Vo svojej homílii vladyka Milan vyzval prítomných, aby sa vhĺbili do práve počutých udalostí z večeradla, kde Ježiš ustanovuje tajomstvo svojej prítomnosti – Eucharistiu – keď berie do rúk chlieb a kalich vína. Týmto gestom zveruje opakovanie Poslednej večere svojim apoštolom (Lk 22,14-22) a skrze nich aj nástupcom. Na záver večere Ježiš umýva nohy učeníkom (Jn 13,1-20).
Skúste si predstaviť, ako sa mohli cítiť vtedy Zebedejovi synovia, ktorí si u Krista zabezpečovali akési prvenstvo po pravici a jeho ľavici. Čo všetko im mohlo prebehnúť hlavou, keď videli, ako sa Ježiš ponížene skláňa k ich nohám?! Alebo viete si predstaviť Judáša, ktorý už mal "rozbehnutý" plán zrady? Čo mu asi vírilo hlavou, keď jeho znečistené svedomie sa takto nedalo umyť?! Rad radom by sa dalo takto vhĺbiť do myšlienok všetkých...
...ako by sme vo vedomí mnohých našich "zaváhaní" a hriechov reagovali my?! Veď on pozýva aj nás k tomu istému povolaniu apoštola, aj my musíme byť konfrontovaní s tým, čo nám Ježiš nielen hovorí, ale aj ukazuje vlastným príkladom. Pritom nám pripomína: "Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: ,Učiteľ ´a: ,Pane´ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som urobil ja vám"(Jn 13, 12-16). Z týchto jednoznačných a presných slov sa nemôže "vyzuť " nik z nás. A znamenajú presne to, čo je povedané - totiž kňaz nemá právo odmietnuť ani tú najponižujúcejšiu službu svojmu spolubratovi a analogicky ani svojmu veriacemu. (z homílie vladyku Milana)
Vladyka Milan vyzval prítomných kňazov, aby nasledovali cestu Mesiáša. Cestu, ktorej veľkosť spočíva v malosti, v jednoduchosti, v malých gestách služby, aby všetci v kňazovi stretávali človeka, ktorý počúva, počúvajúc sa snaží pochopiť, a chápajúc ukazuje cestu. A práve týmto slúži všetkým.
Záverečné umývanie nôh bolo symbolickým vstupom do dynamiky veľkonočných sviatkov, dynamiky služby v pokore a jednoduchosti.