Tisícky oceliarov, pracovníkov lodných dokov a ďalších priemyselných podnikov prišli na stretnutie s pápežom symbolicky v pracovných odevoch, viacerí s prilbami na hlavách. Po privítaní miestnym arcibiskupom kard. Angelom Bagnascom Svätý Otec odpovedal na otázky, ktoré mu predložili štyria zástupcovia z radov robotníkov, manažérov, odborárov a nezamestnaných.
„Svet práce je ľudskou prioritou, a preto ho treba brať aj ako kresťanskú prioritu“, povedal Svätý Otec za potlesku prítomných. Dodal, že „vždy tu bolo priateľstvo medzi Cirkvou a prácou, počnúc Ježišom robotníkom.“ Vo svojej odpovedi podnikateľovi, ktorý poukázal na mnohé prekážky, ako prílišná byrokracia či nedostatočný rozvoj služieb a infraštruktúry, pápež zdôraznil, že „bez dobrého podnikateľa niet dobrej ekonomiky“.
„Dobrý podnikateľ miluje svojich ľudí“, a ten, kto prepúšťa ľudí bez uváženia, „nie je podnikateľ, ale len obchodník“, upozornil Svätý Otec. Pracovať kvalitne, dobre si odviesť prácu, vychádza podľa jeho slov zo samotnej dôstojnosti práce. Uvažovať tak, že človek dobre pracuje len preto, že je dobre zaplatený, by bola neúcta k dôstojnosti práce, zdôraznil pápež František.
Zástupkyňa odborov vyjadrila znepokojenie nad tým, či tzv. „priemyselná revolúcia 4.0“ neprinesie pre zamestnancov iba zvýšenie pracovnej neistoty. Svätý Otec v odpovedi odsúdil neraz nespravodlivé a špekulatívne počínanie zamestnávateľov, keď kalkulujú s pracovnou núdzou ľudí a nechávajú ich pracovať bez dlhodobejšej zmluvy a bez odvádzania poistných dávok. Dobrých podnikateľov treba podľa jeho slov rozlišovať od špekulantov.
Vo svojej odpovedi jednému z robotníkov zapojených do formačného programu kaplánov pôsobiacich v janovských fabrikách, Svätý Otec pripomenul úlohu práce v ľudskom živote v súvise s dôstojnosťou. Poukázal na skutočnosť, že nový kapitalizmus založený na tzv. „meritokracii“ považuje prácu čisto za zásluhu a nie za dar, čím vytvára novú nerovnosť. Pápež upozornil na negatívnu zmenu vnímania chudoby, ktorá je výsledkom tohto postoja: Chudobný sa považuje za človeka bez zásluh, čiže za vinného, a bohatí sa cítia byť oslobodení od povinnosti niečo s tým robiť.
V odpovedi mladej žene z radov nezamestnaných Svätý Otec poukázal na neoddeliteľné spojenie práce so slávením sviatočného dňa. Poukázal aj na ohrozenia tohto zdravého rytmu života, ktoré vyplývajú z nerešpektovania sviatočného dňa. Práca, námaha a pot si zasluhujú rešpekt, zdôraznil ďalej pápež František, inak sa podľa jeho slov kultúra zvrháva na konzum.
Na záver stretnutia so svetom práce Svätý Otec pozval k modlitbe všetkých za seba navzájom: podnikateľov, pracovníkov i nezamestnaných.
*
Druhým bodom programu Svätého Otca v Janove bolo o 10. hodine stretnutie s miestnymi biskupmi, kňazmi, seminaristami a osobami zasväteného života, ako aj s laickými spolupracovníkmi kúrie a zástupcami iných denominácií. V starobylej Katedrále sv. Vavrinca pápež odpovedal na štyri otázky, ktoré si pre neho pripravili.
Po privítaní miestnym arcibiskupom kardinálom Angelom Bagnascom Svätý Otec najprv poprosil prítomných o zjednotenie sa v modlitbe za obete včerajšieho atentátu na autobus s koptskými kresťanmi, ktorí boli zabití, lebo nezapreli svoju vieru.
V prvej otázke sa kňaz don Andrea opýtal pápeža na kritériá pre intenzívny duchovný život v službe kňaza v súčasnom modernom svete. Svätý Otec v odpovedi zdôraznil nevyhnutnosť brať si príklad z Ježiša. Ježiš je stále na ceste, medzi ľuďmi, blízko k ich problémom. Len večer sa vzďaľuje, aby sa modlil k Otcovi. Takto je opisovaný v Evanjeliu. Byť s ľuďmi, byť s Otcom - to je to, čo učí Ježiš, zdôraznil pápež František: „všetko sa žije podľa tohto kľúča stretnutia“:
„Vy, kňazi, musíte sami seba preverovať v tomto: Som človekom stretnutia? Som človekom adorácie? Som človekom na ceste? Som človekom ucha, ktorý počúva? Alebo keď mi začnú rozprávať o veciach, reagujem? (...) Nechám sa unaviť od ľudí? Toto bol Ježiš... Nie sú na to iné vzorce. Ježiš mal jasné vedomie, že jeho život je pre druhých: pre Otca a pre ľudí, nie pre seba samého. Rozdával sa, dával sa ľuďom, dával sa Otcovi v modlitbe. A svoj život žil v znamení misie: som poslaný Otcom, aby som povedal tieto veci.“
Ďalšou dôležitou charakteristikou Ježiša je, že nikdy nestál, pokračoval Svätý Otec. Povzbudil prítomných, že sa nemajú báť pohybu v našej dobe, ale majú mať strach zo statickosti – nehybnosti. Keď má človek všetko presne naplánované, tak sa môže stať, že nebude otvorený na Božie prekvapenia. Nebude vedieť reagovať na potreby ľudí okolo seba, lebo to nebude zapadať do jeho programu. Nemajte strach zo stretnutia: zo stretnutia s Bohom Otcom, s Ježišom, s ľuďmi - vyzval kňazov pápež František.
Druhú otázku položil 81-ročný farár don Pasquale. Pýtal si rady, ako lepšie žiť bratstvo medzi kňazmi. Bratstvo je pekné slovo, začal svoju odpoveď Svätý Otec, ale jeho budovanie je každodenná práca. Nebezpečenstvom súčasnosti je kňaz, ktorý vie všetko a nepotrebuje žiadnu pomoc. Mladí ho volajú kňaz – „google“. Pápež František povzbudil kňazov, aby budovali spoločenstvo, aby sa navzájom počúvali na svojich stretnutiach. Je dôležité vyhnúť sa ohováraniu, akceptovať rozdiely a vzájomne si pomáhať, upozornil pápež František a pokračoval:
„Veľký nepriateľ kňazského bratstva je toto: klebetenie kvôli závisti, kvôli žiarlivosti alebo keď sa mi niečo nehodí a podobne. Prípadne keď druhý myslí iným spôsobom a ideológia sa stáva dôležitejšou než bratstvo, a tiež ideológia dôležitejšia než učenie: ale kam sme to došli? Pomyslite. Je pravda, že klebetenie alebo posudzovanie bratov je ‚zlom klauzúry’, ako sa to zvykne nazývať. O čo viac sme uzavretí v našich záujmoch, o to viac kritizujeme iných. A nikdy nemajme potrebu mať posledné slovo: posledné slovo bude to, ktoré príde samo alebo ho povie biskup, ale ja poviem svoje a počúvam iných“.
Tretiu otázku položila rehoľná sestra Rosangela, ktorá je predsedníčkou Únie vyšších rehoľných predstavených v rámci talianskeho regiónu Ligúria. Poprosila Svätého Otca, aby na základe svojej vlastnej skúsenosti so zasväteným životom povedal, ako lepšie žiť zasvätenie, charizmu, apoštolát, a to všetko v diecéze.
Pápež František sa v odpovedi zameral práve na slovo „diecéza“. Zdôraznil, že je dôležité žiť zasvätený život v konkrétnej diecéze, pretože aj charizma sa zrodila v konkrétnej diecéze ako odpoveď na tamojšie potreby. K tejto skúsenosti by sa mali zasvätení vrátiť. Každá charizma je dar. A konkrétne miesto a čas zrodu charizmy, ako napr. Assisi a doba sv. Františka, nám umožňuje lepšie ju pochopiť a žiť. Druhou dôležitou vlastnosťou zasvätenej osoby je podľa slov Svätého Otca disponovanosť – pripravenosť ísť tam, kde je väčšia potreba.
„Disponovanosť ísť tam, kde je väčšie riziko, kde je väčšia potreba, kde je väčšia nevyhnutnosť. Slovom, ktoré často používam, sú „periférie“, ale ja hovorím o všetkých perifériách, nie iba o tých, čo súvisia s chudobou: o všetkých. Aj o tých, čo sa týkajú myslenia: o všetkých. Zapojme sa do toho. A tieto periférie sú odrazom tých miest, kde sa zrodila základná charizma. A keď hovorím o disponovanosti, myslím aj na nové prehodnotenie, revíziu diel.“
Diela, kde pracujú sestry, by sa mali prehodnocovať nielen z dôvodu, že je nedostatok povolaní, ale hlavne preto, aby činnosť zodpovedala ich charizme a tomu, čo je dôležitejšie. Svätý Otec povzbudil prítomných, že sa netreba báť rizika.
Poslednú otázku pápežovi Františkovi položil františkánsky brat Andrea a chcel vedieť, ako sa postaviť ku klesajúcemu počtu povolaní.
Pokles povolaní je širší problém, vysvetlil Svätý Otec. Na jednej strane ide o problém demografický, napr. v Taliansku je demografický prírastok pod nulou. Kríza povolaní sa dotýka celej Cirkvi – kňazstva a zasväteného života, ale aj laikov a manželstva. Svätý Otec ďalej načrtol, ako riešiť krízu povolaní:
„Vyžaduje si to pastoračné obrátenie, misionárska konverzia. Pozývam vás, aby ste si prečítali tie časti Evangelii gaudium, ktoré hovoria o nevyhnutnom misionárskom obrátení, a toto je svedectvom, ktoré privoláva povolania. A potom, povolania tu sú, Boh ich dáva. Ale ak ty – kňaz alebo zasvätený či sestra – si vždy zaneprázdnený, nemáš čas počúvať mladých, ktorí prichádzajú... Mladí sú únavní, však? A vždy prídu s tým istým... Ak ty nemáš čas, choď a nájdi niekoho iného, čo ich vypočuje. Treba im načúvať. A ďalej, mladí sú vždy v pohybe: nasmeruj ich na misionársku cestu.“
Svätý Otec však nezabudol uviesť aj príklad, že sa nedávno stretol s jednou rehoľou, ktorá má veľa mladých, a keď sa opýtal, ako to robia, odpovedali mu, že sa snažia žiť verne svoju charizmu. A toto je cesta, dodal pápež, verne vydávať svedectvo o radosti a šťastí zasväteného života.
Na záver sa Svätý Otec František poďakoval zasväteným za ich život a službu. Poprosil ich o modlitbu a udelil im požehnanie.
*
Misia nám dáva nový pohľad, pretože sa osobne stretneme s tým, kto trpí a prežíva bolesť, objaviac tak tvár Pána. To je myšlienka z pápežovho stretnutia s mladými v janovskej Svätyni Panny Márie Strážkyne (Santuario della Madonna della Guardia). Stretnutie sa začalo o 12.30 a sledovali ho prostredníctvom telemostu aj odsúdenci z miestnej väznice, ktorým sa na záver pápež František špeciálne prihovoril.
Janovská mládež predstavila pápežovi Františkovi svoju misiu s programovým názvom „Plná radosť“, ktorá sa zrodila po Národnom eucharistickom kongrese v Janove. Svätý Otec odpovedal aj na otázky. Ako prvá vystúpila Chiara, ktorá poprosila o radu, ako byť misionármi svojich rovesníkov, ktorí sú obeťami drog, alkoholu, násilia a sú oklamaní Zlým. Pápež mladých pozval zažívať pravú radosť, ktorá „sa rodí v srdci“, tým, že sa vydajú na misiu. Byť misionárom znamená podľa pápeža Františka „nechať sa premieňať Pánom“ a pozerať novým pohľadom, nie ako turista:
„Je to pokušenie pre mladých, byť turistami. Nehovorím o prechádzke tu alebo niekde inde, toto je pekné. Ale [mám na mysli] pozerať na život pohľadom turistu, povrchne, a robiť si fotografie na prezeranie neskôr. To znamená, že neprežívam realitu, neprežívam udalosti tak, ako sa dejú. Nepozerám na udalosti tak ako sú. Prvá vec, čo by som vám povedal: Pre vaše obrátenie, zanechajte tento postoj turistu a staňte sa mladými so serióznym postojom k životu.“
Misia je to, čo nás očistí, pokračoval Svätý Otec:
„Misia zaangažuje všetkých ako Boží ľud, premieňa, mení pohľad, mení spôsob prežívania života - od turistu k zainteresovanému - a vyhodí nám z hlavy tú predstavu, že je tu rozdelenie, že v Cirkvi sú čistí a nečistí. Všetci sme Božie deti. Všetci hriešnici a všetci vo vnútri s Duchom Svätým, ktorý nás môže urobiť svätými.“
Nikdy nevylúčme, nikdy neizolujme, nikdy neignorujme toho, kto je v našom okolí, pokračoval pápež František. Naša spoločnosť má tendenciu opovrhovať inými, ale len Boh môže vynášať súdy. Svätý Otec mladých pozval priblížiť sa k blížnemu, dotknúť sa rukou bolesti tých najposlednejších:
„Milovať a mať schopnosť stisnúť špinavú ruku a pozrieť do očí tým, ktorí sú v ťažkej situácii a povedať: ‚Ty si pre mňa Ježiš’.“
Pápež František povzbudil mladých, aby hľadali pravdu a boli pozorní „voči tomu, čo im predávajú“ tiež aj v médiách. Je dobré mať schopnosť pozerať na horizont, ponad predavačov dymu, pokračoval Svätý Otec. Dotkol sa aj témy migrantov:
„Je normálne, že sa Stredozemné more stalo cintorínom? Je normálne, že mnohé, mnohé krajiny – a nehovorím o Taliansku, pretože Taliansko je veľkodušné – zatvárajú dvere týmto ľuďom, ktorí sú donútení utekať pred hladom, vojnou, a títo ľudia sú zneužívaní a prichádzajú hľadať trochu istoty? Je to normálne? Ak to nie je normálne, tak sa musím zaangažovať, aby sa to nedialo?“
*
Počas pastoračnej návštevy Janova si Svätý Otec zasadol k obedňajšiemu stolu spolu s chudobnými, utečencami, ľuďmi bez strechy nad hlavou a väzňami.
Po 15. hodine navštívil miestnu Pediatrickú nemocnicu „Giannina Gaslini“, ktorá si od svojho založenia v roku 1938 udržiava katolíckeho ducha a slúži nielen všetkým obyvateľom regiónu Ligúria, ale i detským pacientom zo zahraničia. Svätý Otec navštívil na oddeleniach deti rôznych vekových kategórií a stretol sa s personálom zdravotníckeho zariadenia. Prítomným sa na záver prihovoril na nádvorí nemocničného komplexu, situovaného pri morskom nábreží.
*
Posledným bodom jeho cesty bola svätá omša na Kennedyho námestí v Jánove. Prinášame v plnom znení homíliu, ktorú predniesol pápež František.
Počuli sme, čo vzkriesený Kristus povedal učeníkom pred svojím nanebovstúpením: «Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi» (Mt 28,18). Ježišova moc, moc Božia. Táto téma spája dnešné čítania: v prvom čítaní Ježiš hovorí, že neprináleží učeníkom poznať «časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou», ale prisľúbi im «silu Ducha Svätého » (Sk 1,7-8). V druhom čítaní hovorí sv. Pavol, aká «nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily» (Ef 1,19). Ale v čom spočíva táto sila, táto Božia moc?
Ježiš potvrdzuje, že je to moc «v nebi a na zemi». Je to hlavne moc spájať nebo a zem. Dnes slávime toto tajomstvo, pretože keď Ježiš vystúpil k Otcovi, naše ľudské telo prekročilo prah neba, naša ľudskosť je tam, v Bohu, navždy. Tam je naša nádej, pretože Boh sa neoddelí nikdy od človeka. A potešuje nás vedomie, že v Bohu je Ježišom pripravené pre každého z nás miesto: údel vzkriesených synov a dcér nás očakáva, a preto stojí za to žiť tu na zemi hľadiac na nebo, kde je náš Pán (porov. Kol 3,1-2). Hľa čo urobil Ježiš svojou mocou, aby spojil pre nás zem s nebom.
Ale táto jeho moc sa neskončila tým, že vystúpil do neba. Pokračuje aj dnes a trvá navždy. Veď práve pred vystúpením k Otcovi Ježiš povedal: «Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Nepovedal to len tak, ako jednoduché ubezpečenie, ako keď pred odchodom na dlhú cestu povieme priateľom: „budem na vás myslieť“. Nie, Ježiš je skutočne s nami a pre nás: v nebi ukazuje Otcovi svoju ľudskosť, našu ľudskosť, ukazuje Otcovi svoje rany, cenu, ktorú zaplatil za nás, a tak «žije stále, aby sa prihováral» (Hebr. 7,25) za nás. Hľa, kľúčové slovo Ježišovej moci: príhovor. Ježiš sa u Otca každý deň, každú chvíľu prihovára za nás. V každej modlitbe, v každej našej prosbe o odpustenie, zvlášť pri každej svätej omši Ježiš intervenuje: predstavuje Otcovi znaky svojho obetovaného života, ako som povedal, svoje rany, prosí a získava pre nás milosrdenstvo. On je naším „advokátom“ (porov. 1 Jn 2,1) a keď máme nejakú dôležitú „kauzu“ urobíme dobre, ak mu ju zveríme a povieme: „Pane Ježišu, prihovor sa za mňa, prihovor sa za nás, prihovor sa za tú osobu, prihovor sa za túto situáciu...“
Túto schopnosť prihovárať sa dal Ježiš aj nám, svojej Cirkvi, ktorá má moc a tiež povinnosť prihovárať sa, modliť sa za všetkých. Môžeme sa pýtať – každý z nás sa môže opýtať: „Modlím sa? A všetci, ako Cirkev, ako kresťania, uplatňujeme túto moc predkladajúc Bohu osoby a situácie?“ Svet to potrebuje. My sami to potrebujeme. V našich dňoch sa ponáhľame a veľa pracujeme, angažujeme sa v mnohých veciach, avšak hrozí nám, že večer prídeme unavení a s dušou obťaženou pripomínajúcou loď plnú tovaru, ktorá po namáhavej plavbe vpláva do prístavu len s prianím zakotviť a zhasnúť svetlá. Žijúc stále medzi mnohými naháňaniami sa a mnohými povinnosťami sa môžeme stratiť, uzatvoriť do seba a stať sa nepokojnými bez dôvodu. Aby sme sa neutopili v tejto „bolesti života“, pamätajme každý deň „zakotviť v Bohu“, prinášajme mu ťažkosti, osoby a situácie, zverujme mu všetko. A toto je sila modlitby, ktorá spája nebo a zem, ktorá umožňuje Bohu vstúpiť do nášho času.
Kresťanská modlitba nie akýsi spôsob ako nadobudnúť viac pokoja so sebou samými, či dosiahnuť nejakú vnútornú harmóniu; my sa modlíme, aby sme všetko priniesli Bohu, aby sme mu zverili svet: modlitba je príhovorom. Nie je to nerušenosť, je to láska. Je to prosba, hľadanie a klopanie na dvere (porov. Mt 7,7). Znamená to vložiť sa do vyprosovania a vytrvalo naliehať u Boha, jedni za druhých (porov. Sk 1,14). Prihovárať sa neúnavne: to je našou prvoradou zodpovednosťou, pretože modlitba je sila, ktorá posúva svet vpred; je to naše poslanie, poslanie, ktoré zároveň stojí námahu a daruje pokoj. Toto je naša moc: nie dominovať alebo hlasnejšie kričať, podľa logiky tohto sveta, ale uplatňovať pokornú silu modlitby, ktorou môžeme zastaviť aj vojny a dosiahnuť pokoj. Tak ako sa Ježiš neustále prihovára za nás u Otca, tak aj my, jeho učeníci, neunavme sa nikdy modliť za priblíženie zeme k nebu.
Okrem príhovoru vyvstáva z evanjelia druhé kľúčové slovo, ktoré odhaľuje Ježišovu moc, a tým je ohlasovanie. Pán posiela tých, čo k nemu patria, aby ho ohlasovali čisto silou Ducha Svätého: «Choďte teda, učte všetky národy» (Mt 28,19). „Choďte.“ Je to skutok extrémnej dôvery voči tým, ktorí sú jeho: Ježiš nám dôveruje, verí v nás viac, než si veríme my sami! Posiela nás napriek našim nedostatkom; vie, že nebudeme nikdy dokonalí a že ak budeme čakať, až sa staneme lepšími pre evanjelizovanie, potom nezačneme nikdy.
Pre Ježiša je ale dôležité, aby sme hneď na začiatku prekonali jednu veľkú nedokonalosť: uzavretosť. Evanjelium totiž nemôže byť uzavreté a zapečatené, pretože Božia láska je dynamická a chce dosiahnuť všetkých. Aby sme ohlasovali, musíme teda vyjsť zo seba samých. S Pánom nemôžeme zostávať nehybní, usadení vo vlastnom svete alebo v nostalgických spomienkach minulosti; zakazuje sa hovieť si v nadobudnutých istotách. U Ježiša istota spočíva v tom, že kráčame s dôverou: tam sa ukazuje jeho sila. Pretože Pán nechváli komfort a pohodlie, ale vždy burcuje a nanovo rozbieha veci. Chce, aby sme neustále vychádzali, oslobodení od pokušení uspokojiť sa keď sa máme dobre a máme všetko pod kontrolou.
„Choďte“, hovorí nám aj dnes Ježiš, ktorý každému z nás v krste udelil moc ohlasovať. Preto ísť do sveta s Pánom patrí k identite kresťana. Nie je to len pre kňazov, pre rehoľné sestry, pre zasvätených: týka sa to všetkých kresťanov, je to naša totožnosť. Ísť do sveta s Pánom: toto je naša identita. Kresťan nie je nehybný, ale kráča: a to s Pánom smerom k druhým. Ale kresťan nie je šprintér, ktorý beží až do zdivenia, ani dobyvateľ, ktorý musí prísť skôr ako ostatní. Je pútnikom, misionárom, „maratóncom plným nádeje“: pokorný, ale s rozhodným krokom; dôverujúci, ale zároveň aktívny; kreatívny, ale vždy ohľaduplný; podnikavý a otvorený; pracovitý a solidárny. Týmto štýlom kráčajme po cestách sveta!
Ako u učeníkov v prvopočiatkoch, našimi miestami ohlasovania sú cesty sveta: Predovšetkým tam Pán očakáva, že ho dnes ľudia spoznajú. Tak ako v počiatkoch, túži, aby sa ohlasovanie konalo nie našou, ale jeho silou: nie silou sveta, ale čistou a miernou silou radostného svedectva. A toto je naliehavé, bratia a sestry! Vyprosujme si od Pána milosť, aby sme neskameneli pri menej podstatných otázkach, ale naplno sa vložili do naliehavosti misie. Nechajme druhým klebetenie a umelé diskusie tých, ktorí počúvajú iba seba samých, a konkrétne pracujme pre spoločné dobro a pre pokoj; vložme sa do toho s odvahou a presvedčení, že väčšia radosť je v dávaní, ako v prijímaní (porov. Sk 20,35). Vzkriesený a živý Pán, ktorý sa vždy prihovára za nás, vzkriesený Pán nech je nám silou v kráčaní, odvahou na našej ceste.
Zdroj: Slovenská redakcia VR