Generálna audiencia: Duchovná útecha - posilnenie viery, nádeje a lásky

TK KBS, RV jb, zk, ml; pz | 24. 11. 2022 09:05



Foto: SpC-Vatican

Bratislava 24. novembra (TK KBS) Pápež František sa opäť stretol s veriacimi na generálnej audiencii.



Program sa ako zvyčajne začal Svätý Otec jazdou na otvorenom papamobile pomedzi sektory na Námestí sv. Petra. Úvodom ku katechéze boli slová 62. žalmu: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo len on mi dáva nádej“. Predniesli ich vo svetových jazykoch pracovníci jednotlivých oddelení Vatikánskeho rozhlasu.



Katechéza: Duchovná útecha - posilnenie viery, nádeje a lásky



Deviate pokračovanie cyklu katechéz o rozlišovaní venoval pápež téme duchovnej útechy (lat. consolatio). Ako vysvetlil, v duchovnom rozlišovaní má dôležité miesto skúsenosť útechy, vnútornej radosti, ktorá nás robí schopnými vo všetkom vnímať Boha, posilňuje v nás vieru a schopnosť konať dobro: „Útecha je predovšetkým o nádeji, siaha do budúcnosti, stavia nás na cestu, umožňuje nám podniknúť iniciatívy, ktoré sme dovtedy vždy odkladali alebo sme na ne ani len nepomysleli...“ Ide o Boží dar, ktorý si nemôžeme sami naprogramovať, poznamenal Svätý Otec. Zároveň upozornil, že je potrebné vedieť rozpoznať pravú útechu, ktorá nás upriamuje k Bohu a blížnym, od falošnej útechy, ktoré nás sústreďujú na vlastné ego.



Úvodom ku katechéze bolo biblické čítanie z Knihy žalmov: «Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása. Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa nikdy viac. [...] Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo len on mi dáva nádej» (Ž 62,2-3.6).





Katechéza o rozlišovaní (9): Útecha (23. novembra 2022)



Drahí bratia a sestry, dobré ráno!



Pokračujeme v katechézach o duchovnom rozlišovaní: ako rozlíšiť, čo sa deje v našom srdci, v našej duši. A po uvažovaní nad niektorými aspektmi neútechy – tej temnoty duše – si dnes povieme o úteche – vo význame svetla duše –, ktorá je ďalším dôležitým prvkom pre rozlišovanie.  Netreba to považovať za niečo samozrejmé, pretože tu môže dôjsť k omylom. Potrebujeme chápať, čo je útecha, tak ako sme sa snažili dobre pochopiť, čo je neútecha.



Čo je duchovná útecha? Je to hlboká skúsenosť vnútornej radosti, ktorá umožňuje vidieť Božiu prítomnosť vo všetkých veciach; posilňuje vieru a nádej, ako aj schopnosť konať dobro. Človek, ktorý zažíva útechu, sa nevzdáva tvárou v tvár ťažkostiam, pretože zažíva pokoj, ktorý je silnejší než skúška. Je to teda veľký dar pre duchovný život a pre život ako taký, prežívať túto vnútornú radosť.



Útecha je vnútorné hnutie, ktoré sa dotýka hĺbky nás samých. Nie je nápadná, ale je jemná, delikátna, ako kvapka vody vnikajúca do špongie (porov. Sv. Ignác Loyolský, Duchovné cvičenia, 335): človek sa cíti zahrnutý Božou prítomnosťou, a to spôsobom, ktorý vždy rešpektuje jeho vlastnú slobodu. Nie je niečo neladiace, niečo pre našu vôľu silené, nie je to ani prechodná eufória: naopak, ako sme videli, aj ľútosť - napríklad nad vlastnými hriechmi - sa môže stať dôvodom útechy.



Pomyslime na skúsenosť sv. Augustína, keď hovorí so svojou matkou Monikou o kráse večného života, či na dokonalú radosť svätého Františka, ktorá bola mimochodom spojená so situáciami, ktoré bolo veľmi ťažké znášať. A spomeňme si na mnohých svätcov a svätice, ktorí dokázali veľké veci nie preto, že sa považovali za skvelých a schopných, ale preto, že ich prenikla upokojujúca lahodnosť Božej lásky. Je to ten pokoj, ktorý v sebe s bázňou pozoroval sv. Ignác, keď čítal životy svätých. Byť v úteche znamená byť v pokoji s Bohom, cítiť, že všetko je usporiadané v pokoji, všetko je v nás harmonické.



Je to pokoj, ktorý zakúša Edita Steinová po svojom obrátení. Rok po prijatí krstu píše: «Keď sa odovzdávam tomuto pocitu, nový život vo mne kúsok po kúsku začína prekypovať a – bez akéhokoľvek vypätia mojej vôle – ma posúvať k uskutočňovaniu nových vecí. Zdá sa, že tento životodarný prílev pramení z aktivity a sily, ktorá nie je moja vlastná a ktorá bez toho, aby mi robila násilie, sa vo mne stáva aktívnou» (Psychológia a vedy ducha, Città Nuova, 1996, 116). Čiže opravdivý pokoj je taký, ktorý v nás dáva zrod pozitívnym citom.



Útecha je predovšetkým o nádeji, siaha do budúcnosti, stavia nás na cestu, umožňuje nám podniknúť iniciatívy, ktoré sme dovtedy vždy odkladali alebo sme na ne ani len nepomysleli, tak ako to bol pre Editu Steinovú krst.



Útecha je takýto pokoj, ale nie preto, aby sme len sedeli a tešili sa z neho. Nie. Dáva nám pokoj a priťahuje nás k Pánovi a stavia nás na cestu, aby sme konali, aby sme konali dobro. V čase útechy, keď zakusujeme útechu, dostávame chuť robiť mnoho dobra. Vždy. Naopak, keď sme v stave neútechy, máme chuť uzavrieť sa do seba a nerobiť nič. Útecha nás posúva vpred, do služby druhým, spoločnosti, ľuďom. Duchovná útecha nie je „programovateľná“ – nemôžeš si povedať, že teraz príde útecha. Nie. Nedá sa naprogramovať podľa ľubovôle, je to dar Ducha Svätého: umožňuje dôvernosť s Bohom, ktorá akoby rušila vzdialenosti.



Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, keď je ako štrnásťročná v Ríme na návšteve v Bazilike Svätého kríža z Jeruzalema (Santa Croce in Gerusalemme), pokúša sa dotknúť klinca, ktorý sa tam uctieva, jedného z tých, ktorými bol ukrižovaný Ježiš. Terézia vníma túto svoju odvahu ako unesenie láskou a dôverou. A potom píše: „Bola som naozaj príliš smelá. Ale Pán vidí na dno sŕdc, vie, že môj úmysel bol čistý [...].



Správala som sa k nemu ako dieťa, ktoré verí, že všetko je mu dovolené, a považuje otcove poklady za svoje“ (Autobiografický rukopis, 183).



Útecha je spontánna, vedie nás robiť všetko spontánne, akoby sme boli deti. Deti sú spontánne a útecha nás vedie k spontánnosti, s milotou, s obrovským pokojom. Štrnásťročné dievča nám poskytuje nádherný opis duchovnej útechy: človek pociťuje voči Bohu nehu, ktorá ho robí odvážnym v túžbe mať účasť na jeho vlastnom živote, robiť to, čo sa jemu páči, pretože sa s ním cítime dôverne známi, cítime, že jeho domov je naším domovom, cítime sa prijatí, milovaní, obnovení.



S touto útechou sa človek nevzdá tvárou v tvár ťažkostiam: v skutočnosti s rovnakou odvahou Terézia požiada pápeža o povolenie vstúpiť do Karmelu, hoci je príliš mladá, a bude jej vyhovené. Čo to znamená? Znamená to, že útecha nás robí odvážnymi. Keď sme v čase temnoty, neútechy a myslíme si: „Toto nie som schopný urobiť“, neútecha nás pritláča k zemi, vedie nás vidieť všetko temne: „Nie, nedokážem to urobiť, nezvládnem to.“ Naopak v čase útechy vidíš tie isté veci inak a povieš: „Nie, idem do toho, urobím to.“ - „Ale si si istý?“ - „Cítim Božiu silu a idem do toho.“ A tak nás útecha poháňa vpred i k tomu, aby sme robili veci, ktoré by sme v čase skľúčenosti neboli schopní urobiť; poháňa nás urobiť prvý krok. V tom je krása útechy.



Buďme však opatrní. Musíme dobre odlíšiť útechu, ktorá je od Boha, od falošných útech. V duchovnom živote sa deje niečo podobné ako pri tvorivosti ľudí: existujú originály a napodobeniny. Ak je pravá útecha ako kvapka na špongii, je jemná a dôverná, jej napodobeniny sú hlasnejšie a okázalejšie, sú čírym nadšením, sú vzbĺknutiami slamy, bez dôslednosti, vedú človeka k tomu, aby sa uzavrel do seba a nie aby dbal o druhých. Falošná útecha nás nakoniec necháva prázdnymi, ďaleko od centra našej existencie. Preto, keď sa cítime šťastní a v pokoji, sme schopní urobiť čokoľvek. Nezamieňajme si však tento pokoj s prechodným nadšením, pretože nadšenie dnes je tu, potom však opadne a už ho niet.



Preto musíme robiť rozlišovanie, aj keď sa cítime byť v úteche. Falošná útecha sa totiž môže stať nebezpečenstvom, ak ju budeme hľadať ako cieľ sám osebe, nutkavo a zabúdajúc na Pána. Ako by povedal sv. Bernard, človek tak hľadá útechu Boha a nie Boha útechy. My máme hľadať Pána, a Pán nás utešuje svojou prítomnosťou, dáva nám napredovať. A nie hľadať Boha, pretože nám prináša útechu, pre spomenuté veci. Nie. To nie je v poriadku, nesmieme sa zameriavať na to.



Je to dynamika dieťaťa, ako sme hovorili minule, ktoré ide za rodičmi len preto, aby od nich dostalo nejakú vec, no nie kvôli nim samým. Ide, aby niečo dostalo: „Ocko, mamička,“ - deti vedia ako na to.



Ovládajú tú hru a keď je rodina rozdelená, zvyknú skúšať raz tu, raz tam, a to nie je dobré, to nie je útecha, to je zištnosť.  Aj nám hrozí, že budeme prežívať svoj vzťah s Bohom detinským spôsobom, hľadať svoje záujmy, snažiť sa zúžiť Boha na predmet pre naše použitie a konzum, premrhajúc ten najkrajší dar, ktorým je on sám.



Takto sa posúvame vpred v našom živote, ktorý napreduje uprostred Božích útech a neútech z hriechu sveta, no schopní rozlíšiť, kedy ide o útechu od Boha, ktorá ti dáva pokoj až do hĺbky duše, a kedy ide o prechodné nadšenie, ktoré nie je zlé, no nie je to útecha od Boha.



Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2022