Pápež František sa pri stretnutí zameral na vlastnosti spovedníka, ktoré vyjadril v troch charakteristikách:
Dobrý spovedník je „ozajstným priateľom Ježiša Dobrého pastiera“, čo znamená, že je predovšetkým mužom modlitby. Dobrý spovedník je ďalej „mužom Ducha, mužom rozlišovania“. A do tretice, dobrý spovedník je mužom evanjelizácie a „spovednicu chápe ako opravdivé miesto evanjelizovania“ a formovania ľudí „cez stretnutie s Božím milosrdenstvom“.
Medzi 700 účastníkmi audiencie v aule Pavla VI. Svätý Otec osobitne pozdravil hlavného penitenciára kardinála Maura Piacenzu a jeho spolupracovníkov vrátane pápežských spovedníkov v rímskych bazilikách. Všetkým prítomným sa potom prihovoril týmito slovami:
„Vskutku, priznám sa vám, že tento typ súdneho tribunálu, akým je Apoštolská penitenciária sa mi naozaj páči. Pretože je to „súd milosrdenstva“, na ktorý sa obraciame, aby sme získali ten nevyhnutný liek pre našu dušu, ktorým je Božie milosrdenstvo!
Váš kurz o vnútornom fóre, ktorý pomáha pri formácii dobrých spovedníkov je výsostne užitočný a dokonca nevyhnutný v našej dobe. Samozrejme dobrým spovedníkom sa človek nestáva vďaka jednému kurzu, to nie: škola spovedania je „dlhá“ a trvá po celý život. Ale kto je to „dobrý spovedník“? Ako sa stať dobrým spovedníkom? Chcem poukázať v tomto kontexte na tri aspekty.
1. „Dobrý spovedník“ je v prvom rade skutočný priateľ Ježiša, Dobrého pastiera. Bez tohto priateľstva je veľmi ťažké rásť v tom otcovstve, tak dôležitom v službe zmierenia. Byť Ježišovými priateľmi znamená hlavne pestovať modlitbu. Ako osobnú modlitbu s Pánom, vytrvalo prosiac o dar pastoračnej lásky, tak aj zvláštnu modlitbu za vykonávanie úlohy spovedníka a aj za veriacich, bratov a sestry, ktorí prichádzajú k nám hľadajúc Božie milosrdenstvo.
Služba zmierenia sprevádzaná modlitbou bude dôveryhodným odrazom Božieho milosrdenstva a vyhne sa tej trpkosti a nepochopeniu, ktoré môžu neraz vznikať aj pri sviatostnom stretnutí. Spovedník, ktorý sa modlí vie dobre, že on sám je prvý hriešnik a prvý, komu bolo odpustené. Nedá sa odpúšťať vo sviatosti bez vedomia, že nám bolo už skôr odpustené. Teda modlitba je prvá záruka ako sa vyhnúť každému tvrdému postoju, ktorý neužitočne súdi hriešnika a nie hriech.
V modlitbe je dôležité prosiť o dar zraneného srdca, schopného rozumieť zraneniam iných a liečiť ich olejom milosrdenstva, tým, ktorý Dobrý Samaritán lial na rany toho nešťastníka, s ktorým nikto nemal súcit (porov. Lk 10,34).
V modlitbe musíme prosiť o vzácny dar pokory, aby bolo vždy jasné, že odpustenie je bezplatný a nadprirodzený dar Boha, ktorého sme my správcami, jednoduchými hoci zároveň nevyhnutnými, z vôle samotného Ježiša; a jemu sa určite páči, ak budeme naširoko používať jeho milosrdenstvo.
V modlitbe tiež vzývame Ducha Svätého, ktorý je Duchom rozlišovania a spolucítenia. Duch umožňuje stotožniť sa s utrpením sestier a bratov, ktorí pristupujú k spovedi a sprevádzať ich s rozvážnym a zrelým rozlišovaním a so skutočným spolucítením s ich utrpením, zapríčineným biedou hriechu.
2. Dobrý spovedník je na druhom mieste, muž Ducha, muž rozlišovania. Koľko zla je v Cirkvi kvôli nedostatku rozlišovania! Koľko zla spôsobuje dušiam konanie, ktoré nie je založené na pokornom počúvaní Ducha Svätého a Božej vôle. Spovedník neplní svoju vôľu a neprednáša vlastné učenie. On je povolaný konať vždy a len Božiu vôľu, v plnej jednote s Cirkvou, ktorej je služobníkom, to znamená sluhom.
Rozlišovanie umožňuje zakaždým rozoznávať veci, aby sme si ich nesplietli a nikdy ich „nehádzali do jedného vreca“. Rozlišovanie vyučuje pohľad a srdce, umožňujúc ten jemnocit ducha, ktorý je tak veľmi dôležitý v kontakte s tým, kto otvorí posvätný priestor svojho vlastného svedomia, aby tak prijal svetlo, pokoj a milosrdenstvo.
Rozlišovanie je nevyhnutné aj preto, lebo ten, kto prichádza na spoveď môže pochádzať z veľmi nesúrodých situácií; môže mať tiež spirituálne poruchy, ktorých pôvod musí byť podrobený pozornému rozlišovaniu, majúc na zreteli všetky okolnosti existenčné, cirkevné, prirodzené a nadprirodzené. Tam kde si spovedník uvedomí prítomnosť pravých a skutočných spirituálnych porúch – ktoré môžu byť v značnej miere aj psychické, a čo musí byť overené pomocou zdravej spolupráce s humanitnými vedami – nemá váhať s odporúčaním tých, ktorí sú v diecéze určení pre túto chúlostivú a potrebnú službu, a síce exorcistov. Ale títo musia byť vybraní s veľkou starostlivosťou a veľkou rozvahou.
3. Napokon, spoveď je tiež pravé a vlastné miesto evanjelizácie. Niet totiž autentickejšej evanjelizácie ako stretnutie s milosrdným Bohom, Bohom ktorý je milosrdenstvo. Stretnúť milosrdenstvo, znamená stretnúť pravú tvár Boha, tak ako nám ju Pán Ježiš zjavil.
Spoveď je tak miestom evanjelizácie, a teda aj formácie. Aj v čo i len krátkom rozhovore, ktorý vedie s kajúcnikom, je spovedník pozvaný rozlíšiť, čo bude užitočnejšie a čo je priam nevyhnutné pre duchovnú cestu toho brata alebo tej sestry; neraz sa ukáže byť priam nevyhnutným znova ohlasovať najzákladnejšie pravdy viery, to žeravé jadro, kerygmu, bez ktorej by samotná skúsenosť Božej lásky a jeho milosrdenstva ostala ako nemá; neraz pôjde o to ukázať základy morálneho života, vždy vo vzťahu k pravde, k dobru a vôli Pána. Ide o dielo pripraveného a inteligentného rozlišovania, ktoré môže spôsobiť dobro veriacim.
Spovedník, je v skutočnosti pozvaný každodenne ísť na „periférie zla a hriechu“- toto je jedna ozaj škaredá periféria -, a jeho práca predstavuje skutočnú pastoračnú prioritu. Spovedanie je pastoračná priorita. Prosím vás, nepoužívajte tie oznamy vo výveske: „Spovedá sa len v pondelok či v stredu od tej do tej hodiny“. Spovedá sa vždy, keď ťa o to poprosia. Ak si v spovednici a modlíš sa, maj spovednicu otvorenú, ako je otvorené aj srdce Boha.“
Po týchto slovách Svätý Otec zaželal všetkým účastníkom kurzu Apoštolskej penitenciárie, aby boli dobrými spovedníkmi: „ponorenými do vzťahu s Kristom, schopnými rozlišovania v Duchu Svätom a pripravenými chopiť sa príležitosti evanjelizovať“. Povzbudil ich aj k modlitbe za svojich penitentov: „Vždy sa modlite za bratov a sestry, ktorí pristupujú ku sviatosti odpustenia. A prosím, modlite sa aj za mňa“.
Celkom na záver Svätý Otec spontánne reagoval na myšlienku, ktorá predtým zaznela z úst prítomného kardinála, ktorý spomínal Pannu Máriu v súvislosti s kľúčmi. Pápež František sa podelil s nasledovnými dvoma spomienkami:
„Veľmi rád som si ako mladý čítaval knihu o sv. Alfonzovi Mária de Liguori o Panne Márii: Chvály na Máriu. Zakaždým tam bol na konci kapitoly zázrak Panny Márie, ktorým vstúpila doprostred života a usporiadala veci. A druhá vec: o Panne Márii je jedna legenda, ktorá, ako mi hovorili, sa traduje na juhu Talianska: O Panne Márii a mandarínkach. Juh Talianska je krajina, kde je veľa mandarínok, však? A hovorí sa, že je patrónkou zlodejov [smiech].
Hovoria, že zlodeji sa tam chodia modliť. A legenda – tak hovoria – je, že zlodeji, ktorí takto prosia Pannu Máriu, keď zomrú, je tam veľký rad pred sv. Petrom, ktorý má kľúče a otvára a vždy vpúšťa len po jednom. A keď Panna Mária zbadá niektorého z týchto zlodejov, naznačí mu, aby sa skryl; a potom keď všetci prejdú a Peter zamkne a nastane noc, Panna Mária z okna zavolá toho, čo sa skryl, a nechá ho vojsť oknom.
Je to ľudové rozprávanie, ale je veľmi pekné: odpúšťať s mamou po boku; odpúšťať s Matkou. Pretože tá žena či muž, ktorí sa prídu spovedať, má Matku v nebi, ktorá mu otvorí dvere a pomôže mu vo chvíli vstupu do neba. Vždy Panna Mária, pretože Panna Mária pomáha aj nám v službe milosrdenstva.“
Preložila: Slovenská redakcia VR