Odkaz pápeža Františka Cirkvi v Kazachstane: Verní dedičstvu a prísľubu evanjelia

TK KBS, RV, jb; rp | 16. 09. 2022 07:53



Foto: Vatican Media

Kazachstan 16. septembra (RV) V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s biskupmi, kňazmi, diakonmi, zasvätenými osobami, seminaristami a pastoračnými pracovníkmi v Katedrále Matky ustavičnej pomoci v Nur-Sultane (Kazachstan) vo štvrtok 15. septembra 2022.



Drahí bratia biskupi, kňazi a diakoni, drahí zasvätení muži a ženy, seminaristi a pastorační pracovníci, dobré ráno!



Som šťastný, že som tu medzi vami, že môžem pozdraviť Konferenciu biskupov Strednej Ázie a stretnúť sa s Cirkvou, ktorú tvorí toľko rôznych tvárí, dejín a tradícií, ale všetkých spája jedna viera v Ježiša Krista. Biskup Mumbiela Sierra, ktorému ďakujem za jeho slová pozdravu, povedal: „Väčšina z nás sú cudzinci.“ Je to pravda, pretože pochádzate z rôznych miest a krajín, ale krása Cirkvi je v tomto: sme jedna rodina, v ktorej nikto nie je cudzinec. Opakujem: v Cirkvi nikto nie je cudzinec, sme jeden svätý Boží ľud obohatený mnohými národmi! A sila nášho kňazského a svätého ľudu spočíva práve v tom, že sa rozmanitosť stáva bohatstvom tým, že sa delíme o to, čo sme a čo máme: naša malosť sa znásobuje, ak sa o ňu delíme.



Úryvok z Božieho slova, ktorý sme počuli, potvrdzuje práve toto: Božie tajomstvo - hovorí svätý Pavol – bolo zjavené všetkým národom. Nielen pre vyvolený ľud alebo náboženskú elitu, ale pre všetkých. Každý človek má prístup k Bohu, pretože - vysvetľuje apoštol – všetky národy sú povolané byť „spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium“ (Ef 3,6).



Chcel by som zdôrazniť dve slová, ktoré Pavol použil: dedičstvo prísľub. Na jednej strane Cirkev vždy dedí dejiny, vždy je dcérou prvotného ohlasovania evanjelia, udalosti, ktorá mu predchádzala, ďalších apoštolov a evanjelizátorov, ktorí ju založili na živom Ježišovom slove; na druhej strane je aj spoločenstvom tých, ktorí videli, že v Ježišovi sa naplnil Boží prísľub, a ako deti vzkriesenia žijú v nádeji na budúce naplnenie. Áno, sme príjemcami prisľúbenej slávy, ktorá oživuje našu cestu s očakávaním. Dedičstvo a zasľúbenie: dedičstvo minulosti je naša pamäť, zasľúbenie evanjelia je Božia budúcnosť, ktorá nám prichádza v ústrety. To je to, nad čím by som sa chcel s vami pozastaviť: Cirkev, ktorá kráča dejinami medzi pamäťou budúcnosťou.



Predovšetkým pamäť. Ak dnes v tejto rozľahlej, multikultúrnej a mnohonáboženskej krajine môžeme vidieť živé kresťanské komunity a náboženské cítenie, ktoré sa prelína životom obyvateľov, je to predovšetkým vďaka bohatej histórii, ktorá jej predchádzala. Mám na mysli šírenie kresťanstva v Strednej Ázii, ktoré prebiehalo už v prvých storočiach, mnohých evanjelizátorov a misionárov, ktorí sa venovali šíreniu svetla evanjelia, zakladaniu spoločenstiev, svätýň, kláštorov a bohoslužobných miest. Existuje teda kresťanské, ekumenické dedičstvo, ktoré si treba ctiť a zachovať, odovzdávanie viery, ktoré zažilo aj toľko jednoduchých ľudí, toľko dedov a babičiek, otcov a matiek. Na našej duchovnej a cirkevnej ceste nesmieme stratiť spomienku na tých, ktorí nám hlásali vieru, pretože spomínanie nám pomáha rozvíjať ducha kontemplácie zázrakov, ktoré Boh konal v dejinách, a to aj uprostred životných ťažkostí a osobných a komunitných slabostí.



Dávajme si však pozor: nejde o to, aby sme sa s nostalgiou obzerali späť, aby sme zostali zaseknutí na veciach minulosti a nechali sa ochromiť v nehybnosti: to je pokušenie spiatočníctva (tal. indietrismo). Kresťanský pohľad, keď sa obracia k spomienke, chce nás otvoriť žasnutiu pred Božím tajomstvom, aby sa naše srdce naplnilo chválou a vďačnosťou za to, čo Pán vykonal. Vďačné srdce, ktoré prekypuje chválou, nežije ľútostivým banovaním, ale víta dnešok, ktorý prežíva ako milosť. A chce sa vydať na cestu, ísť ďalej, zvestovať Ježiša, tak ako ženy a učeníci z Emauz vo veľkonočný deň!



Práve táto živá spomienka na Ježiša, ktorá nás napĺňa úžasom a ktorú čerpáme najmä z eucharistickej pamiatky, je silou lásky, ktorá nás poháňa ďalej. Je to náš poklad. Bez pamäti teda niet žasnutia. Ak stratíme živú pamäť, hrozí, že viera, zbožnosť a pastoračné aktivity vyblednú, že budú ako keď horí slama, horí rýchlo, ale čoskoro aj zhasne. Keď stratíme pamäť, naša radosť sa vyčerpá. Strácame aj vďačnosť voči Bohu a našim bratom a sestrám, pretože upadáme do pokušenia myslieť si, že všetko závisí od nás. Otec Ruslan nám pripomenul jednu krásnu vec: že byť kňazom je už samo osebe veľa, pretože v kňazskom živote si človek uvedomuje, že to, čo sa deje, nie je naše vlastné dielo, ale Boží dar. A sestra Klára, keď hovorila o svojom povolaní, chcela predovšetkým poďakovať tým, ktorí jej ohlasovali evanjelium. Ďakujeme za tieto svedectvá, ktoré nás pozývajú, aby sme si s vďakou pripomenuli prijaté dedičstvo.



Ak nazrieme do tohto dedičstva, čo vidíme? To, že viera sa neprenáša z generácie na generáciu ako súbor vecí, ktoré treba pochopiť a robiť, ako kód, ktorý je raz a navždy pevne stanovený. Nie, viera sa odovzdávala životom, svedectvom, ktoré vnášalo oheň evanjelia do srdca, do situácií, aby osvetľovalo, očisťovalo a šírilo utešujúce teplo Ježiša, radosť z jeho spásnej lásky, nádej z jeho prísľubu. Spomienkou sa teda učíme, že viera rastie so svedectvom. Zvyšok príde neskôr. Je to výzva pre všetkých a rád by som ju zopakoval všetkým, veriacim laikom, biskupom, kňazom, diakonom, zasväteným mužom a ženám, ktorí rôznym spôsobom pracujú v pastorácii spoločenstiev: nepodliehajme únave pri vydávaní svedectva o podstate spásy, o Ježišovej novosti, o novosti, ktorou je Ježiš! Viera nie je krásna prehliadka vecí z minulosti – to by bolo múzeum –, ale stále prítomná udalosť, stretnutie s Kristom, ktoré sa deje tu a teraz v živote! Preto sa neoznamuje len opakovaním toho, čo bolo vždy, ale odovzdávaním novosti evanjelia. Viera tak zostáva živá a má budúcnosť. Preto rád hovorievam, že vieru treba odovzdávať „v nárečí“.



Tu je teda druhé slovo, budúcnosť. Spomienka na minulosť nás neuzatvára do seba, ale otvára nás prísľubu evanjelia. Ježiš nás ubezpečil, že bude vždy s nami: nie je to teda prísľub adresovaný len vzdialenej budúcnosti, sme pozvaní prijať dnes obnovu, ktorú Zmŕtvychvstalý prináša do života. Napriek našim slabostiam sa neunavuje byť s nami, budovať budúcnosť svojej a našej Cirkvi spolu s nami.



Samozrejme, tvárou v tvár mnohým výzvam viery – najmä tým, ktoré sa týkajú účasti mladších generácií –, ako aj tvárou v tvár životným problémom a námahám, a pri pohľade na naše počty, pri rozľahlosti krajiny, ako je táto, človek sa môže cítiť "malý" a nedostatočný. A predsa, ak si osvojíme Ježišov pohľad plný nádeje, urobíme prekvapujúci objav: evanjelium hovorí, že byť malým, chudobným v duchu, je blahoslavenstvo, prvé blahoslavenstvo (porov. Mt 5,3), pretože malosť nás pokorne odovzdáva do Božej moci a vedie nás k tomu, aby sme nezakladali svoje cirkevné pôsobenie na vlastných schopnostiach. To je milosť! Opakujem: v tom, že sme malá Cirkev, malé stádo, je skrytá milosť. Namiesto toho, aby sme sa chválili svojou silou, počtom, štruktúrami a akoukoľvek inou formou ľudskej dôležitosti, nechávame sa viesť Pánom a pokorne stojíme po boku ľudí. V ničom nie bohatí a vo všetkom chudobní, kráčame v jednoduchosti, blízki sestrám a bratom nášho ľudu, prinášajúc do životných situácií radosť evanjelia. Ako kvas v ceste a ako to najdrobnejšie semienko hodené do zeme (porov. Mt 13,31-33), sme prítomní uprostred šťastných i smutných udalostí spoločnosti, v ktorej žijeme, aby sme jej slúžili zvnútra.



Byť malí nám pripomína, že nie sme sebestační: že potrebujeme Boha, ale potrebujeme aj iných, všetkých ostatných: sestry a bratov iných vierovyznaní, tých, ktorí vyznávajú iné náboženské presvedčenie ako my, všetkých mužov a ženy dobrej vôle. V duchu pokory si uvedomujeme, že len spoločne, v dialógu a vzájomnej akceptácii, môžeme skutočne dosiahnuť niečo dobré pre všetkých. Toto je osobitná úloha Cirkvi v tejto krajine: nebyť skupinou, ktorá sa vťahuje do tých istých starých vecí alebo sa uzatvára do svojej ulity, pretože sa cíti byť malá, ale spoločenstvom otvoreným pre Božiu budúcnosť, zapáleným ohňom Ducha: živým, plným nádeje, otvoreným pre svoju novosť a pre znamenia čias, pohýnaným evanjeliovou logikou semienka, ktoré prináša plody v pokornej a plodnej láske. Takto sa prísľub života a požehnania, ktoré na nás Boh Otec vylieva skrze Ježiša, dostáva nielen k nám, ale napĺňa sa aj pre iných.



A napĺňa sa vždy, keď žijeme bratstvo medzi sebou, keď sa ujmeme chudobných a tých, ktorých život zranil, keď v ľudských a spoločenských vzťahoch svedčíme o spravodlivosti a pravde a hovoríme „nie“ korupcii a klamstvu. Kresťanské spoločenstvá, najmä seminár, by mali byť „školami úprimnosti“: nie rigidným a formálnym prostredím, ale cvičiskami pravdy, otvorenosti a zdieľania. A v našich komunitách – pamätajme na to – sme všetci Pánovými učeníkmi: všetci sme učeníci, všetci sme podstatní, všetci máme rovnakú dôstojnosť. Nielen biskupi, kňazi a zasvätení muži a ženy, ale každý pokrstený človek bol pohrúžený do Kristovho života a v ňom – ako nám pripomína svätý Pavol – je povolaný prijať dedičstvo a dosiahnuť prísľub evanjelia. Preto treba dať priestor laikom: bude vám to na osoh, aby sa komunity nestali strnulými a klerikalizovanými. Synodálna cirkev, ktorá je na ceste k budúcnosti Ducha, je cirkvou participatívnou a spoluzodpovednou. Je to Cirkev, ktorá je schopná vyjsť v ústrety svetu, pretože je vycvičená v spoločenstve.



Zaujala ma jedna vec, ktorá sa opakovala vo všetkých svedectvách: nielen otec Ruslan a sestry, ale aj Kirill, otec rodiny, nám pripomenuli, že v Cirkvi, v kontakte s evanjeliom, sa učíme prejsť od sebectva k bezpodmienečnej láske. Je to výstup zo seba samého, ktorý každý učeník neustále potrebuje: je to potreba živiť dar prijatý v krste, ktorý nás poháňa všade, v našich cirkevných zhromaždeniach, v rodinách, v práci, v spoločnosti, aby sme sa stali mužmi a ženami spoločenstva a pokoja, ktorí rozsievajú dobro všade, kde sa nachádzajú. Otvorenosť, radosť a zdieľanie sú znakmi prvotnej Cirkvi a sú aj znakmi Cirkvi budúcnosti. Snívajme a s Božou milosťou budujme Cirkev, v ktorej bude ešte väčšmi prebývať radosť zo Zmŕtvychvstalého, ktorá odmietne strachy a bedákania, ktorá sa nenechá uviesť do strnulosti dogmatizmami a moralizmami.



Drahí bratia a sestry, vyprosujme si toto všetko cez veľkých svedkov viery v tejto krajine. Chcem osobitne pripomenúť blahoslaveného Bukowinského, kňaza, ktorý sa celý život staral o chorých, núdznych a ľudí na okraji spoločnosti a za svoju vernosť evanjeliu zaplatil väzením a ťažkou prácou. Povedali mi, že aj pred jeho blahorečením boli na jeho hrobe vždy čerstvé kvety a zapálená sviečka. Je to potvrdenie toho, že Boží ľud dokáže rozpoznať, kde je svätosť, kde je pastier zamilovaný do evanjelia. Chcel by som to povedať najmä biskupom a kňazom, a aj bohoslovcom, toto je naše poslanie: nebyť správcami posvätna alebo žandármi, ktorí sa starajú o dodržiavanie náboženských noriem, ale pastiermi blízkymi ľuďom, živými ikonami súcitného Kristovho srdca. Pripomínam aj gréckokatolíckych mučeníkov, biskupa Mons. Budku, kňaza o. Zarizkého a Gertrúdu Detzelovú, u ktorých sa začal proces blahorečenia. Ako nám povedala pani Miroslava: priniesli do sveta Kristovu lásku. Vy ste ich odkazom: buďte prísľubom novej svätosti!



Som vám nablízku a povzbudzujem vás: žite tento odkaz s radosťou a veľkoryso o ňom svedčte, aby tí, ktorých stretnete, vnímali, že aj im je určený prísľub nádeje. Sprevádzam vás modlitbou a teraz sa osobitným spôsobom zverujeme srdcu Presvätej Bohorodičky, ktorú si tu osobitným spôsobom uctievate ako Kráľovnú pokoja. Čítal som o krásnom materinskom znamení, ktoré sa udialo v ťažkých časoch: keď bolo toľko ľudí deportovaných a boli vystavení hladu a mrazu, ona, nežná a starostlivá Matka, počúvala modlitby, ktoré jej adresovali jej deti. V jednej z najchladnejších zím sa sneh rýchlo roztopil a pod ním sa ukázalo jazero s množstvom rýb, ktoré nasýtili to množstvo hladných ľudí. Nech Panna Mária roztopí chlad sŕdc, nech vleje do našich spoločenstiev nové bratské teplo, dá nám novú nádej a nadšenie pre evanjelium! S láskou vám žehnám a ďakujem vám. A prosím vás, aby ste sa za mňa modlili.



(Preklad: Cyril Jančišin / Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024