V oboch prípadoch ide o osobnosti z Lyonskej diecézy, ktorých charizma sa prejavila na historickom pozadí doby veľmi ťažkej pre Cirkev, na prelome 18. a 19. storočia po Francúzskej revolúcii. Kardinál Filoni citoval historika Rogera Auberta, profesora z Louvainu: „Pre všetky kresťanské cirkvi to bolo ťažké obdobie a pre Rímsku cirkev zvlášť, bolo to obdobie v ktorom znaky úpadku sú početnejšie ako ukazovatele obnovy“.
V období desiatich rokov (1789-1799) počas Revolúcie sa zmätok dotkol každej formy cirkevného života a dokonca aj svedomia, došlo k vraždám stoviek zástupcov Cirkvi, biskupov a kňazov, viac ako 30 tisíc ich muselo emigrovať, boli prinútení sa skrývať. Výsledkami bolo odkresťančenie, antiklerikalizmus či sekularizácia spoločnosti. Bohoslužba bolo od základu ohrozovaná a narúšaná, náboženský život ľudí bol pokrivený, ale nie celkom vykorenený.
Kard. Filoni však zároveň pripomenul, že francúzska revolúcia tiež „odkryla reálny stav Cirkvi, očistiac ju od výhovoriek a alibizmu, a dotkla sa aj vnútornej stránky vzťahu človeka k Bohu, zmyslu jeho poslania vo svete, cirkevnej identity vo vzťahu k spoločnosti a inštitúciám. Prenasledovanie Cirkev zredukovalo na to najzákladnejšie, bez možnosti úniku. Bola to situácia, v ktorej sa prejavila na jednej strane hlboká viera, ale aj prípady lavírovania a slabosti.“
„Nemožno poprieť, že toto všetko sa stalo veľkým očistením na prospech pre vieru, pretože v čase biedy a hlbokej bolesti vždy v srdci rastie obdiv k Božím dielam a jasne sa ukazuje milosrdenstvo voči Cirkvi a Božiemu ľudu,“ skonštatoval kardinál Filoni. Poukázal pritom na skúsenosť sv. Pavla, keď napísal Korinťanom, že Božia moc „sa naplno prejavuje v slabosti“ a citoval aj výrok talianskeho spisovateľa Alessandra Manzoniho z jeho románu Snúbenci, že Boh „nikdy nenarúša radosť svojich detí, ak nie preto, aby im ju pripravil ešte istejšiu a väčšiu.“
Keďže Boh nekoná mimo ľudských a historických podmienok, kardinál Filoni vo svojom príspevku predstavil dva konkrétne vzory misionárkej Cirkvi. Paralelne hovoril o arskom farárovi – sv. Jánovi Mária Vianneyovi (1786-1859) a ct. Pavlíne Márii Jaricotovej (1799-1862), laičke, ktorá pracovala medzi robotníkmi a organizovala pomoc misionárom.
„Arský farár je vzorom – ako by povedal Svätý Otec František – „vychádzajúceho“ kňaza, v neustálom pastoračnom nasadení pre svoju farnosť. Pavlína Mária Jaricotová je príkladom apoštolského inovačného a tvorivého entuziazmu, ktorý sa prejavoval hľadaním nových foriem pomoci pre misionárov pôsobiacich v Číne, Tichomorí a Karibskej oblasti.“
Dnešné misie kardinál Filoni predstavil ako poslanie všetkých veriacich, a nie iba hierarchickej Cirkvi. Chápanie misií sa takto zmenilo najmä po Druhom vatikánskom koncile, čo dosvedčujú aj slová Dogmatickej konštitúcie o Cirkvi Lumen gentium:
„Ako Otec poslal Syna, tak aj on poslal apoštolov (porov. Jn 20,21) a povedal im: «Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,18- 20).
Cirkev prijala od apoštolov tento Kristov slávnostný príkaz ohlasovať spasiteľnú pravdu, aby ho plnila až po samý kraj sveta (porov. Sk 1,8). Vzťahuje teda na seba slová apoštola: «Beda mi, keby som evanjelium nehlásal» (1 Kor 9,16). Preto neprestajne posiela misionárov, kým sa nové cirkvi dokonale neustália a kým aj ony samy neprevezmú úlohu pokračovať v hlásaní evanjelia. Duch Svätý ju totiž podnecuje spolupracovať na uskutočňovaní Božieho rozhodnutia, ktorým bol Kristus ustanovený za základ spásy pre celý svet.
Hlásaním evanjelia Cirkev privádza všetkých, ktorí ju počúvajú, k viere a jej vyznávaniu, pripravuje ich na krst, oslobodzuje ich z otroctva bludu a privteľuje ich ku Kristovi, aby v ňom láskou rástli až k plnosti. Cirkev sa pritom pričiňuje o to, aby čokoľvek dobré, čo sa nachádza v ľudských mysliach a srdciach alebo v národných zvykoch a kultúrach, nielenže nezahynulo, ale aj ozdravelo, povznieslo sa a dozrelo na Božiu slávu“ (Lumen gentium, 17).
Kardinál Filoni dal do pozornosti aj pohľad pápeža Františka, ktorý v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium píše, že Cirkev je misiou a veriaci sú povolaní byť učeníkmi misionármi. Pápež František v tejto súvislosti upozorňuje okrem iného aj na nebezpečenstvo uzatvárania viery do subjektivizmu a na „herézu egocentrického novopelagiánskeho prometeizmu tých, ktorí sa v podstate spoliehajú len na vlastné sily a cítia sa nadradení nad druhými, pretože sa riadia určitými normami alebo pretože sú neochvejne verní istému katolíckemu štýlu z minulosti“ (porov. Evangelii gaudium, 94).
Prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov napokon zdôraznil, že to, k čomu dnes Cirkev vyzýva vo vzťahu k misiám, je „perspektíva, v ktorej nie sme ďaleko od ducha sv. Jána Máriu Vianneya a ctihodnej Pavlíny Márie Jaricotovej.“