Homília Svätého Otca pri svätej omši v Kazachstane

TK KBS, RV, jb; rp | 14. 09. 2022 18:25



Svätá omša v Kazachstane

Foto: SpC-Vatican

Kazachstan 14. septembra (RV) Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka pri svätej omši na sviatok Povýšenia Svätého kríža, ktorú slávil 14. septembra 2022 na námestí Expo v hlavnom meste Kazachstanu Nur-Sultan.



Kríž je šibenicou smrti, ale v tento sviatok oslavujeme povýšenie Kristovho kríža. Na tom dreve totiž Ježiš vzal na seba náš hriech a zlo sveta a porazil ich svojou láskou. Preto dnes oslavujeme. Božie slovo, ktoré sme počuli, nám o tom hovorí, keď dáva do protikladu na jednej strane hady, ktoré hryzú, a na druhej strane hada, ktorý zachraňuje. Zastavme sa pri týchto dvoch obrazoch.



Predovšetkým hady, ktoré hryzú. Útočia na ľudí, ktorí už po niekoľkýkrát upadli do hriechu reptania. Reptať proti Bohu neznamená len hovoriť o ňom zle a sťažovať sa naňho, ale znamená to, že v srdciach Izraelitov zlyhala dôvera v neho, v jeho zasľúbenie. Boží ľud totiž kráča púšťou k zasľúbenej zemi a premáha ho únava, nevládze znášať cestu (porov. Nm 21,4). Vtedy sa sklamú, stratia nádej a v istom okamihu akoby zabudnú na Pánov prísľub: títo ľudia už nemajú silu veriť, že je to on, kto vedie ich cestu do bohatej a úrodnej krajiny.



Nie je náhoda, že keď sa ich dôvera v Boha vyčerpá, ľud hryzú hady, ktoré zabíjajú. Pripomínajú prvého hada spomínaného v Biblii v knihe Genezis, pokušiteľa, ktorý otrávil srdce človeka, aby zapochyboval o Bohu. V skutočnosti diabol, práve v tejto podobe hada, zvádza Adama a Evu, zvádza ich k nedôvere tým, že ich presviedča, že Boh nie je dobrý, skôr im závidí ich slobodu a šťastie. A teraz, na púšti, sa vracajú hady, „ohnivé hady“ (v. 6); to znamená, že sa vracia hriech počiatkov: Izraeliti pochybujú o Bohu, nedôverujú mu, reptajú, búria sa proti tomu, ktorý im dal život, a tak idú na smrť. To je to, kam vedie nedôvera srdca!



Drahí bratia a sestry, táto prvá časť príbehu nás vyzýva, aby sme sa bližšie pozreli na momenty v našej osobnej histórii a histórii spoločenstva, keď zlyhala dôvera, v Pána a medzi nami navzájom. Koľkokrát sme skľúčení a netrpezliví vyprahli na našich púšťach a stratili sme cieľ cesty z dohľadu! Aj v tejto veľkej krajine je púšť, ktorá hoci ponúka nádhernú scenériu, hovorí nám o tej únave, o tej vyprahnutosti, ktorú niekedy nosíme v srdci. Sú to chvíle únavy a skúšok, v ktorých už nemáme silu pozerať sa hore, pozerať sa k Bohu; sú to situácie osobného, cirkevného a spoločenského života, v ktorých nás štípe had nedôvery, ktorý do nás vpúšťa jedy sklamania a znechutenia, pesimizmu a rezignácie, uzatvára nás do nášho ega, uháša nadšenie.



V dejinách tejto krajiny však nechýbali ani iné bolestivé pohryznutia: 



mám na mysli páliace hady násilia, ateistického prenasledovania, neraz strastiplnú cestu, na ktorej bola ohrozená sloboda ľudí a zranená ich dôstojnosť. Je pre nás dobré, keď si uchovávame spomienku na to, čo sme vytrpeli: nesmieme z pamäti vyškrtnúť určité temné miesta, inak by sme si mohli myslieť, že sme už dávno za vodou a že cesta dobra je vytýčená už navždy. Nie, mier sa nikdy nezíska raz a navždy, treba si ho vydobývať každý deň, rovnako ako aj spolužitie medzi rôznymi etnikami a rôznymi náboženskými tradíciami, integrálny rozvoj, či sociálnu spravodlivosť. A aby Kazachstan ešte viac rástol „v bratstve, dialógu a porozumení [...], aby budoval mosty solidarity a spolupráce s inými národmi, krajinami a kultúrami“ (Sv. Ján Pavol II., Príhovor pri uvítacom ceremoniáli, 22. sept. 2001), je potrebná angažovanosť všetkých. Predtým je však potrebný obnovený úkon viery v Pána: pozrieť sa hore, pozrieť sa na neho, učiť sa z jeho univerzálnej a ukrižovanej lásky.



Tak sa dostávame k druhému obrazu: had, ktorý zachraňuje. Keď ľudia umierali od ohnivých hadov, Boh vypočuje Mojžišovu príhovornú modlitbu a hovorí mu: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane nažive“ (Nm 21,8). Vskutku, „keď niekoho hady uhryzli a on pozrel na medeného hada, ostal nažive“ (v. 9). Mohli by sme si však položiť otázku: prečo Boh namiesto toho, aby dal Mojžišovi tieto namáhavé pokyny, jednoducho nezničil jedovaté hady? Tento spôsob konania nám odhaľuje jeho konanie tvárou v tvár zlu, hriechu a nedôvere ľudí. Vtedy, ako aj teraz, vo veľkom duchovnom boji, ktorý obýva dejiny až do konca, Boh nezlikviduje podlosť, ktorú človek slobodne vyhľadáva: jedovaté hady nezmiznú, stále sú tu, číhajú, vždy môžu uštipnúť. Čo sa teda zmenilo, čo robí Boh?



Ježiš to vysvetľuje v evanjeliu: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý Syn človeka, aby každý, kto v neho verí, mal večný život“ (Jn 3,14-15). Tu nastáva zlom: Had, ktorý zachraňuje, prišiel medzi nás: Ježiš, ktorý vyzdvihnutý na stĺp kríža nedovolí jedovatým hadom, ktorí nás napádajú, aby nás priviedli k smrti. Zoči-voči našim nízkostiam nám Boh dáva novú výšku: ak upierame svoj pohľad na Ježiša, uhryznutia zla nás už nemôžu ovládnuť, pretože on na kríži vzal na seba jed hriechu a smrti a porazil jeho ničivú moc. Toto urobil Otec tvárou v tvár šíriacemu sa zlu vo svete; dal nám Ježiša, ktorý sa nám priblížil spôsobom, aký sme si nikdy nevedeli predstaviť: „Toho, ktorý nepoznal hriech, (Boh) za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5,21). Toto je tá nekonečná veľkosť Božieho milosrdenstva: Ježiš, ktorý „sa urobil hriechom“ pre naše dobro, Ježiš, ktorý sa na kríži - mohli by sme povedať – „urobil hadom“, aby sme pri pohľade na neho mohli odolať jedovatým uštipnutiam zlých hadov, ktorí na nás útočia.



Bratia a sestry, toto je cesta, cesta našej spásy, nášho znovuzrodenia a vzkriesenia: hľadieť na ukrižovaného Ježiša. Z tejto výšky sa môžeme vidieť náš život a históriu našich národov novým spôsobom. Z Kristovho kríža sa totiž učíme láske, nie nenávisti, učíme sa súcitu, nie ľahostajnosti, učíme sa odpusteniu, nie pomste. Ježišove roztiahnuté ruky sú náručou nehy, ktorou nás chce Boh prijať. A ukazujú nám bratstvo, ktoré sme povolaní žiť medzi sebou a so všetkými. Ukazujú nám cestu, kresťanskú cestu: nie cestu vnucovania a nátlaku, moci a násilia, nikdy nie tú, ktorá tasí Kristov kríž proti iným bratom a sestrám, za ktorých on dal svoj život! Ježišova cesta je iná, cesta spásy: je to cesta pokornej, nezištnej a univerzálnej lásky, bez "ak" a bez "ale".



Áno, pretože na dreve kríža Kristus odňal jed hadovi zla a byť kresťanmi znamená žiť bez jedu: nehrýzť sa navzájom, nereptať, neobviňovať, neohovárať, nepretriasať zlé činy, neznečisťovať svet hriechom a nedôverou, ktoré pochádzajú od Zlého. Bratia a sestry, sme znovuzrodení z otvoreného Ježišovho boku na kríži: nech v nás nie je nijaký jed smrti (porov. Múd 1,14). Modlime sa naopak, aby sme sa Božou milosťou stávali čoraz viac kresťanmi: radostnými svedkami nového života, lásky a pokoja.



(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2022