Ako už bolo povedané, je síce pravda, že Cirkev nemôže svojim kňazom diktovať súkromné politické presvedčenia. To však neznamená, že kňazi tieto presvedčenia môžu verejne prezentovať takým spôsobom, ktorý vzbudzuje dojem politickej angažovanosti predstaviteľov Cirkvi na podporu konkrétnej strany. Takto sa kňazi správať nesmú - a to nielen v prípade ĽSNS (cf. Direktórium pre službu a život kňazov č. 33 alebo jeho nové vydanie č. 44). Kňazi, ktorí napriek tomu svojvoľným konaním verejne vyzývali k podpore politických strán, boli svojimi predstavenými vážne napomenutí.
Svedčí o tom napríklad nedávno medializované stanovisko redemptoristov ku konaniu pátra Miroslava Čajku, i list Mons. Jána Oroscha adresovaný všetkým kňazom, vrátane Jána Košiara a Ignáca Juruša, ktorých si trnavský arcibiskup predvolal a dôrazne osobne napomenul. Možno tiež dodať, že kňaz Ján Košiar bol po udalostiach v Trnave preložený mimo aktívnej pastorácie - do charitného domu v Cíferi.
Z vyjadrenia, že Cirkev svojim kňazom v demokratickej spoločnosti nemôže diktovať politické presvedčenie, je manipulatívne vyvodzovať uzáver, že nijakým spôsobom ani nereaguje na ich svojvoľné konanie, na ktoré im nedala žiaden mandát. V hraniciach možností kánonického práva Cirkev konala a bude konať. Zo správania niekoľkých kňazov je ale neprimerané usudzovať o postoji tisícov ďalších a celej Cirkvi v našej krajine.
Ak platí, že sa cirkev na Slovensku snaží rešpektovať sekulárny charakter štátu tým, že nedáva konkrétne odporúčania na podporu alebo nepodporu jednotlivých strán, neznamená to, že na základe jej postojov a vyjadrení sa človek dobrej vôle nedokáže zorientovať. Napokon: zodpovednosť rozhodovať o legitimite politických strán má v našej krajine štátna moc. Cirkev jej kompetenciu v tejto oblasti uznáva a jej rozhodnutia, samozrejme, rešpektuje.
Martin Kramara