ju v pobrežnej zóne Cartageny za polmiliónovej účasti veriacich. Svoju homíliu zameral na evanjeliové motívy k angažovanosti za dôstojnosť človeka a ľudské práva.
Pápež ostro odsúdil drogovú zločinnosť a ďalšie formy moderného otroctva. Ako vzory kresťanského postoja v zápase s pošliapavaním ľudskej dôstojnosti pripomenul sv. Petra Klavera a sv. Máriu Bernardu Bütlerovú, ktorí na pôde Cartageny zasvätili svoj život službe vydedencom.
Zmierenie po rokoch konfliktov musí v Kolumbii podľa pápeža Františka vychádzať nielen od inštitúcií, ale aj iniciatívne zdola, na úrovni medziosobných a komunitných vzťahov. V procese národného zmierenia má podľa jeho slov rozhodujúcu úlohu samotný ľud, aby sa dosiahla skutočná kultúrna zmena.
-----------------------------------------------------------------
Homília Svätého Otca pri svätej omši v Cartegene v nedeľu 10. septembra 2017
„Dôstojnosť človeka a ľudské práva“
V tomto meste, ktoré bolo nazvané „hrdinským“ pre svoju vytrvalosť, s akou si pred 200 rokmi bránilo dosiahnutú slobodu, slávim poslednú eucharistiu počas tejto cesty. Okrem toho už 32 rokov je Cartegena de Indias v rámci Kolumbie ústredným miestom pre ľudské práva, keďže celý národ má v úcte skutočnosť, že «vďaka misionárskej skupine zloženej z jezuitských kňazov Petra Klavera (Pedro Claver y Corberó), Alonsa de Sandovala a brata Nicolása Gonzálesa, sprevádzaných mnohými synmi mesta Cartagena de Indias sa v 17. storočí zrodil uvedomelý záujem o uľahčenie situácie utláčaných tej doby, čiže predovšetkým otrokov, pre ktorých požadovali úctu a slobodu» (Kongres Kolumbie, 1985, zákon 98, čl. 1).
Tu vo Svätyni sv. Petra Klavera, kde sa nepretržite a systematicky uskutočňujú kontakty, reflexia a kontrola rozvíjania a dodržiavania ľudských práv v Kolumbii, nám dnes Božie slovo hovorí o odpustení, napomenutí, spoločenstve a modlitbe.
Vo štvrtej reči v rámci Matúšovho evanjelia sa Ježiš prihovára nám, ktorí sme sa rozhodli dbať o spoločenstvo, ktorí oceňujeme život vo vzájomnosti a snívame o projekte, ktorý zahrnie všetkých. Tento text (Mt 18,15-20) nasleduje po stati o dobrom pastierovi, ktorý zanechá 99 oviec, aby šiel hľadať tú stratenú, a vôňa tejto atmosféry preniká celú reč, ktorú sme práve počuli. Nikto nie je tak stratený, aby nebol hodný našej starostlivosti, našej blízkosti a nášho odpustenia. Z tejto perspektívy sa teda rozumie, že určitý nedostatok, určitý hriech spáchaný jedným človekom je výzvou pre všetkých, ale kladie nároky v prvom rade na obeť hriechu onoho brata; táto je pozvaná prevziať iniciatívu, aby ten, ktorý jej spôsobil zlo, nebol stratený. Chopiť sa iniciatívy... kto sa ujíma iniciatívy, je vždy ten odvážnejší.
Počas týchto dní som počul mnohé svedectvá ľudí, ktorí vyšli v ústrety tým, ktorí im ublížili. Strašné zranenia, ktoré som mohol vnímať na ich vlastnom tele; nenapraviteľné straty, pri ktorých sa ešte i dnes tlačia slzy do očí, a napriek tomuto títo ľudia vykročili, urobili prvý krok po ceste odlišnej od tých doposiaľ prejdených. Pretože Kolumbia už desaťročia hľadá pokoj, pokúša sa o to, a ako učí Ježiš, nestačilo, že sa dve strany priblížili, viedli dialóg; bolo potrebné, aby vstúpili mnohí ďalší účastníci do tohto dialógu odčiňujúceho hriechy. «Ak ťa tvoj brat nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch» (porov. Mt 18,16), hovorí nám Pán v evanjeliu.
Naučili sme sa, že tieto cesty zmierovania, prevahy rozumu nad pomstou, chúlostivého súladu medzi politikou a právom, nesmú prekážať v procese, ktorý koná samotný ľud. Nepostačuje vytváranie právnych rámcov a inštitucionálnych dohôd medzi politickými alebo ekonomickými skupinami dobrej vôle. Ježiš nachádza riešenie na vykonané zlo v osobnom stretnutí strán. Okrem toho je vždy dobré zapojiť do našich mierových procesov skúsenosti z tých oblastí, ktoré sa v mnohých prípadoch dávali mimo povšimnutia, aby tak práve ľudské komunity udávali tón procesom kolektívnej pamäte. «Hlavným protagonistom a historickým subjektom tohto procesu je ľud a jeho kultúra, nie nejaká trieda, frakcia, skupina či elita. Všetok ľud a jeho kultúra. Nepotrebujeme projekt niekoľkých zameraný na niekoľkých alebo projekt osvietenej či zástupnej menšiny, ktorá sa zmocňuje kolektívneho cítenia. Ide tu o dohodu pre spoločný život, o sociálny a kultúrny pakt» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 239).
Môžeme výrazne prispieť k tomuto novému kroku, ktorý chce Kolumbia urobiť. Ježiš nám ukazuje, že táto cesta opätovného začlenenia do spoločnosti začína v dialógu medzi štyrmi očami. Nič nemôže nahradiť toto odčiňujúce stretnutie, žiaden kolektívny proces nás neoslobodzuje od výzvy, ktorou je vzájomné stretnutie, vysvetlenie a odpustenie. Hlboké historické zranenia si nutne vyžadujú inštancie, kde sa zadosťučiní spravodlivosti, kde sa umožní obetiam spoznať pravdu, škoda sa patrične nahradí a bude sa reagovať s jasnosťou, aby sa vylúčilo opakovanie takýchto zločinov. Ale pri tomto všetkom zostávame ešte len na prahu kresťanských požiadaviek. Od nás kresťanov sa žiada, aby sme „počínajúc zdola“ vytvárali kultúrnu zmenu: na kultúru smrti, násilia, odpovedáme kultúrou života, stretnutia. To už hovoril spisovateľ, ktorý patrí rovnako vám ako aj všetkým: «Táto kultúrna katastrofa sa nemôže napraviť ani guľkami ani peniazmi, ale výchovou k mieru, budovanému s láskou na troskách rozpálenej krajiny, kde vstávame skoro ráno, aby sme pokračovali vo vzájomnom zabíjaní... legitímnou pokojnou revolúciou, ktorá nasmeruje v prospech života tú obrovskú kreatívnu energiu, ktorú sme skoro dve storočia používali na vzájomné ničenie, a ktorá uplatní a vyzdvihne prevahu fantázie» (Gabriel García Márquez, Posolstvo o mieri, 1998).
Koľko sme vykonali v prospech stretnutia, v prospech pokoja? Koľko sme zanedbali a tak dovolili, aby sa brutalita stelesnila v živote nášho ľudu? Ježiš nám prikazuje konfrontovať sa s tými modelmi správania, s tými životnými štýlmi, ktoré poškodzujú telo spoločnosti, ktoré ničia komunitu. Koľko krát sa ako čosi „normálne“ berú násilné procesy, sociálne vylúčenie, bez toho, aby sme pozdvihli hlas či ruky v prorockom geste obvinenia! Popri Petrovi Klaverovi boli tisíce kresťanov, mnohí z nich boli zasvätenými osobami... len hŕstka ľudí začala ísť proti prúdu – budovať kultúru stretnutia. Svätý Peter Klaver vedel obnovovať dôstojnosť a nádej státisícov černochov a otrokov, ktorí prichádzali v absolútne neľudských podmienkach, plní hrôzy, zbavení všetkej nádeje. Nebol držiteľom renomovaných akademických titulov, dokonca sa tvrdilo, že bol intelektovo „podpriemerný“, avšak bol „géniom“ v žití Evanjelia naplno, v stretávaní sa s tými, ktorých ostatní pokladali len za odpad. O niekoľko storočí neskôr stopu tohto misionára a apoštola zo Spoločnosti Ježišovej nasledovala sv. Mária Bernarda Bütlerová, ktorá zasvätila svoj život službe chudobným a odsunutým na okraj v tomto istom meste Cartagene.[1]
Vo vzájomnom stretnutí objavujeme naše práva, obnovujeme život, aby sa opäť stal autenticky ľudským. «Spoločný domov všetkých ľudí sa musí naďalej budovať na správnom chápaní univerzálneho bratstva a na rešpekte voči posvätnosti každého ľudského života, života každého muža a každej ženy; života chudobných, starých, detí, chorých, nenarodených, nezamestnaných, opustených, tých, čo sú posudzovaní ako súci na vyradenie, pretože sa nepovažujú za iné než iba čísla tej či onej štatistiky. Spoločný domov všetkých ľudí sa musí budovať aj na chápaní istej posvätnosti stvorenej prírody.» (Príhovor v sídle OSN, 15. septembra 2015).
Aj Ježiš v evanjeliu nás upozorňuje na možnosť, že sa ten druhý uzavrie, odmietne sa zmeniť, bude zotrvávať vo svojom zle. Nemôžeme poprieť, že existujú ľudia, ktorí zotrvávajú v hriechoch, ktoré ubližujú spolužitiu a komunite: «Mám na mysli zdrvujúcu tragédiu drog, z ktorej zisky privádzajú na posmech morálne i občianske zákony» (porov. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2014, 8); toto zlo zasahuje priamo dôstojnosť ľudskej osoby a postupne rozbíja obraz, ktorý v nás Stvoriteľ sformoval. Odsudzujem s rozhodnosťou túto pliagu, ktorá vyhasila toľké životy a je podporovaná a živená ľuďmi bez škrupúľ. Neslobodno sa zahrávať so životom našich bratov, ani manipulovať s ich dôstojnosťou. Apelujem, aby sa hľadali spôsoby ako skoncovať s drogovým obchodom, ktorý robí len jediné: rozsieva smrť a deštrukciu, zotínajúc toľké nádeje a nivočiac toľké rodiny.
Myslím aj na iné drámy: «na devastáciu prírodných zdrojov a prebiehajúce znečistenie, ako aj drámu vykorisťovania práce. Myslím na nelegálne peňažné obchody a na finančné špekulácie, ktoré často nadobúdajú koristnícky a škodlivý charakter v celých ekonomických a spoločenských systémoch, vystavujúc chudobe milióny ľudí. Myslím aj na prostitúciu, ktorá každý deň žne mnohé nevinné obete, predovšetkým medzi tými najmladšími, ktorým kradne budúcnosť. Mám na mysli ohavný obchod s ľuďmi, zločiny proti mladistvým a ich zneužívanie, hrôzu otroctva, stále prítomného v mnohých častiach sveta, ako aj na často prehliadanú tragédiu migrantov, ktorí sú obeťami nedôstojnej ilegálnej manipulácie» (porov. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2014, 8), ba dokonca sa špekuluje aj o istej pacifistickej „sterilnej legálnosti“, ktorá neberie do úvahy človečenstvo brata, ktorý je Kristovým telom. Aj preto musíme byť pripravení a pevne postavení na princípoch spravodlivosti, ktoré nič neuberú láske. Nie je možné spolunažívať v mieri bez toho, aby sme prichádzali do kontaktu s tým, čo korumpuje život a útočí naň. História nás žiada vziať na seba definitívny záväzok obhajoby ľudských práv, tu, v Cartagene de Indias, na mieste, ktoré ste si sami zvolili za celonárodné ústredie ich ochrany.
Nakoniec Ježiš nás pozýva spoločne sa modliť, aby naša modlitba bola „symfonickou“, s osobnými tónmi, rôznymi dôrazmi, ale ktorá sa svorným spôsobom dvíha do jednotného volania. Som si istý, že dnes sa spoločne modlíme za oslobodenie tých, čo žili v pomýlenosti, a nie za ich zničenie, za spravodlivosť a nie za odplatu, za odčinenie v pravde, a nie v zábudlivosti. Modlime sa, aby sme vyplnili motto tejto cesty: «Urobme prvý krok!», a aby bol tento prvý krok v spoločnom smere.
„Urobiť prvý krok“ je predovšetkým ísť v ústrety iným s Kristom, Pánom. A on nás žiada vždy urobiť rozhodný a pevný krok smerom k bratom, vzdajúc sa nárokovania si odpustenia bez toho, aby sme sami odpustili, lásky bez toho, aby sme sami milovali. Ak chce Kolumbia stabilný a trvalý mier, musí bezodkladne urobiť krok týmto smerom, to znamená k spoločnému dobru, k rovnosti, k spravodlivosti, k rešpektu voči ľudskej prirodzenosti a k jeho potrebám. Len ak pomôžeme rozviazať uzly násilia, rozmotáme zložité klbko konfliktov: žiada sa od nás urobiť krok k stretnutiu s bratmi, majúc odvahu k naprávaniu, ktoré nechce vylučovať, ale integrovať. Žiada sa od nás, aby sme boli, a to s láskou, pevní v tom, z čoho nemožno zjednávať ústupky; koniec koncov, nevyhnutné je budovať pokoj, «rozprávať nie jazykom, ale rukami a činmi» (sv. Peter Klaver) a zdvihnúť spoločne zrak k nebu: On je schopný rozuzliť to, čo pre nás zdá byť nemožné, On nás prisľúbil sprevádzať až do konca vekov, On nenechá neplodnou takú veľké snahu.
-
[1] Aj ona mala inteligenciu lásky a vedela nachádzať Boha v blížnom. Ani jeden z nich nezostal paralyzovane stáť pred nespravodlivosťou a ťažkosťami. Pretože «niektorí sa na konflikt len pozrú a idú ďalej, akoby sa nič nestalo; umyjú si ruky, aby mohli pokračovať vo vlastnom živote. Iní do konfliktu vstúpia takým spôsobom, že sa stanú jeho väzňami; stratia horizont a svoj vlastný zmätok i nespokojnosť projektujú voči inštitúciám, čím znemožňujú jednotu. Existuje však ešte tretí spôsob, ktorý je na riešenie konfliktov najvhodnejší. Jeho obsahom je konflikt prijať a strpieť; vyriešiť ho a premeniť na ohnivko spájajúce s novým procesom.» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 227).
-----------------------------------------------------------------
Pápež František včera zakončil svoju 20. apoštolskú cestu v Kolumbii výzvou, aby sa Kolumbijčania nezastavili pri prvom kroku, ale aby pokračovali na ceste. Ako príklad pri rozlúčke na omši v Cartagene Svätý Otec uviedol sv. Petra Clavera, jezuitského misionára, ktorý sa riadil heslom byť „otrokom otrokov“:
„Drahí bratia, chcel by som vám zanechať posledné slovo: neprestaňme ,robiť prvý krok’, ale pokračujme v každodennom kráčaní spolu v ústrety druhým, v hľadaní harmónie a bratstva. Nesmieme sa zastaviť.
Štyridsať rokov po dobrovoľnom otroctve, neúnavnej práci v prospech tých najchudobnejších, dňa 8. septembra 1654 presne na tomto mieste zomrel sv. Peter Claver. On sa nezastavil, po prvom kroku nasledovali mnohé ďalšie. Jeho príklad nám pomáha vyjsť von zo seba a kráčať v ústrety blížnemu.
Kolumbia, tvoj brat ťa potrebuje, vykroč mu v ústrety nesúc objatie pokoja, oslobodeného od akéhokoľvek násilia, [s heslom: byť] ,otrokmi pokoja naveky’.“
Po slávnostnej liturgii sa Svätý Otec František presunul na letisko v Cartagene, kde na neho čakal kolumbijský prezident Juan Manuel Santos Calderón s manželkou, verejné a cirkevné autority a tisícky veriacich. Kolumbia sa rozlúčila s Petrovým nástupcom, ktorý prišiel do latinskoamerickej krajiny ako „pokoj nádeje a zmierenia“ spevom a tancom.
Počas takmer 11-hodinového letu Boeingom 787 kolumbijskej spoločnosti Avianca je naplánovaná aj tlačová konferencia za účasti vyše 70 novinárov. Prílet Svätého Otca do Ríma sa očakáva o 12:40 na letisku Ciampino.
Zdroj: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu
Poznámka: Aktualizácia: Utorok 12. septembra 2017