--------------------------
Pán Matúš Ritomský vo svojom príspevku pre denník SME spomína citát britského filozofa a humanistu Simona Blackburna: „Náboženstvá sú ako verejné kúpaliská, a najväčší hluk vychádza odtiaľ, kde je voda najplytšia“. Nebudem po odpoveď chodiť až do Británie; zostanem pri starom slovenskom prísloví: “Každý sa vody bojí, keď je mútna.”
Pripomienka KBS „aby školský vzdelávací program neobsahoval povinné témy súvisiace s výchovou v duchu humanizmu“ bola totiž reakciou na „mútne vody“, teda terminologické nejasnosti daného dokumentu. Lebo humanizmus možno chápať nielen ako pozitívne kultúrne hnutie, ale aj ako filozofický smer, ktorý zdôrazňovanie významu človeka spája so zásadným odmietnutím náboženstva. V prípade, že by humanizmus bol interpretovaný takýmto spôsobom, asi neprekvapí, že v predstaviteľoch Cirkvi sa vzbudia isté obavy. Veď už za komunizmu si naši veriaci toho humanizmu užili, koľko sa len do nich zmestilo.
A keď sme už spomenuli slovné hračky: nalejme si aj dnes trochu čistého vína. Stačí navštíviť stránku humanisti.sk, alebo s porozumením čítať texty, na ktoré reagujem, aby si človek ujasnil, aký je postoj súčasných humanistov voči náboženstvu. Veď aj na to by sa dalo nájsť pár pekných metafor. Aby sme však nevenovali príliš pozornosti búrke v pohári: jednoduchým riešením problému by mohlo byť nahradenie "výchovy v duchu humanizmu" slovným spojením “výchova k ľudskosti".
Azda by bol aj vlk sýty, aj ovca celá. I keď, priznajme si, je to menej častý jav ako gáganie trafenej husi. Článok pána Ritomského je ale v porovnaní s ďalším príspevkom k téme skutočne len tichou vodou. To v komentári pána Tomáša Prokopčáka už nachádzame podmývanie brehov samotného kresťanstva. Predstavte si, vinníkmi sú vraj slovenskí biskupi. A dosahujú to svojou netoleranciou, popieraním dialógu, „odmietaním čohokoľvek“. Lenže, viete... Čo oko nevidí, to srdce nebolí. Možno preto pokladal autor za najlepšie nespomenúť v článku kontext i odôvodnenie, pre ktoré KBS označila bod o tzv. zlepšovaní interkulturálneho dialógu a tolerancie za neopodstatnený.
Že na základe daného bodu to vyzerá akoby cirkvi vykonávali svoju činnosť v rozpore s právami dieťaťa a ministerstvo kultúry si neplnilo svoju povinnosť vyplývajúcu z § 15 a 16 daného zákona, a preto voči nemu KBS namietala, nie kvôli netolerancii či neochote viesť dialóg, to už sa čitateľ nedozvie. Tiež mu nikto neobjasní, že pri niektorých organizáciách patriacich pod OSN má Cirkev vážny problém s ich interpretáciou tzv. „práva“ na potrat... Takže, prepáčte, ale celé to pripomína staré známe: Kto chce psa biť, palicu si nájde... Čo dodať? Tak predsa aspoň jedno zahraničné: Sapienti sat!
Martin Kramara