Homíliu arcibiskupa Bobera prinášame v plnom znení:
Drahí bratia v kňazskej službe, milí mariánski pútnici, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Skúste si teraz spomenúť na chvíľu, keď vám niekto niečo zakázal. Ako deťom nám zakazovali zostávať dlho do večera vonku, zakazovali nám piť studenú vodu, keď sme boli rozpálení od slnka. Ale okrem týchto dobre myslených zákazov, sme neskôr zakusovali iné zákazy – zákaz byť zbožný, zákaz propagácie náboženstva, zákaz priznať sa k viere vo verejnej funkcii. Boli to trpké časy a pre nás nezmyselné zákazy.
Všetky tieto zákazy pominuli a pominuli sa aj ľudia, ktorí ich vymysleli. Viera však zostala!
Keď sa všetci pripravovali na štvrté „augustové“ zjavenie Panny Márie vo Fatime pred sto rokmi, práve v auguste 1917, malí vizionári tiež zakúsili, čo to znamená dostať zákaz ísť za hlasom svojho veriaceho srdca a svedomia. Nemohli verejne vyznať svoju vieru, ako to od nich žiadala Pani, ktorú videli už trikrát. Dostali zákaz stretnúť sa s Božou Matkou. Totiž, 13. augusta deti nemohli prísť na Cova da Iria, lebo neprajníci ich chytili a odvliekli do okresného mesta, kde ich držali tri dni a zároveň zastrašovali. Stretnutie s Pannou Máriou sa muselo presunúť na neskôr.
August bol teda výnimkou. Pravidelnosť zjavení sa narušila pre ľudskú zlobu, pre zámer zlých ľudských sŕdc. A také je diabolské zlo – nedopraje a ide puknúť závisťou, keď vidí, že dobro napreduje, že rastie a že viera zažíva novú jar, že ľudia sa stretávajú, obracajú a modlia sa k Bohu.
Panna Mária sa nemohla stretnúť so svojimi deťmi tak, ako sa dohodli, lebo im to znemožnili vtedajšie civilné úrady a ich predstavitelia. Chceli vraj zabrániť škandálu. Keď si to premietneme do našej doby, môžeme povedať, že i dnes sa svet správa podobne. Posmieva sa keď nás vidí, ako sa zhromažďujeme pri našej Nebeskej Matke. Odrádza nás, aby sme sem nechodili. Každý týždeň nám v médiách pred oči kladie zlyhania kňazov a zasvätených, aby sme prestali veriť. Ukazuje nám nebezpečenstvá a zdravotné riziká, ktoré sa nám stanú pri púťach, pri vdychovaní kadidla, pri nehygienickom prijímaní do úst, či pri máčaní rúk vo svätenej vode. Svet nám na prvý pohľad ponúka pohodlnejší a vraj zdravší život – život zdravého tela, život bez námahy, bez putovania, bez obety a hlavne bez Boha.
Pre dnešný štýl života je viera a život podľa nej priam pohoršením a škandálom. Veci normálne sa stali nenormálne a veci proti rozumu sa vyzdvihujú ako najväčšia čnosť. Putovať, veriť, modliť sa – to sú dnes nepopulárne veci. Taktika sveta je jasná: nerozprávať o viere, nemodliť sa na verejnosti, zatlačiť veriacich do kúta – nech neotravujú, nech nezobúdzajú výčitky svedomia a nech budú ticho! Naplno sme to zažívali počas totality s vyhrážkami a zastrašovaním.
Dnes nie sme priamo prenasledovaní pre vieru, aspoň nie tu na Slovensku. Vo svete sa za vieru v Krista pýta život. Naši ľudia, či už pri Košiciach, Prešove, Humennom, Stropkove alebo Trebišove, sa však ľahko a lacno zriekajú viery a zriekajú sa jej dobrovoľne. Svet im vraj ponúka niečo viac – viac pohodlia, viac času pre seba a svoje záľuby, viac života pre seba! Panna Mária vo Fatime predpovedala túto veľkú duchovnú škodu. V treťom fatimskom tajomstve je okrem iného predpovedaný veľký odpad od viery – takzvaná apostáza – ktorá, žiaľ, môže zasiahnuť aj hierarchiu Cirkvi. Ak by sme však my, kňazi a biskupi prestali hlásať Božiu pravdu a začali hľadať jednoduchšie riešenia, kvôli nám by mnohí veriaci prestali veriť. Boli by sme zlými pastiermi a falošnými prorokmi. Veľký odpad od viery je jedným zo znamení konca čias – aj podľa Svätého Písma – veľa ľudí prestane veriť a budú žiť akoby Boh ani nejestvoval.
Ale, povedzme si pravdu! Aký je to život bez Boha!? Čo by to bol za život, keby mal začiatok i koniec iba vo mne samom a iba v tomto svete?! Veď viera pozerá ďalej! Nezostáva iba v tomto svete – pri lacnej kráse, dočasnej fyzickej sile či bohatstve. Viera nám otvára nebo, približuje nás k Bohu a učí nás žiť podľa Ježišových slov a skutkov. Viera nás vedie k večnému životu! Oživiť vieru v srdciach iných – to je aj naša úloha, aj naše poslanie. Modlitba a obeta za vieru iných – nech je obsahom prípravy na zasvätenie našej arcidiecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie 1. októbra tu v Obišovciach. Nech aj naše modlitby a naše zasvätenie pomôže zobudiť vieru na tomto našom kedysi zbožnom Východe! Viera je totiž silnejšia než hriech a spolu s láskou je mocnejšia než smrť.
Naozaj, vieru nemožno len tak zničiť a zatvoriť. Jej sa nemožno vyhrážať. Nie je možné ju prerobiť na náš obraz – veď nám bola zjavená a odovzdaná samým Božím Synom. Ak človek úprimne verí a praktizuje svoju vieru, je vnútorne veľmi silný.
Naši malí hrdinovia – František, Hyacinta a Lucia – obstáli v tejto skúške viery. Nezľakli sa, nezapreli to, čo naozaj videli. Ani tvrdý výsluch, ani hrozba bitky, ani vyhrážanie sa smrťou ich nezlomilo. Nemohli zaprieť Božiu Matku! Veď ju videli na vlastné oči a dosvedčili i nám, že Nebeská Matka nám odkazuje, že Boh naozaj existuje a že potrebujeme obrátenie, pokánie a obetu, potrebujeme sa posilniť vo viere! My však i napriek tomu pochybujeme! Prečo? Prečo tak ľahko odskočia od viery naše deti? Nikto im nepovedal, že Boh naozaj jestvuje? Nikto ich nenaučil vzývať Pannu Máriu a prosiť ju o pomoc?!
Zabúdame! A to je náš problém. Keď je nám dobre, zabudneme na Ježiša. Keď je zle, vyčítame mu, že na nás dopustil kríž. Je toto katolícka viera? Svätý Pavol apoštol hovorí: V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí (Rim 12, 12). Ak by sme mali nádej iba na tomto svete, aká by to bola viera!?
Dňa 19. augusta 1917 deti znova pásli ovce v údolí medzi Aljustrelom a vŕškami Cabeca. Zrazu, po šesťdňovom meškaní, uvideli Paniu ako na Cova da Iria. Pani ich potešila pre vytrpené bolesti a žiadala, aby 13. septembra prišli do Cova da Iria. Znova ich povzbudzovala k modlitbe za obrátenie hriešnikov. Povedala im: Modlite sa veľa a prinášajte obete za hriešnikov, lebo mnoho duší ide do zatratenia, pretože sa za ne nik nemodlí a neobetuje.
Panna Mária žiadala deti o pravidelné stretnutia, modlitby a obety. Zloba zlých duší chcela túto pravidelnosť prekaziť. Ale Božie cesty si nájdu priestor a čas aj napriek prekážkam. Prosme teda vhod i nevhod, neustále a bez strachu, aj napriek prekážkam – hľadajme Máriu, neostýchajme sa ju navštíviť hocijaký deň v roku. Neváhajte prísť aj tu do Obišoviec, ktoré sú od tohto roku zvláštnou milosťou prepojené s Fatimou. Príďte do Matkinho domu, veď ona nám vo svojich svätyniach kdekoľvek na svete chce darovať Boží pokoj, pevnú vieru, silu a radosť.
Čítal som vyjadrenie jednej matky, ktorá bola na púti v Lurdoch. Redaktor časopisu Svätý Ruženec sa jej opýtal, prečo putovala do Lúrd, o čo prosila Matku Božiu? – A viete čo povedala? – Prosila som Matku Božiu, aby ani jedno z mojich ôsmich detí nebolo zatratené!!! – Úžasná viera! Táto matka v prvom rade sa usiluje o večné šťastie pre svoje deti. Iste, prosila aj za zdravie, pokoj, a podobne, no na prvom mieste bola pre ňu spása duše, život večný, blažený život v nebi.
V zmysle toho, čo Kristus hovorí: Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a to ostatné dostanete navyše! Aj nás Panna Mária žiada, aby sme sa modlili ruženec a prinášali obete za obrátenie hriešnikov, aby aj pre naše modlitby a obete mnohé duše boli zachránené od pekelného ohňa. To, že sa modlíme a obetujeme za druhých, je dôkazom, že aj sami sme na najlepšej ceste vytrvať v milosti Božej a prísť do neba.
Viera sa zakázať nedá, no nedá sa ani prikázať – je to slobodná odpoveď na Božie pozvanie – je to dar zhora, ktorý je potrebné posilňovať a vyprosovať v modlitbe.
Vyprosujme si od Ježiša milosť úprimnej ľútosti, dobrej svätej spovede, v ktorej vyznávame svoje hriechy, ducha úprimného pokánia, Bohu milého kresťanského života, a milosť vytrvať v dobrom, v milosti posväcujúcej do konca svojho života – to všetko na príhovor Panny Márie Fatimskej, i na príhovor svätých pastierikov Františka a Hyacinty a Božej služobnice sestry Lucie. Tak nielenže unikneme zúfalstvu a nepokoju, ale dosiahneme večné šťastie v Kristovom nebeskom kráľovstve. Amen.
Zdroj: Košická arcidiecéza