*
Podujatie s účasťou katolíckych charizmatických spoločenstiev z celého sveta ako aj hostí z iných cirkví a denominácií spoločne organizujú Medzinárodná služba katolíckej charizmatickej obnovy (ICCRS - International Catholic Charismatic Renewal Services) a Katolícke bratstvo (Catholic Fraternity).
*
Pápež František prijal v piatok na osobitnej audiencii skupinu vedúcich evanjelikálnych spoločenstiev, ktorí sa spolupodieľajú na modlitbovej vigílii pred sviatkom Zoslania Ducha Svätého v Ríme. Na prianie Svätého Otca majú oslavy 50. výročia vzniku Katolíckej charizmatickej obnovy ekumenický rozmer.
Pápež František pri krátkej audiencii poďakoval zástupcom protestantských spoločenstiev za ich ekumenické snahy:
„Ďakujem vám za to, čo robíte, za prácu pre jednotu kresťanov, všetci spolu, ako si praje Pán. Kráčajme spoločne, spoločne pomáhajme chudobným, spoločne v charite, spoločne vo výchove: všetci spolu. A nech teológovia z ich strany pracujú a pomáhajú nám. My však vždy kráčajme, nikdy nehybne nestojme, vždy v pohybe a spoločne. Toto je to, čo si prajem, a ďakujem vám, pretože viem, že vy to robíte.“
Na záver sa všetci spolu pomodlili modlitbu Pána – Otče náš, každý vo svojom jazyku.
*
V piatok večer účastníci slávili v areáli Circo Massimo svätú omšu s kardinálom Kevinom Farrellom, prefektom vatikánskeho Dikastéria pre laikov, rodinu a život. Dnešný program sa začal modlitbami chvál a adoráciou a pokračoval svedectvami a príhovormi Michelle Moranovej a Gilberta Barbosu, reprezentantov dvoch spomenutých usporiadateľských organizácií. Svätý Otec prišiel medzi desiatky tisíc účastníkov zo 130 krajín pred šiestou hodinou večer. Na pódium s veľkým nápisom „Ježiš je Pán“ vystúpil spolu s ďalšími predstaviteľmi, medzi ktorými boli okrem niekoľkých kardinálov tiež predstavitelia charizmatických spoločenstiev z iných kresťanských cirkví.
Zhromaždenie sa s oduševnením zjednotilo v speve Vive Jesús el Seňor, po ktorom zaznelo evanjeliové čítanie z Veľkňazskej modlitby, kde Ježiš prosí Otca, „aby všetci boli jedno“. Ako prvý sa prihovoril pápežský kazateľ páter Raniero Cantalamessa. Na pozadí obrazu Babylonskej veže poukázal na dielo Ducha Svätého, ktorým je odpútanie človeka z jeho upätosti na seba samého a jeho nasmerovanie ku Kristovi. Kopernikovským obratom nazval „krst v Duchu Svätom“, ktorý spoločenstvu učeníkov umožňuje prejsť od zameriavania sa čisto na seba k zameraniu sa na Boha, na „veľkú jednotu, ktorou je celé Kristovo telo, ba celé ľudstvo“.
Po pápežskom kazateľovi prehovoril pastor Giovanni Traettino z pentekostálneho spoločenstva Cirkvi zmierenia v Caserte neďaleko Neapola. Poďakoval sa za pozvanie vystúpiť na ekumenickom podujatí a pripomenul dobré vzťahy medzi spoločenstvami katolíkov a protestantov ešte z čias kardinála Jorgeho Bergoglia v Argentíne. Pastor Traettino položil dôraz na požiadavku jednoty kresťanov so slovami, že Kristus má jedinú Nevestu Cirkev a nie je „polygamista“.
V programe bohatom na spevy zaznela aj spontánna modlitba za chudobných, ktorú predniesol Gilbert Barbosa. Medzi prítomnými boli aj viacerí rímski bezdomovci, ktorí prišli na pozvanie Pápežskej charity.
Svätý Otec František vo svojom príhovore poukázal na udalosť Turíc, ktorá uviedla všetkých učeníkov do pohybu so spoločným poslaním: ohlasovať, že Ježiš je Pán. Zdôraznil zjednocujúce pôsobenie Ducha Svätého, ktorý vytvára medzi veriacimi „zmierenú rozličnosť“. Katolícku charizmatickú obnovu označil za „prúd milosti Ducha Svätého“. Pripomenul, že toto dielo malo ekumenický charakter už od svojho počiatkov pred polstoročím: „Zrodila sa ako ekumenická, pretože je to Duch Svätý, kto vytvára jednotu a je to ten istý Duch, kto dáva inšpiráciu, aby to tak bolo!“ V tejto súvislosti pápež František odporúčal prečítať si diela kard. Suenensa na túto tému.
Na historickom mieste nazývanom starými Rimanmi Circus Maximus poukázal Svätý Otec na mučeníkov, ktorých v tej dobe zabíjali pre zábavu. Pripomenul, že v dnešnej dobe tí, čo zabíjajú kresťanov, nepýtajú sa ich, či sú pravoslávni, katolíci alebo evanjelici, luteráni či kalvíni, ale jednoducho: „Si kresťan?“
„Dnes je tu viac mučeníkov než v tých dobách. A toto je ekumenizmus krvi: zjednocuje nás svedectvo mučeníkov dneška,“ povedal Svätý Otec. Ďalej sa dotkol spoločnej starostlivosti Cirkvi o chudobných a požiadavky jednoty. „Prúd milosti“, ktorý predstavuje charizmatická obnova, „je pre celú Cirkev, nie iba pre niektorých, a nikto z nás nie je v role pána nad ostatnými ako sluhami. Nie: všetci sme služobníci tohto prúdu milosti,“ povedal pápež František.
V závere poďakoval Katolíckej charizmatickej obnove za to, čo dala Cirkvi počas 50 rokov a povzbudil jej členov k novej angažovanosti v poslaní, ktoré vyjadril týmito slovami:
„Deliť sa so všetkými v Cirkvi s krstom v Duchu Svätom, chváliť Pána bez prestania, spoločne kráčať s kresťanmi rozličných cirkví a kresťanskými spoločenstvami v modlitbe a v činnosti pre chudobných. Slúžiť tým najchudobnejším a chorým. Toto očakáva Cirkev a pápež od vás, Katolícka charizmatická obnova, ale od vás všetkých: všetkých, ktorí ste vstúpili do tohto prúdu milosti!“
Páter Cantalamessa spolu s pastorom Traettinom potom v spoločnej ekumenickej modlitbe odprosovali za hriech rozdelenia kresťanov. Záver tvorilo vyprosovanie vyliatia Ducha Svätého na celú Cirkev. V nedeľu 4. júna na Slávnosť zoslania Ducha Svätého vyvrcholí šesťdňové jubilejné stretnutie členov charizmatickej obnovy svätou omšou na Vatikánskom námestí, ktorej bude predsedať Svätý Otec o 10.30. Na Zlaté jubileum prišlo do Ríma aj vyše 200 členov charizmatických spoločenstiev zo Slovenska. Atmosféru úvodných dní stretnutia priblížil Slovenskej redakcii Vatikánskeho rozhlasu Marek Nikolov zo spoločenstva Dobrého pastiera (ROZHOVOR je možné nájsť TU).
- -
V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri ekumenickej vigílii Zlatého jubilea Katolíckej charizmatickej obnovy 3. júna 2017 v areáli Circo Massimo v Ríme:
Bratia a sestry, ďakujem vám za vaše svedectvo, ktoré dnes vydávate na tomto mieste. Ďakujem! Robí to dobre všetkým, aj mne!
V prvej kapitole Skutkov apoštolov čítame: «A keď s nimi stoloval, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: ‚O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým.’» (Sk 1,4-5).
«Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.» (Sk 2,1-4).
Dnes sme tu ako vo Večeradle pod holým nebom, a tak nemáme strach: pod otvoreným nebom a tiež s otvoreným srdcom pre Otcove prisľúbenia. Sme tu zjednotení „my všetci veriaci“, všetci tí, ktorí vyznávame, že „Ježiš je Pán“ - „Jesus is the Lord“.
Mnohí prišli z rôznych končín sveta a Duch Svätý nás zhromaždil, aby sme nadviazali priateľské vzťahy, ktoré nás budú povzbudzovať na ceste k jednote, k jednote pre misiu, nie preto, aby sme boli nehybní, nie! Pre misiu, pre ohlasovanie, že Ježiš je Pán – „Jesús es el Señor“ – pre spoločné ohlasovanie lásky Otca voči všetkým svojím deťom! Pre ohlasovanie Dobrej zvesti všetkým národom! Pre podanie dôkazu, že mier je možný.
Nie je veľmi ľahké dokázať tomuto dnešnému svetu, že mier je možný, ale v mene Ježiša môžeme ukázať pomocou nášho svedectva, že mier je možný! Ale je možný, len ak my sme v mieri medzi sebou. Ak zdôrazňujeme rozdiely, sme vo vzájomnej vojne a nemôžeme ohlasovať mier. Mier je možný, ak vychádza z nášho vyznania, že Ježiš je Pán a z našej evanjelizácie týmto smerom. Je to možné. Aj keď sa medzi nami prejavujú rozdiely – ale to je samozrejmé, máme rozdiely –, no chceme, aby to bola zmierená rozličnosť. Na tento výraz nesmieme zabudnúť, nuž vyslovme ho všetci: zmierená rozličnosť. Tento výraz nie je môj. Je od jedného brata luterána. Zmierená rozličnosť.
A teraz sme tu a je nás veľa! Zišli sme sa k spoločnej modlitbe, k vzývaniu Ducha Svätého, aby zostúpil na každého z nás, aby sme vyšli na cesty miest a sveta a ohlasovali vládu Ježiša Krista.
Kniha Skutkov dosvedčuje: « My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.» (Sk 2,9-11). Hovoriť tým istým jazykom, počúvať, chápať... Sú tu rozdiely, ale Duch nám dáva pochopiť posolstvo Ježišovho zmŕtvychvstania v našom vlastnom jazyku.
Sme tu zhromaždení veriaci pochádzajúci zo 120 krajín sveta, aby sme oslavovali zvrchované dielo Ducha Svätého v Cirkvi, ktoré sa začalo pred 50 rokmi a dalo počiatok ... určitej inštitúcii? Nie. Určitej organizácii? Nie. Prúdu milosti, prúdu milosti Katolíckej charizmatickej obnovy. Dielu, ktoré sa zrodilo ako... katolícke? Nie. Zrodilo sa ako ekumenické!
Zrodilo sa ako ekumenické, pretože je to Duch Svätý, kto vytvára jednotu a je to ten istý Duch, kto dáva inšpiráciu, aby to tak bolo! Je dôležité prečítať si spisy kardinála Suenensa na túto tému: veľmi dôležité!
A príchod Ducha Svätého mení ľudí uzavretých zo strachu na odvážnych svedkov Ježiša. Peter, ktorý trikrát zaprel Ježiša, plný sily Ducha Svätého vyhlasuje: «Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.» (Sk 2,36) . A to je vyznanie viery každého kresťana! Boh urobil Pánom a Mesiášom toho Ježiša, ktorého ste vy [ukrižovali], alebo ktorý bol ukrižovaný. Súhlasíte s týmto vyznaním viery? [zhromaždenie volá: Áno!] Je nám všetkým spoločné, u všetkých rovnaké!
Božie slovo pokračuje hovoriac: «Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení.» (Sk 2,44-47). Komunita rástla a bol to Duch, ktorý ju podnecoval.
Veľmi rád myslím na Filipa, keď mu anjel hovorí: „Vstaň a choď na cestu do Gazy“, a on stretáva toho eunucha, správcu majetku etiópskej kráľovnej, Kandake. Bol prozelytom a čítal Izaiáša. A Filip mu vysvetlil Slovo, zvestoval mu Ježiša, a on sa obrátil. A v jednej chvíli povedal: „Nuž, tu je voda, chcem byť pokrstený“. Bol to Duch, ktorý postrčil Filipa, aby tam išiel, a už od počiatku je to Duch, kto všetkých veriacich pobáda ohlasovať Pána.
Dnes sme sa rozhodli stretnúť tu, na tomto mieste – povedal to pastor Traettino – pretože tu počas prenasledovaní boli mučení kresťania, na pobavenie prizerajúcich sa. Dnes je viac mučeníkov ako včera! Dnes je viac kresťanských mučeníkov. Tí, čo zabíjajú kresťanov, pred zabitím sa ich nespytujú: „Si pravoslávny? Si katolík? Si evanjelik? Si luterán? Si kalvín?“ Nie: „Si kresťan?“ – „Áno.“ – A je podrezaný, hneď a zaraz.
Dnes je viac mučeníkov než v prvotných dobách. A toto je ekumenizmus krvi: zjednocuje nás svedectvo mučeníkov dneška. Na rôznych miestach sveta sa prelieva krv kresťanov! Dnes je viac než kedykoľvek dôležitá jednota kresťanov, zjednotených v Duchu Svätom, v modlitbe a v činnosti v prospech najslabších.
Kráčať spoločne, pracovať spoločne. Milovať sa. Milovať sa. A spoločne hľadať spôsob, ako vysvetliť rozdiely, dohodnúť sa, ale kráčajúc! Ak ostaneme stáť, ak nekráčame, nikdy, nikdy sa nedohodneme. Je to tak, pretože Duch nás chce mať v pohybe.
Päťdesiat rokov Katolíckej charizmatickej obnovy. Jeden prúd milosti Ducha! A prečo prúd milosti? Pretože nemá ani zakladateľa, ani štatút, ani riadiace orgány. Samozrejme v tomto prúde sa zrodili mnohé formy, ktoré sú zaiste ľudskými dielami inšpirovanými Duchom Svätým, s rôznymi charizmami, a všetky v službe Cirkvi. Ale prúdu sa nemôžu stavať priehrady, ani sa nemôže uzavrieť Duch Svätý do klietky!
Uplynulo päťdesiat rokov. Keď sa dospeje do tohto veku, začínajú ubúdať sily. Je to polovica života - v mojej krajine hovoríme „päťdesiatnik“ – vrásky sú hlbšie – ak sa samozrejme nemaľuješ, ale tie vrásky tu sú – pribúda sivých vlasov a začíname aj zabúdať na niektoré veci...
Päťdesiat rokov je chvíľa v živote vhodná na zastavenia sa a urobenie reflexie. Je to okamih reflexie: polovica života. A ja vám poviem: je to okamih ísť ďalej s väčšou silou, nechajúc za sebou ten prach, ktorý sme časom nechali sa nahromadiť, ďakujúc za to, čo sme dostali a postaviac sa novému s vierou v pôsobenie Ducha Svätého!
Turíce dávajú zrod Cirkvi. Duch Svätý, prísľub Otca ohlásený Ježišom Kristom, to on je tým, kto vytvára Cirkev: nevestu z Apokalypsy (Knihy zjavenia), jedinú nevestu! Povedal to pastor Traettino: Pán má jedinú nevestu!
Najcennejší dar, ktorý sme všetci dostali je krst. A teraz nás Duch vedie na cestu obrátenia, ktorá prechádza celým kresťanským svetom a ktorá je ďalším dôvodom navyše k tomu, aby Katolícka charizmatická obnova bola privilegovaným miestom na vykonanie cesty smerom k jednote!
Tento prúd milosti je pre celú Cirkev, nie iba pre niektorých, a nikto z nás nie je v role „pána“ nad ostatnými ako sluhami. Nie: všetci sme služobníci tohto prúdu milosti.
Vy spolu s touto skúsenosťou ustavične pripomínate Cirkvi moc modlitby chvály. Chvály, ktorá je modlitbou uznania a vďakyvzdania za nezištnú lásku Boha. Môže sa stať, že tento spôsob modlitby sa niekomu nepáči, ale je jasné, že vychádza plne z biblickej tradície. Napríklad Žalmy: Dávid, ktorý tancoval pred Archou zmluvy, plný jasotu... A prosím, neupadnime do postoja kresťanov s „Mikaliným (Micholiným) komplexom“, ktorá sa hanbila za to, ako Dávid chválil Boha [tancujúc pred Archou].
Plesanie, jasot, radosť - ovocie samotnej činnosti Ducha Svätého! Kresťan buď zakusuje radosť vo svojom srdci, alebo tu niečo nefunguje. Radosť z ohlasovania evanjeliovej Dobrej zvesti!
Ježiš v Nazaretskej synagóge prečítal úryvok z Izaiáša. Čítam: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.» (Lk 4,18-19; porov. Iz 61,1-2). Radostná zvesť: nezabúdajme na to. Radostná zvesť: kresťanské ohlasovanie je vždy radostné.
Tretí dokument z Mechelenu (Malines, Belgicko) „Charizmatická obnova a služba človeku“, ktorý napísali kardinál Suenens a Dom Helder Camara, je jasný: charizmatická obnova je tiež službou človeku.
Krst v Duchu Svätom, chvála, služba človeku. Tieto tri veci sú nerozlučiteľne spojené. Môžem vzdať chválu hlbokým spôsobom, ale ak nepomôžem tým, čo sú vo veľkej núdzi, nestačí to. «Nikto z nich netrpel núdzu» (Sk 4,34), hovorí kniha Skutkov.
Nebudeme súdení podľa našich chvál, ale podľa toho, čo sme urobili pre Ježiša. «Ale Pane, kedy sme ti to urobili? Čo ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili.» (porov. Mt 25,39-40).
Drahé sestry a drahí bratia, prajem vám čas reflexie, pripamätania si začiatkov; čas zanechania za sebou všetkých vecí popridávaných vlastným egom a ich premeny v počúvanie a radostné prijatie pôsobenia Ducha Svätého, ktorý vanie kam chce a ako chce!
Ďakujem Katolíckemu bratstvu a ICCRS (Medzinárodná služba katolíckej charizmatickej obnovy - International Catholic Charismatic Renewal Services) za organizáciu tohto Zlatého jubilea, za túto vigíliu. A ďakujem každému z dobrovoľníkov, ktorí to umožnili, mnohí z nich sú tu. Rád som pozdravil členov organizátorského tímu pri mojom príchode, pretože viem, že pracovali veľa! A nie za peniaze! Veľa pracovali. Väčšina z nich sú mladí z rôznych kontinentov! Nech ich Pán veľmi požehná!
Ďakujem zvlášť za to, že žiadosť, s ktorou som sa na vás obrátil pred dvoma rokmi, aby Charizmatická obnova celosvetovo mala jednotnú medzinárodnú službu, sa na tomto základe začala konkretizovať v Zriaďovacích dokumentoch tejto novej jednotnej služby. To je prvý krok, po ktorom budú nasledovať ďalšie, avšak už skoro sa jednota , dielo Ducha Svätého, stane realitou. «Hľa, všetko robím nové», hovorí Pán (Zjv 21,5).
Ďakujem, Katolícka charizmatická obnova, za to všetko, čo ste dali Cirkvi počas týchto päťdesiatich rokov! Cirkev počíta s vami, s vašou vernosťou Božiemu slovu, s vašou ochotou k službe a s vaším svedectvom života premeneného Duchom Svätým!
Deliť sa so všetkými v Cirkvi s krstom v Duchu Svätom, chváliť Pána bez prestania, spoločne kráčať s kresťanmi rozličných cirkví a kresťanských spoločenstiev v modlitbe a v činnosti pre chudobných. Slúžiť tým najchudobnejším a chorým. Toto očakáva Cirkev a pápež od vás, Katolícka charizmatická obnova, ale od vás všetkých: všetkých vás, ktorí ste vstúpili do tohto prúdu milosti!
Preložila: Slovenská redakcia VR
- -
V plnom znení prinášame príhovor P. Raniera Cantalamessu počas Turíčnej vigílie slávenej s pápežom Františkom pri príležitosti 50. výročia Katolíckej charizmatickej obnovy - Rím, Circo Massimo, 3. júna 2017.
„Počujeme ich ohlasovať v našich jazykoch veľké Božie diela“
Čítanie zo Skutkov apoštolov (2,5-12):
«V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“ Všetci žasli a v rozpakoch si vraveli: „Čo to má znamenať?“»
Táto scéna sa dnes obnovuje medzi nami. Aj my sme prišli zo všetkých národov, ktoré sú pod nebom a sme tu, aby sme ohlasovali spoločne veľké Božie skutky.
Je tu jedno dôležité posolstvo, ktoré potrebujeme objaviť v tejto časti rozprávania o Turícach. Od dávnych dôb sa chápalo, že autor Skutkov apoštolov, ktorým je na prvom mieste Duch Svätý, nám chcel pripomenúť s dôrazom na fenomén jazykov, že na Turíce sa deje niečo, čo ruší to, čo sa stalo v Babylone. Toto vysvetľuje, prečo je rozprávanie o Bábeli v Gn 11 tradične vložené medzi biblické čítania na Turíčnu vigíliu.
Stavitelia babylonskej veže neboli, ako sa myslelo kedysi, nejakí bezbožníci, ktorí sa chceli vzoprieť Bohu. Nie, boli to ľudia naozaj nábožní! Veža, ktorú chceli postaviť, mal byť chrám božstvu. Chrám tých časov s terasami nad sebou, ktorý sa nazýva „zikkurat“, a z ktorých ostali až dodnes v Mezopotámii zrúcaniny.
V čom bol teda hriech týchto staviteľov babylonskej veže? Počúvajme, čo hovoria medzi sebou, keď sa chystali začať stavať. Povedali: «Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba, spravme si tak pomník, aby sme sa neroztratili po celej zemi!» (Gn 11,4). Reformátor Martin Luther dáva objasňujúce vysvetlenie ohľadom týchto slov. Hovorí:
„«Postavme si mesto a vežu»: Postavme ju pre nás, nie pre Boha [...]. «Urobme si meno»: Urobme ho pre nás. Nestarajú sa o to, aby bolo oslávené meno Boha, ale o to, aby urobili veľkým svoje meno.“ (Martin Luther: In Genesin Enarrationes, WA, diel 42, s. 411).
Inými slovami – Boh sa stáva ich nástrojom. Musí slúžiť ich túžbe po moci. Mysleli si, na základe mentality tých čias, obetujúc obety vo veľmi veľkej výške, by mohli prinútiť božstvo k dosiahnutiu víťazstva nad okolitými národmi. Pre toto je Boh prinútený pomiasť ich jazyky a znemožniť tak ich projekt.
Toto je vina Bábelu a jeho staviteľov a táto vina je veľmi blízka tej našej! Aká veľká časť rozdelení medzi kresťanmi bola spôsobená, a dodnes je spôsobovaná, tajnou túžbou urobiť si meno, vyzdvihnúť sa nad ostatných, jednať s Bohom z pozície nadradenosti voči iným! Aká veľká časť týchto rozdelení bola spôsobená túžbou urobiť si meno alebo urobiť meno svojej cirkvi viac ako Bohu! Odtiaľto pochádza naša babylonská veža.
Poďme teraz k Turícam. Aj tu vidíme skupinu ľudí, apoštolov, ktorí sa zídu postaviť vežu, ktorá siaha od zeme do neba – Cirkev. V Bábeli sa hovorilo ešte jedným jazykom, no od určitej chvíle nik nerozumel toho druhého. Tuto však hovoria všetci rozdielnymi jazykmi, no všetci si navzájom rozumejú. Všetci rozumejú apoštolom. Prečo? Pretože Duch Svätý spôsobil v nich „kopernikovskú revolúciu“.
Pred týmto momentom sa aj apoštoli starali o to, aby si urobili meno. Preto sa často hádali, ktorý z nich je najväčší. Teraz ich však Duch Svätý „decentralizoval“ od nich samotných a znovu ich nasmeroval na Krista. Srdce z kameňa sa rozbilo na kusy a bolo nahradené «srdcom z mäsa» (Ez 36,26). Boli «pokrstení v Duchu Svätom», ako prisľúbil Ježiš prv než sa od nich odobral (Sk 1,8). Boli teda úplne ponorení do oceánu Božej lásky, ktorý sa na nich vylial. (porov. Rim 5,5).
Boli oslnení Božou slávou, ako sme my oslnení v tejto chvíli slnkom. Ich rozprávanie v rozličných jazykoch sa vysvetľuje aj skutočnosťou, že apoštoli rozprávali ľuďom jazykom, očami, rukami i údivom o veciach, ktoré sa nedajú vypovedať, pretože sa nedajú ľudsky vyjadriť. «Počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch!» Teda pre toto ich rozumejú, pretože nehovoria viac o sebe, ale hovoria o Bohu!
Boh nás volá, bratia a sestry, aby sme v našom živote uskutočnili to isté obrátenie! Od nás k Bohu! Od malej jednoty, ktorou je naša farnosť, naše hnutie či samotná naša cirkev k jednote veľkej, ktorou je celé Telo Krista, ba dokonca celé ľudstvo. Toto je odvážny krok, ku ktorému pápež František nabáda nás katolíkov a ktorý tu prítomní reprezentanti iných cirkví chcú s nami zdieľať.
Už svätý Augustín jasne povedal, že cirkevné spoločenstvo sa realizuje v rôznych stupňoch a môže mať rôzne úrovne. Od najvyššej úrovne, ktorá pozostáva v účasti tak na vonkajších znakoch – sviatostiach, ako aj na vnútornej milosti Ducha Svätého, až po menej kompletnú úroveň, ktorá pozostáva v účasti na tom istom Duchu Svätom. Svätý Pavol zahŕňa do svojho spoločenstva – počúvajte teraz vyjadrenie, ktoré zacitujem z 1 Kor 1,2 – všetkých tých, «čo vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás». Takto vyjadruje spoločenstvo svätý Pavol a asi by to bolo vhodné nanovo objaviť a spätne doceniť. Dovolí nám to totiž rozšíriť naše spoločenstvo aj na bratov mesiánskych židov.
Pentekostálny a charizmatický fenomén má svoje zvláštne poslanie a zodpovednosť ohľadom jednoty kresťanov. Jeho ekumenické poslanie sa zdá byť ešte viac jasným, ak si spomenieme na to, čo sa stalo na začiatku Cirkvi. Čo urobil Zmŕtvychvstalý, aby priviedol apoštolov k prijatiu pohanov do Cirkvi? Boh zoslal Ducha Svätého na Kornélia a na jeho dom tým istým spôsobom a s tými istými prejavmi, s ktorými ho zoslal aj na začiatku na apoštolov. Petrovi teda neostalo nič iné, len urobiť záver: «Keď im teda Boh dal taký istý dar ako nám, čo sme uverili v Pána Ježiša Krista, ktože som ja, aby som mohol prekážať Bohu?» (Sk 11,17). Na koncile v Jeruzaleme Peter opakuje ten istý argument: Boh «nerobil rozdiel medzi nami a nimi» (Sk 15,9).
A teraz sme aj my mali možnosť vidieť, ako sa pred našimi očami zopakovalo to isté znamenie, tentoraz na svetovej úrovni. Boh zoslal svojho Ducha na milióny veriacich, ktorí patria takmer ku všetkým kresťanským denomináciám. A aby neboli náhodou pochybnosti o jeho úmysloch, zoslal ho s tými istými prejavmi, vrátane toho najunikátnejšieho, ktorým je hovorenie v jazykoch. Ani nám neostáva nič iné, len rovnako zopakovať Petrov záver: Ak teda Boh dal im ten istý dar ako nám, kto sme my, aby sme mohli hovoriť, že iní kresťania nepatria do Kristovho Tela, že nie sú praví učeníci Krista? Kto som ja, katolík, aby som mohol povedať, že pentekostálni kresťania nie sú Ježišovi učeníci? A kto sú pentekostálni, aby mohli povedať, že my katolíci nie sme Kristovým Telom?
Musíme vidieť, v čom pozostáva charizmatická a duchovná cesta k ekumenizmu alebo k jednote. Svätý Pavol vyznačil Cirkvi tento program: uskutočňovať pravdu láskou. To, čo musíme robiť kvôli našej jednote v prospech evanjelizácie, nie je preskočiť problém viery a doktrín. Ekumenizmus v svojich počiatkoch skúšal ísť touto cestou, avšak zakúsil neúspech. Rozdelenia sa nevyhnutne ukážu veľmi skoro aj v konkrétnej činnosti, teda v evanjelizácii a v sociálnych dielach. Nemáme nahrádzať pravdu láskou, ale skôr smerovať k pravde s láskou. Začať sa navzájom milovať, aby sme sa lepšie pochopili.
To naozaj mimoriadne pri tejto ceste ekumenizmu založenej na láske je to, že je možná hneď, celá je pred nami otvorená. Nemôžeme „zrušiť etapy“ na ceste zjednotenia doktríny, pretože rozdiely tu naozaj sú a ich trpezlivé vyriešenie je v rukách kompetentných. Môžeme však „zrušiť etapy“ na ceste lásky a môžeme byť zjednotení už odteraz!
Toto je jediný „dlh“, ktorý máme jedni voči druhým (porov. Rim 13,8). Rozdiely nemôžu byť nejakým ospravedlnením, aby sme tak nekonali. Kristus nám neprikázal milovať iba tých, ktorí zmýšľajú rovnako ako my, ktorí zdieľajú s nami to isté krédo. Ak milujete iba týchto, varuje nás Ježiš, čo zvláštne robíte, čo nerobia rovnako aj pohania? (porov. Mt 5,46).
My môžeme prijať jeden druhého, pretože to, čo nás už zjednocuje, je nekonečne viac dôležité ako to, čo nás ešte rozdeľuje. Zjednocuje nás rovnaká viera v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého: Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, spoločná nádej vo večný život, spoločné úsilie o evanjelizáciu, spoločná láska ku Kristovmu Telu, ktorým je Cirkev, spoločná pozornosť voči chudobným a vyčleneným a dnes aj voči záchrane stvorenstva.
Toto všetko nás spája. Spája nás, drahí bratia a sestry, aj jedna ďalšia vec: spoločné utrpenie a spoločné mučeníctvo pre Krista. V rôznych častiach sveta veriaci rôznych cirkví vzájomne zdieľajú rovnaké utrpenie, znášajúc rovnaké mučeníctvo pre Krista. Oni nie sú vraždení, pretože sú protestanti, katolíci, kopti, pentekostálni alebo iní, ale preto, že sú „kresťania“ a bodka! V očiach sveta, aj v očiach tohto dnešného sekularizovaného sveta, my sme už teraz jedno a je to hanba, ak ním nie sme reálne aj v skutočnosti.
Ako v konkrétnosti naplniť toto posolstvo jednoty a lásky? Pripomeňme si hymnus na lásku od sv. Pavla. Každá veta tu dostáva aktuálny význam, ak sa aplikuje na lásku medzi členmi rozličných kresťanských cirkví, na ekumenické vzťahy: Láska je trpezlivá, láska sa nevychvaľuje, láska nie je neúctivá, nevidí len svoj vlastný záujem, ale aj záujem iných cirkví, nemyslí na utrpené zlo, nemyslí na zlo utrpené od iných kresťanov a iných cirkví, ale skôr na zlo spôsobené iným (porov. 1 Kor 13,4n).
„Blahoslavený je sluha“, hovorieval môj otec František Assiský, „ktorý sa teší z dobra, ktoré Boh koná prostredníctvom iných, ako keby ho konal prostredníctvom jeho samého.“ My môžeme povedať: blahoslavený je kresťan, ktorý je schopný radovať sa rovnako z dobra, ktoré Boh koná prostredníctvom iných cirkví, ako z dobra, ktoré koná prostredníctvom jeho vlastnej cirkvi!
Prorok Aggeus má jedno orákulum, ktoré sa zdá byť napísané pre nás, v tomto momente dejín. Izraelský ľud, ktorý sa vrátil z vyhnanstva, namiesto opravovania Božieho domu, začal opravovať a skrášľovať svoje vlastné domy. Boh k nim poslal svojho proroka Aggea s napomínajúcim posolstvom. Dobre ho počúvajme:
«Pre vás je už čas bývať vo vykladaných domoch, kým tento dom je pustý? Nuž, teraz toto hovorí Pán zástupov: Všimnite si, ako sa vám vodí! Siali ste veľa, málo ste zvážali. [...] Dobre uvážte, ako si počínate! Choďte do hory, dovezte drevo a znovupostavte Chrám! Obľúbim si ho a ukážem v ňom svoju slvu, hovorí Pán» (Ag 1,4-6.8).
Musíme vnímať, že dnes je nám od Boha adresované to isté pokarhanie a musíme robiť pokánie! Tí, ktorí počúvali Petrovu reč v deň Turíc cítili, že im bolesť prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Čo máme robiť, bratia? Peter odpovedal: kajajte sa a potom dostanete dar Ducha Svätého! (porov. Sk 2,37-38) Nové zoslanie Ducha Svätého nebude možné bez zborového primätia sa ku pokániu, a to sa týka všetkých kresťanov. Toto bude jeden z hlavných úmyslov modlitby, ktorá bude nasledovať v tejto chvíli zdieľania sa.
Potom, ako sa izraelský ľud rozhodol zrekonštruovať Boží chrám, bol prorok Aggeus znovu poslaný k ľudu, ale teraz už s posolstvom povzbudenia a útechy: «Teraz sa však vzmuž, Zorobábel, hovorí Pán, a vzmuž sa, veľkňaz, Josedekov syn Jozue, vzmuž sa tiež všetok ľud krajiny, hovorí Pán, a pracujte, lebo ja som s vami, hovorí Pán zástupov [...] a môj duch ostane medzi vami, nebojte sa!» (Ag 2,4-5).
To isté slovo povzbudenia je adresované dnes aj nám, kresťanom, a ja horím túžbou, aby zaznelo na tomto mieste nielen ako nejaká jednoduchá biblická citácia, ale ako živé a účinné Bože slovo, ktoré spôsobí tu a teraz to, čo aj znamená: „Odvahu, pápež František! Odvahu, čelní predstavitelia ostatných kresťanských vierovyznaní! Odvahu, všetok Boží ľud, a dajte sa do práce, lebo ja som s vami, hovorí Pán! Môj Duch bude s vami!“
Preložil: Patrik Taraj / Slovenská redakcia VR
Poznámka: Aktualizované 5. 6. 2017 / 6. 6. 2017