Príhovor pápeža pri otvorení kongresu náboženstiev v Nur-Sultane

TK KBS, RV; rp | 14. 09. 2022 11:18



Príhovor pápeža Františka pri otvorení VII. kongresu predstaviteľov svetových a tradičných náboženstiev 14. septembra 2022 v Nur-Sultane v Kazachstane.

Foto: SpC-Vatican

Kazachstan 14. septembra (RV) V plnom znení prinášame príhovor pápeža Františka pri otvorení VII. kongresu predstaviteľov svetových a tradičných náboženstiev 14. septembra 2022 v Nur-Sultane v Kazachstane.



Bratia a sestry!



Dovoľte mi, aby som vás oslovil týmito priamymi a familiárnymi slovami: bratia a sestry. Takto vás chcem pozdraviť, náboženskí predstavitelia a autority, členovia diplomatického zboru a medzinárodných organizácií, zástupcovia akademických a kultúrnych inštitúcií, občianskej spoločnosti a rôznych mimovládnych organizácií, v mene toho bratstva, ktoré nás všetkých spája ako synov a dcéry toho istého Neba.



Tvárou v tvár tajomstvu nekonečna, ktoré nás prevyšuje a priťahuje, nám náboženstvá pripomínajú, že sme stvorenia: nie sme všemohúcimi, ale ženami a mužmi na ceste k tomu istému nebeskému cieľu. Naša spoločná prirodzenosť ako stvorenia tak vytvára spoločenstvo a skutočné bratstvo. Pripomína nám, že zmysel života sa nedá zredukovať na naše osobné záujmy, ale je zapísaný v bratstve, ktorým sa vyznačujeme. Rastieme len s inými a vďaka iným. Drahí predstavitelia a zástupcovia svetových a tradičných náboženstiev, nachádzame sa v krajine, ktorou po stáročia prechádzali veľké karavány: na týchto miestach sa prepletali mnohé príbehy, myšlienky, viery a nádeje, a to aj prostredníctvom starobylej Hodvábnej cesty. Nech sa Kazachstan opäť stane krajinou stretnutí medzi tými, ktorí sú vzdialení. Nech otvorí novú cestu stretnutia, ktorej stredobodom budú ľudské vzťahy: úcta, čestnosť v dialógu, nenahraditeľná hodnota každého človeka, spolupráca; ako bratská cesta na spoločné kráčanie k mieru.



Včera som si vypožičal obraz dombry, dnes by som chcel tento hudobný nástroj spojiť s hlasom najslávnejšieho básnika (tejto) krajiny, otca jej modernej literatúry, pedagóga a skladateľa, ktorý je často zobrazovaný páve s dombrou. Abai (1845-1904), ako ho ľudovo nazývajú, nám zanechal spisy preniknuté nábožnosťou, v ktorých žiari tá najlepšia duša tohto národa: harmonická múdrosť, ktorá túži po pokoji a vyhľadáva ho, pokorným kladením si otázok, s túžbou po múdrosti hodnej človeka, nikdy nie je uzavretej v úzkych a obmedzených víziách, ale je ochotná inšpirovať sa mnohými skúsenosťami. Abai nás provokuje nadčasovou otázkou: „Aká je to krása života, ak sa nejde do hĺbky?“ (Poézia, 1898). Iný básnik sa zamýšľal nad zmyslom existencie a vložil do úst pastiera z týchto bezhraničných ázijských krajov rovnako zásadnú otázku: „Kam smeruje toto moje krátke putovanie?“ (G. Leopardi, Nočný spev ázijského potulného pastiera). Práve takéto otázky vzbudzujú potrebu náboženstva, pripomínajú nám, že my ľudia neexistujeme ani tak preto, aby sme uspokojovali pozemské záujmy a nadväzovali vzťahy čisto ekonomickej povahy, ale aby sme kráčali spolu, ako pocestní s pohľadom obráteným k nebu. Potrebujeme nájsť zmysel v konečných otázkach, pestovať duchovnosť; potrebujeme, ako povedal Abai, udržiavať „dušu bdelú a myseľ jasnú“ (Slovo 6).



Bratia a sestry, svet od nás očakáva príklad bdelých duší a jasných myslí, očakáva autentickú nábožnosť. Nadišla hodina, aby sme sa prebudili z toho fundamentalizmu, ktorý znečisťuje a rozožiera každé krédo, nadišla hodina, aby sme srdce urobili čistým a súcitným. Je však tiež načase zanechať už len pre učebnice dejín tie diskurzy, ktoré príliš dlho tu i inde vštepovali podozrenie a pohŕdanie voči náboženstvu, akoby bolo destabilizujúcim faktorom modernej spoločnosti. Na týchto miestach je dobre známe dedičstvo štátneho ateizmu, ktorý sa tu presadzoval celé desaťročia, tá utláčajúca a dusivá mentalita, pre ktorú už len použitie slova „náboženstvo“ vyvolávalo rozpaky. V skutočnosti náboženstvá nie sú problémom, ale súčasťou riešenia pre harmonickejšie spolužitie. Hľadanie transcendencie a posvätnej hodnoty bratstva môže totiž inšpirovať a osvietiť rozhodnutia, ktoré treba urobiť v kontexte geopolitických, sociálnych, ekonomických, ekologických, ale v podstate aj duchovných kríz, ktoré prechádzajú mnohými dnešnými inštitúciami, dokonca aj demokraciami, a ohrozujú bezpečnosť a svornosť medzi národmi. A preto potrebujeme náboženstvo, aby odpovedalo na túžbu sveta po pokoji a túžbu po nekonečne, ktorá prebýva v srdci každého človeka.



Preto je nevyhnutnou podmienkou skutočne ľudského a celostného rozvoja náboženská sloboda. Bratia a sestry, sme slobodné bytosti. Náš Stvoriteľ „ustúpil nabok“ kvôli nám, takpovediac „obmedzil“ svoju absolútnu slobodu, aby aj z nás urobil slobodné bytosti. Ako teda môžeme v jeho mene nútiť bratov? „Aj keď veríme a uctievame,“ učil Abai, „nesmieme povedať, že môžeme nútiť iných, aby verili a uctievali“ (Slovo 45). Náboženská sloboda je základným, primárnym a neodňateľným právom, ktoré sa musí podporovať všade a nemôže sa obmedzovať len na slobodu kultu. V skutočnosti je právom každého človeka verejne svedčiť o svojom kréde: ponúknuť ho bez toho, aby ho vnucoval. Je to dobrá prax ohlasovania, odlišná od prozelytizmu a indoktrinácie, od ktorých si má každý držať dištanc. Odsunutie najdôležitejšieho životného vyznania do súkromnej sféry by spoločnosť ochudobnilo o nesmierne bohatstvo; naopak, podporovanie kontextov, v ktorých náboženské, etnické a kultúrne rozmanitosti spolunažívajú v úcte, je najlepším spôsobom, ako doceniť špecifické črty každého, ako zjednotiť ľudské bytosti bez ich uniformovania, ako rozvíjať ich najvyššie ašpirácie a neohroziť ich vitalitu.



Tu je teda popri nesmrteľnej hodnote náboženstva aj jeho súčasná hodnota, ktorú Kazachstan obdivuhodne podporuje tým, že už dve desiatky rokov hostí tento kongres svetového významu. Súčasný ročník nás vedie k zamysleniu sa nad našou úlohou v duchovnom a sociálnom rozvoji ľudstva v období po pandémii.



Pandémia, počnúc zraniteľnosťou až po starostlivosť, je prvou zo štyroch globálnych výziev, ktoré by som chcel načrtnúť a ktoré vyzývajú všetkých – ale osobitným spôsobom náboženstvá – k väčšej jednote. Covid-19 nás všetkých postavil na rovnakú úroveň. Uvedomili sme si, že, ako povedal Abai, „nie sme demiurgovia, ale smrteľníci“ (tamže): všetci sme sa cítili krehkí, všetci odkázaní na pomoc; nikto nebol úplne samostatný, nikto celkom sebestačný. Teraz však nemôžeme premárniť potrebu solidarity, ktorú sme pocítili, tým, že budeme pokračovať akoby sa nič nestalo, bez toho, aby sme si pripustili výzvu spoločne riešiť naliehavé problémy, ktoré sa týkajú všetkých. Preto náboženstvá nesmú byť voči tomu ľahostajné: sú povolané byť v prvej línii, byť podporovateľmi jednoty tvárou v tvár skúškam, ktoré hrozia ešte väčším rozdelením ľudskej rodiny.



Konkrétne je na nás, ktorí veríme v Boha, aby sme pomohli bratom a sestrám našej doby nezabudnúť na zraniteľnosť, ktorá nás charakterizuje: neprepadnúť falošnej domnienke všemohúcnosti, ktorú vyvoláva technický a hospodársky pokrok, ktorý sám o sebe nestačí; nenechať sa chytiť do pasce výnosu a zisku, akoby boli liekom na všetko zlo; nepodľahnúť neudržateľnému rozvoju, ktorý nerešpektuje hranice dané stvorením; nenechať sa znecitliviť konzumizmom, ktorý otupuje, pretože hmotné dobrá sú pre človeka a nie človek pre hmotné dobrá. Skrátka, naša spoločná zraniteľnosť, ktorá sa objavila počas pandémie, by nás mala podnietiť k tomu, aby sme nepokračovali ako doteraz, ale s väčšou pokorou a prezieravosťou.



Okrem uvedomenia si našej krehkosti a zodpovednosti sú veriaci v postpandemickej dobe povolaní k starostlivosti: starať sa o ľudstvo vo všetkých jeho rozmeroch, stať sa remeselníkmi spoločenstva – opakujem to slovo: remeselníkmi spoločenstva –, svedkami spolupráce, ktorá presahuje ohrady ich spoločenskej, etnickej, národnej a náboženskej príslušnosti. Ale ako sa pustiť do takej náročnej misie? Odkiaľ začať? Od počúvania tých najslabších, od poskytnutia hlasu tým najkrehkejším, od vytvárania ozveny globálnej solidarity, ktorá sa týka predovšetkým ich, chudobných, núdznych, ktorí najviac utrpeli pandémiou, čo arogantne dala na povrch nespravodlivosť celosvetových nerovností. Koľko ľudí nemá ani dnes ľahký prístup k vakcínam. Koľkí! Buďme na ich strane, nie na strane tých, ktorí majú viac a dávajú menej; staňme sa prorockými a odvážnymi svedomiami, buďme nablízku všetkým, ale najmä tým, na ktorých sa dnes príliš zabúda, tým, ktorí sú na okraji spoločnosti, tým najslabším a najchudobnejším, tým, ktorí trpia v skrytosti a tichu, ďaleko od pozornosti. To, čo vám navrhujem, nie je len spôsob, ako byť citlivejší a solidárnejší, ale aj cesta uzdravenia našich spoločností. Áno, pretože práve bieda umožňuje šírenie epidémií a iných veľkých nešvárov, ktorým sa darí na živnej pôde nedostatku a nerovnosti. Najväčším rizikovým faktorom našich čias zostáva chudoba. Chudoba. V tejto súvislosti sa Abai múdro opýtal: „Môžu si tí, ktorí sú hladní, zachovať jasnú myseľ [...] a prejaviť usilovnosť v učení? Chudoba a spory [...] plodia [...] násilie a chamtivosť“ (Slovo 25). Pokiaľ bude vyčíňať nerovnosť a nespravodlivosť, nebudú môcť pohasnúť horšie vírusy než tie covidové: vírusy nenávisti, násilia, terorizmu.



A toto nás privádza k druhej celosvetovej výzve, ktorá sa osobitne týka najmä veriacich: výzve mieru. V posledných desaťročiach sa dialóg medzi predstaviteľmi náboženstiev sústredil predovšetkým na túto otázku. Napriek tomu vidíme, že naše dni sú stále poznačené vojnovou pohromou, atmosférou vyhrotenej konfrontácie, neschopnosťou urobiť krok vzad a podať ruku druhému. Je potrebný impulz, ktorý musí prísť od nás, bratia a sestry. Ak Stvoriteľ, ktorému zasväcujeme svoju existenciu, dal vzniknúť ľudskému životu, ako môžeme my, ktorí sa hlásime k viere, súhlasiť s jeho zničením? A ako si môžeme myslieť, že ľudia našej doby, z ktorých mnohí žijú, akoby Boh neexistoval, budú motivovaní k úctivému a zodpovednému dialógu, ak sa veľké náboženstvá, ktoré tvoria dušu toľkých kultúr a tradícií, aktívne nezaviažu k mieru?



Pamätajúc na hrôzy a chyby minulosti, spojme svoje úsilie, aby sa Všemohúci už nikdy nestal rukojemníkom ľudskej moci. Abai napomína, že „toho, kto dovoľuje zlo a neprotirečí zlu, nemožno považovať za naozaj veriaceho, ale prinajlepšom za vlažného veriaceho“ (porov. Slovo 38). Bratia, sestry, očistenie od zla je potrebné pre každého z nás. Veľký kazašský básnik na tom trval a napísal, že ten, kto „sa vzdáva učenia, sa zbavuje požehnania“ a „kto nie je prísny sám na seba a nie je schopný súcitu, nemôže byť považovaný za veriaceho“ (Slovo 12). Bratia a sestry, očisťme sa teda od domýšľavosti, že sa cítime spravodliví a nemáme sa už čo učiť od druhých; osloboďme sa od splošťujúcich a deštruktívnych koncepcií, ktoré urážajú Božie meno strnulosťou, extrémizmom a fundamentalizmom a znesväcujú ho nenávisťou, fanatizmom a terorizmom, čím zohavujú aj obraz človeka. Áno, pretože „zdrojom ľudskosti“ – pripomína Abai – „je láska a spravodlivosť, [...] to sú koruny božského stvorenia“ (Slovo 45). Nikdy neospravedlňujme násilie. Nedovoľme, aby sa posvätné stalo účelovým nástrojom toho, čo je profánne. Nech posvätno nie je podperou moci a moc nech sa nepodopiera posvätnom!



Boh je mier a vždy vedie k mieru, nikdy nie k vojne. Zaviažme sa preto ešte viac podporovať a posilňovať potrebu riešenia konfliktov nie bezvýslednými argumentmi sily, zbraní a hrozieb, ale jediným prostriedkom požehnaným nebom a hodným človeka: stretnutím, dialógom, trpezlivým rokovaním, ktoré sa uskutočňuje s ohľadom na deti a mladé generácie. Ony stelesňujú nádej, že mier nebude krehkým výsledkom náročných rokovaní, ale plodom neustáleho vzdelávacieho úsilia, ktoré podporí ich sny o rozvoji a budúcnosti. Abai v tomto zmysle nabádal k rozširovaniu vedomostí, k prekračovaniu hraníc vlastnej kultúry, k prijímaniu vedomostí, histórie a literatúry iných. Investujme, prosím, do tohto: nie do zbrojenia, ale do vzdelávania!



Po výzvach týkajúcich sa pandémie a mieru sa venujeme tretej výzve, a to výzve bratského prijatia. Dnes je tu veľká ťažkosť prijať človeka. Každý deň sa odpisujú nenarodené deti a nemluvňatá, migranti a starší ľudia. Je to kultúra skartovania. Toľko bratov a sestier umiera obetovaných na oltári zisku, zahalených svätokrádežným kadidlom ľahostajnosti. Každá ľudská bytosť je však posvätná. „Homo sacra res homini“, hovorili v antickom období (Seneca, Epistulae morales ad Lucilium, 95,33): je predovšetkým našou úlohou, úlohou náboženstiev, pripomínať to svetu! Nikdy predtým sme neboli svedkami takého veľkého presunu obyvateľstva spôsobeného vojnami, chudobou, klimatickými zmenami a hľadaním prosperity, ktorú umožňuje globalizovaný svet, ale ktorá je často ťažko dostupná. Dochádza k veľkému hromadnému exodu: z najchudobnejších oblastí sa ľudia snažia dostať do tých bohatších. Vidíme to dennodenne, v rozličných migračných pohyboch sveta. To nie je záležitosť správ, ale historický fakt, ktorý si vyžaduje spoločné a prezieravé riešenia. Samozrejme, je inštinktívne brániť nadobudnutú bezpečnosť a zo strachu zatvárať dvere; je ľahšie podozrievať cudzinca, obviňovať ho a odsudzovať, než ho spoznať a pochopiť. Je však našou povinnosťou pamätať na to, že Stvoriteľ, ktorý bdie nad krokmi každého stvorenia, nás nabáda, aby sme mali podobný pohľad ako on, pohľad, ktorý rozpozná tvár nášho brata. Brata migranta treba prijať, sprevádzať ho, podporovať ho a integrovať.



Kazašský jazyk povzbudzuje k tomuto prívetivému pohľadu: výraz „milovať“ v ňom doslova znamená „láskavo sa pozrieť na niekoho“. Tradičná kultúra týchto regiónov to však potvrdzuje aj krásnym ľudovým príslovím: „Ak niekoho stretneš, snaž sa mu urobiť radosť, možno ho vidíš naposledy.“ Ak úcta k pohostinnosti v prostredí stepi   pripomína neodškriepiteľnú hodnotu každej ľudskej bytosti, Abai to potvrdzuje slovami, že „človek musí byť priateľom človeka“ a že toto priateľstvo je založené na všeobecnom zdieľaní, pretože dôležité skutočnosti života a po živote sú spoločné. Preto tvrdí, že „všetci ľudia sú si navzájom hosťami“ a „človek sám je hosťom v tomto živote“ (Slovo 34). Znovu objavme umenie pohostinnosti, prijatia, súcitu. A naučme sa aj hanbiť: áno, cítiť ten zdravý stud, ktorý pramení zo súcitu s človekom, ktorý trpí, z dojatia a údivu nad jeho stavom, nad jeho osudom, na ktorom sa cíti byť účastný. Je to cesta súcitu, ktorá nás robí ľudskejšími a viac veriacimi. Je na nás, aby sme okrem potvrdenia neporušiteľnej dôstojnosti každého človeka učili ako plakať kvôli druhým:  plakať kvôli druhým, pretože len vtedy, keď budeme cítiť bremená ľudstva ako svoje vlastné, budeme skutočne ľudskí.



A posledná globálna výzva, ktorá na nás dolieha: starostlivosť o spoločný domov. Tvárou v tvár klimatickým výkyvom ho treba chrániť, aby sa nedostal do područia logiky zisku, ale uchoval sa pre budúce generácie, na chválu Stvoriteľa. Abai napísal: „Aký nádherný svet nám dal Stvoriteľ! Svoje svetlo nám daroval s veľkodušnosťou a štedrosťou. Keď nás matka zem chovala vo svojom lone, náš nebeský Otec sa nad nami starostlivo skláňal“ (z básne „Jar“). Najvyšší s láskyplnou starostlivosťou pripravil spoločný domov pre život: a my, ktorí sa hlásime k nemu, ako môžeme dovoliť, aby bol znečistený, týraný a zničený? Spojme svoje úsilie aj v tejto výzve. Nie je posledná v poradí dôležitosti. V skutočnosti súvisí s tou prvou – výzvou pandémie. Vírusy ako Covid-19, ktoré sú síce mikroskopické, ale dokážu roztrieštiť veľké ambície pokroku, často súvisia s poškodenou rovnováhou voči prírode, ktorá nás obklopuje, a to najmä našou vlastnou vinou. Spomeňme si napríklad na odlesňovanie, nelegálny obchod so živými zvieratami, na intenzívne chovy... Je to mentalita vykorisťovania, ktorá devastuje domov, v ktorom žijeme. A nielen to, vedie to k zatieneniu úctivého a náboženského videnia sveta, ktoré zamýšľal Stvoriteľ. Preto je nevyhnutné podporovať a propagovať starostlivosť o život vo všetkých jeho formách.



Drahí bratia a sestry, postupujme spoločne, aby cesta náboženstiev bola čoraz priateľskejšia. Abai hovorieval, že „falošný priateľ je ako tieň: keď na teba svieti slnko, nezbavíš sa ho, ale keď sa nad tebou zbiehajú mraky, nie je ho nikde vidieť“ (Slovo 37). Nech sa nám to nestane: nech nás Najvyšší oslobodí od tieňov podozrievania a falošnosti; nech nám dá pestovať slnečné a bratské priateľstvá prostredníctvom častého dialógu a jasnej úprimnosti úmyslov. A chcel by som tu poďakovať za úsilie Kazachstanu v tejto veci: snažiť sa vždy zjednocovať, snažiť sa vždy podnecovať dialóg, snažiť sa vždy vytvárať priateľstvo. A toto je príklad, ktorý nám Kazachstan dáva a my všetci ho máme nasledovať, riadiť sa ním. Nehľadajme fingované zmierovacie synkretizmy – sú zbytočné –, ale zachovávajme si našu identitu otvorenú odvahe inakosti, bratskému stretnutiu. Len tak, touto cestou, dokážeme v temných časoch, v ktorých žijeme, vyžarovať svetlo nášho Stvoriteľa. Ďakujem vám všetkým!



(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Beáta Dorková)




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2022