Prvá časť rozhovoru sa týka náuky Cirkvi. Kardinál Müller vysvetľuje, že poznanie Božieho zjavenia je pre človeka tým najpodstatnejším. Patrí k bytostnému tiahnutiu človeka k pravde a zároveň je znamením nádeje, prekračujúcej ľudskú obmedzenosť, pretože zodpovedá na otázky odkiaľ pochádzam, kam smerujem a aký je zmysel utrpenia a smrti. “Boh sa zjavil vo Svojom vtelenom Slove, Ježišovi Kristovi, a to znamená, že sa môžeme podieľať na poznaní, aké má Boh sám o sebe: poznávať Boha je prvá a základná dimenzia viery, pretože viera nie je iba zbožný cit, iracionálne spoliehanie, ale viera je predovšetkým poznaním Boha,” hovorí prefekt Kongregácie pre náuku viery. Preto je vierouka úplne nevyhnutná, je základnom celého života Cirkvi, inak sa z nej stane iba mimovládna či charitatívna organizácia, dodáva.
Zlá povesť vierouky je dedičstvom racionalizmu 18. storočia, reaguje kardinál Müller na otázku po rozšírenej skepse voči náuke Cirkvi, považovanej len za obyčajné moralizovanie a zákoníctvo. Položenie dôrazu na rozum, ktorý chce všetko vnútrosvetské pochopiť a vysvetliť, sa premietlo do reflexie nad jeho nemohúcnosťou voči transcendencii. Viera bola preto redukovaná na sentiment alebo vykázaná iba do morálnej sféry. Zjavenie sa tak stalo v podstate nadbytočné - hovorí kardinál Müller. Už Prvý vatikánsky koncil na tieto tendencie odpovedal v konštitúcii “Dei Filius”, ktorá poukazuje na vzťah rozumu a viery a konštatuje, že rozum je schopný dosiahnuť toho, čo presahuje zmyslovosť. “V katolíckej teológii teda musíme zdôrazňovať, že viera je podielom na Božom Slove, a preto je vždy nutné zdôrazňovať racionálnosť aktu viery. Je to vec dôležitá pre našu dobu, ktorá si nárokuje úplné poznanie o hmote a zdá sa byť takmer hrdá na to, že nevie nič o tom, čo sa týka otázok schopným dať zmysel existencii.”
Božia milosť nezávisí od nás, ktorí sme jej nástrojmi, vysvetľuje prefekt vatikánskeho úradu v odpovedi na otázku, ako sa pozerať na škandály dnešnej doby a ako rozlišovať medzi ľudskou krehkosťou a pokladom viery. Kardinál Müller pripomína spor s donatistami, ktorí v treťom storočí spájali platnosť sviatostí s osobou toho, kto ju vysluhuje. Sv. Augustín spolu s celou cirkvou vtedy zastával názor, že Božia milosť pôsobí nezávisle od tých, ktorí jej slúžia. Varuje však tiež pred opačným extrémom, ktorý sa objavil v niektorých protestantských odnožiach, teda pred úplným popieraním ľudského prostredníctva v cirkvi. Boh odovzdáva svoju milosť skrze jednoduché znamenia, ako je voda pri krste a využíva ako nástroj človeka a nie anjela, ako napísal sv. Tomáš. Vyplýva to z charakteru našej prirodzenosti, ktorá je telesná, spoločenská a dejinná. Máme si vziať za svoje Kristovu pokoru, s ktorou prišiel v našom tele a chcel odovzdávať svoju milosť skrze “telo” apoštolov a ich zástupcov. Sme povolaní prijímať túto konkrétnu milosť - nie si ju predstavovať, že si budeme vyberať pápeža, biskupa alebo farára v katalógu podľa svojich prianí, glosuje kardinál Müller.
Významnú časť venuje prefekt Kongregácie pre náuku viery vzťahu medzi vieroukou a osobným svedectvom. “Všetci musia nasledovať svoje svedomie, ale svedomie je termín, ktorý vyjadruje vzťah, reláciu. Nie však ku mne samému, ale skôr k druhému. Svedomie stojí pred druhým a pre nás samozrejme, týmto druhým môže byť jedine Boh, ktorý je našim Stvoriteľom a Spasiteľom a ktorým nám dal prikázania nie preto, aby nás rozčúlil alebo kontroloval, ale aby osvetľovali cestu. Prikázania sú orientáciou k Dobru, k dosiahnutiu nášho cieľa: sú cestou, ale tiež métou. Platí to pre morálku, ale tiež pre vierouku, pretože poznanie pravdy vtedy, keď ako ľudia pochopíme, že musíme - načúvať v postoji pred - Božím Slovom, ktoré nás osvetľuje. Ide o povolanie k večnému vzťahu mojej osoby s Osobou Božou,” vysvetľuje kardinál Müller.
Záverečná časť rozhovoru sa venuje problémom, ktoré vznikli okolo často protichodných interpretácii postsynodálnej exhortácie pápeža Františka Amoris laetitia. Ako zdôrazňuje kardinál Müller, dokument je nutné čítať vo svetle celého učenia Cirkvi. Poukazuje na to, že súčasťou sviatosti zmierania je tiež skúsenosť srdca, predsavzatie viac nehrešiť, odsúdenie hriechov a zadosťučinenie. Pokiaľ ich penitent neakceptuje, sviatosť sa neuskutoční, dodáva - a nešetrí ostrými slovami na adresu tých, ktorí svojvoľne rozvoľňujú učenie cirkvi. “My sme povolaní pomáhať ľuďom, aby postupne dosiahli plnosť svojho vzťahu k Bohu, ale nemôžeme zľavovať. Nepáči sa mi a nie je správne, že veľa biskupov interpretuje Amoris laetita podľa svojho vlastného spôsobu chápania pápežovho učenia. To nie je v línii katolíckej náuky. Pápežovo magistérium interpretuje jedine on sám alebo na to využíva Kongregáciu pre náuku viery. Pápež interpretuje biskupov, nie biskupi pápeža. To by prevracalo štruktúru Katolíckej cirkvi. Všetkým tým, ktorí hovoria príliš, odporúčam, aby si najskôr preštudovali učenie (koncilov) o službe pápeža a biskupov a nezabudli ani na učenie o siedmich sviatostiach. Biskup, ako učiteľ Slova, musí byť sám na prvom mieste dobre formovaný, aby nenastalo riziko, že slepý povedie za ruku ďalších slepcov,” varuje kardinál Müller.
Prefekt Kongregácie pre náuku viery sa vyjadruje aj k zvyčajnému argumentu zástancov liberálnej interpretácie Amoris laetita, ktorí tvrdia, že ide o rozvoj dogmy. Odkazuje na bl. Johna Henryho Newmana alebo Josepha Ratzingera, ktorí tento koncept analyzujú v katolíckom zmysle. Čo je dogmaticky definované, nemôže byť popreté a základom homogénneho rozvoja dogmy je zachovanie základných princípov, zdôrazňuje kardinál Müller. Ako príklad uvádza, že vzhľadom na to, že cirkev definuje manželstvo ako nerozlučný zväzok jedného muža a jednej ženy, polygamia nie je rozvojom monogamie, ale skôr jeho narušením. “Preto môžeme povedať, že Amoris laetitia chce pomáhať ľuďom, ktorí žijú v situácii, ktorá nie je v zhode s morálnymi a sakramentálnymi princípmi katolíckej cirkvi a ktorí chcú túto neregulárnu situáciu prekonať. Nie je však samozrejme možné ospravedlňovať sa v tejto situácii. Cirkev nemôže nikdy ospravedlňovať situáciu, ktorá nie je v zhode s Božou vôľou.”
Na poslednú otázku, ako riešiť chaos, ktorý vzniká kvôli rôznosti interpretácii exhortácie Amoris laetita, prefekt Kongregácie pre náuku viery odpovedá: “Všetkým odporúčam, aby sa nad ňou zamysleli v prvom rade na základe štúdia učenia Cirkvi, začínajúc Božím slovom vo Svätom písme, ktoré je veľmi jasné pokiaľ ide o manželstvo. Odporučil by som tiež, aby nevstupovali do žiadnej kazuistiky, ktorá môže ľahko vyvolať nedorozumenie; najmä typu: ak odumrie láska, odumrie tiež manželské puto. Toto sú sofismata: Božie slovo je veľmi jasné a Cirkev neakceptuje sekularizáciu manželstva. Úlohou kňazov a biskupov nie je vytvárať zmätok, ale skôr objasňovať. Nie je možné odkazovať iba na malé pasáže z Amoris laetitia, ale skor je nutné čítať všetko vcelku, s cieľom urobiť pre ľudí príťažlivejšie evanjelium manželstvo a rodiny. Zmätenú interpretáciu nevyvolala Amoris laetitia, ale skôr jej zmätení interpreti. Všetci musíme chápať a prijímať učenie Krista a jeho Cirkvi a zároveň byť pripravení pomáhať druhým k jeho pochopeniu a uvádzaniu do praxe, tiež v ťažkých situáciách. Manželstvo a rodina sú základnou bunkou cirkvi a spoločenstva. Aby sme vrátili nádej ľudstvu, ktoré je postihnuté silným nihilizmom, je nutné, aby táto bunka bola zdravá, hovorí kardinál Gerhard Ludwig Müller.