Prvý príhovor pápeža v Kazachstane: Most medzi Európu a Áziou

TK KBS, RV jb; ml | 13. 09. 2022 16:35



Foto: SpC-Vatican

Kazachstan 13. septembra (RV) V plnom znení prinášame príhovor pápeža Františka pri stretnutí s predstaviteľmi verejného života, občianskou spoločnosťou a diplomatickým zborom v Koncertnej sieni „Kazachstan“ v hlavnom meste Nur-Sultane, v utorok 13. septembra 2022.





Vážený pán prezident republiky, vážení členovia vlády a diplomatického zboru, ctené náboženské a občianske autority, významní predstavitelia občianskej spoločnosti a sveta kultúry, dámy a páni!



Srdečne vás pozdravujem a ďakujem pánovi prezidentovi za slová, ktoré mi adresoval. Je mi cťou byť tu s vami, v tejto rozľahlej a starobylej krajine, do ktorej prichádzam ako pútnik pokoja, aby som hľadal dialóg a jednotu. Náš svet pokoj naliehavo potrebuje, potrebuje znovuobjaviť harmóniu. Harmóniu, ktorú v tejto krajine dobre ilustruje tradičný a charakteristický hudobný nástroj, s ktorým som sa oboznámil: dombra. Je kultúrnym emblémom a jedným z najdôležitejších symbolov Kazachstanu, a to až do takej miery, že mu bol nedávno venovaný osobitný deň. Práve dombru by som chcel využiť ako prvok na vyjadrenie toho, o čo sa s vami chcem podeliť.



Pri príprave na túto cestu som sa dozvedel, že dombra, ktorej niektoré verzie sa používali už v stredoveku, počas stáročí sprevádzala hudobne vyjadrené príbehy ság a básnických diel, spájajúc minulosť so súčasnosťou. Je symbolom kontinuity v rozmanitosti, a preto dodáva rytmus pamäti krajiny, čím nám pripomína, že vzhľadom na prebiehajúce rýchle hospodárske a sociálne zmeny je dôležité nezanedbávať spojenie so životom tých, ktorí tu boli pred nami, a to aj prostredníctvom tradícií, ktoré nám umožňujú vážiť si minulosť a zveľaďovať to, čo sme zdedili. Mám na mysli napríklad krásny zvyk, ktorý je tu rozšírený, a to piecť v piatok ráno sedem bochníkov chleba na počesť predkov.



Pamäť Kazachstanu, ktorý pápež Ján Pavol II., ktorý tu bol pútnikom, označil za „krajinu mučeníkov a veriacich, krajinu deportovaných a hrdinov, krajinu mysliteľov a umelcov“ (Príhovor pri uvítacom ceremoniáli, 22. sept. 2001), nesie v sebe slávnu históriu kultúry, ľudskosti a utrpenia. Ako by sme si mohli nespomenúť zvlášť na väzenské tábory a masové deportácie, keď boli mestá a bezhraničné stepi týchto regiónov svedkami útlaku toľkých národov? Kazachovia sa však nenechali uväzniť v týchto neprávostiach: zo spomienky na väznenie vykvitla starostlivosť o začlenenie. Kiež v tejto krajine, ktorou od dávnych čias prechádzali veľké pohyby národov, je spomienka na prežité utrpenie a skúšky nevyhnutnou výbavou na cestu do budúcnosti, ktorá kladie na prvé miesto dôstojnosť človeka, každého človeka a každej etnickej, sociálnej a náboženskej skupiny.



Späť k dombre: hrá sa na nej brnkaním na dve struny. Kazachstan sa tiež vyznačuje schopnosťou postupovať tak, že vytvára harmóniu medzi „dvoma paralelnými strunami“: teplotami rovnako nízkymi v zime ako vysokými v lete; tradíciou a pokrokom, čo dobre symbolizuje stretnutie historických miest s inými modernými, ako je toto hlavné mesto. V krajine rezonujú predovšetkým tóny dvoch duší, ázijskej a európskej, ktoré z nej robia trvalú „misiu spojenia medzi dvoma kontinentmi“ (Ján Pavol II., Príhovor k mládeži, 23. sept. 2001); „most medzi Európou a Áziou“, „ohnivko spojenia medzi Východom a Západom“ (Ján Pavol II., Príhovor pri rozlúčkovom ceremoniáli, 25. sept. 2001). Struny dombry zvyčajne rezonujú spolu s ďalšími strunovými nástrojmi typickými pre tieto miesta: harmónia dozrieva a rastie v súbore, v zborovej srdečnosti, ktorá robí spoločenský život harmonickým. „Zdrojom úspechu je jednota,“ hovorí jedno krásne miestne príslovie. Zdrojom úspechu je jednota. Ak to platí všade, tak tu to platí obzvlášť: približne stopäťdesiat etnických skupín a viac ako osemdesiat jazykov, ktoré sú v krajine prítomné, s ich rozmanitou históriou, kultúrnymi a náboženskými tradíciami, tvoria mimoriadnu symfóniu a robia z Kazachstanu jedinečné multietnické, multikultúrne a multináboženské laboratórium, ktoré odhaľuje jeho zvláštne poslanie - byť krajinou stretnutia.



Som tu, aby som zdôraznil dôležitosť a naliehavosť tohto aspektu, ku ktorému majú prispieť najmä náboženstvá, a preto budem mať tú česť zúčastniť sa na siedmom Kongrese predstaviteľov svetových a tradičných náboženstiev. Ústava Kazachstanu jeho definovaním ako sekulárneho štátu priliehavo ustanovuje slobodu náboženského vyznania a viery. Zdravá sekularita, ktorá uznáva cennú a nenahraditeľnú úlohu náboženstva a bojuje proti extrémizmu, ktorý ju rozkladá, je nevyhnutnou podmienkou rovného zaobchádzania s každým občanom, ako aj posilnenia pocitu spolupatričnosti všetkých etnických, jazykových, kultúrnych a náboženských zložiek krajiny. Totiž náboženstvá, zatiaľ čo plnia nezastupiteľnú úlohu hľadania a vydávania svedectva o Absolútne, potrebujú slobodu vyjadrovania. A tak náboženská sloboda predstavuje najlepší základ občianskeho spolužitia.



Je to potreba vpísaná v samotnom mene tohto národa, v slove „Kazach“, ktoré evokuje práve slobodnú a nezávislú chôdzu. Ochrana slobody, túžby zapísanej v srdci každého človeka, jedine v ktorej je stretnutie medzi ľuďmi a skupinami skutočné a nie umelé, sa v občianskej spoločnosti prejavuje najmä prostredníctvom uznania práv, sprevádzaných povinnosťami. Chcel by som z tohto hľadiska vyjadriť ocenenie za potvrdenie hodnoty ľudského života prostredníctvom zrušenia trestu smrti, v mene práva na nádej pre každú ľudskú bytosť. Popri tom je dôležité zaručiť slobodu myslenia, svedomia a prejavu, aby každý človek dostal priestor plniť svoju jedinečnú a rovnocennú rolu pre dobro spoločnosti ako celku.



Aj v tomto nám môže byť podnetom dombra. Je to predovšetkým ľudový hudobný nástroj a ako taký sprostredkúva krásu pestovania génia a živosti ľudu. To na prvom mieste prislúcha  občianskym autoritám, ktoré sú prednostne zodpovedné za podporu spoločného dobra, a realizuje sa zvlášť cez podporovanie demokracie, ktorá je najvhodnejšou formou na to, aby sa moc pretavila do služby v prospech celého ľudu, a nie len niekoľkých. Viem, že sa rozbehol, najmä v posledných mesiacoch, proces demokratizácie zameraný na posilnenie právomocí parlamentu a miestnych orgánov a vo všeobecnosti na väčšie rozdelenie moci. Ide tu o záslužnú a náročnú cestu, určite nie krátku, ktorá si vyžaduje pokračovať smerom k cieľu bez obzerania sa späť. Dôvera v tých, ktorí vládnu, totiž  vzrastá, keď sľuby nezostávajú účelovými, ale skutočne sa plnia.



Všade je potrebné, aby demokracia a modernizácia nezostali len pri vyhláseniach, ale aby vyústili do konkrétnej služby ľuďom: dobrá politika spočívajúca v počúvaní ľudí a reagovaní na ich oprávnené potreby, v neustálom zapájaní občianskej spoločnosti a mimovládnych a humanitárnych organizácií, v osobitnej pozornosti venovanej pracujúcim ľuďom, mladým a tým najslabším skupinám. A tiež – to potrebuje každá krajina na svete – v opatreniach proti korupcii. Tento skutočne demokratický politický štýl je najúčinnejšou odpoveďou na možný extrémizmus, personalizmus a populizmus, ktoré ohrozujú stabilitu a blahobyt národov. Mám na mysli aj potrebu určitej hospodárskej istoty, na ktorú sa tu začiatkom roka odvolávali regióny, v ktorých sa aj napriek bohatstvu energetických zdrojov pociťujú rôzne ťažkosti. Je to výzva, ktorá sa netýka len Kazachstanu, ale celého sveta, ktorého integrálny rozvoj je rukojemníkom rozsiahlej nespravodlivosti, vinou ktorej dochádza k nerovnosti v rozdeľovaní zdrojov.



A je to úlohou štátu, ale aj súkromného sektora, aby sa so všetkými zložkami obyvateľstva zaobchádzalo spravodlivo a s rovnosťou v právach a povinnostiach, a podporoval sa hospodársky rozvoj nie so zameraním na zárobok zopár ľudí, ale na dôstojnosť každého pracujúceho človeka.



Vráťme sa napokon ešte raz k dombre. – Povedia, že tento pápež je hudobník... – Ona spája Kazachstan s inými krajinami v regióne a prispieva k šíreniu jeho kultúry vo svete. Nádejam sa, že podobne aj meno tejto veľkej krajiny bude naďalej synonymom harmónie a mieru. Kazachstan je križovatkou dôležitých geopolitických križovatiek: preto zohráva zásadnú úlohu pri tlmení konfliktnosti. Sem prišiel Ján Pavol II. zasiať nádej bezprostredne po tragických útokoch v roku 2001. Ja sem prichádzam uprostred šialenej a tragickej vojny, spustenej inváziou na Ukrajinu, zatiaľ čo sú naše časy vystavené ďalším konfliktom a hrozbám.  Prichádzam, aby som zosilnil volanie toľkých, ktorí túžobne volajú po mieri, ktorý je zásadnou cestou k rozvoju pre náš globalizovaný svet. A mier je toto: zásadne dôležitá cesta k rozvoju pre náš globalizovaný svet.



Preto je čoraz naliehavejšou potreba rozšíriť diplomatické úsilie o dialóg a stretnutie, pretože dnes je problém jedného problémom všetkých, a tí, ktorí majú vo svete väčšiu moc, majú väčšiu zodpovednosť voči ostatným, najmä voči krajinám, ktoré sú najviac náchylné na krízy konfliktnosti. Na toto treba hľadieť, nielen na záujmy, ktoré sa týkajú vlastných výhod. Je načase vyhýbať sa vyostrovaniu rivality a posilňovaniu protichodných blokov. Potrebujeme lídrov, ktorí na medzinárodnej úrovni umožnia národom rásť v porozumení a dialógu, a dajú zrod novému „helsinskému duchu“, odhodlanosť posilňovať multilateralizmus, budovať stabilnejší a mierovejší svet s ohľadom na nové generácie. A na to je potrebné porozumenie, trpezlivosť a dialóg so všetkými. Opakujem, so všetkými.



Práve s ohľadom na celosvetový záväzok k mieru vyjadrujem hlboké uznanie za zrieknutie sa jadrových zbraní, ku ktorému táto krajina odhodlane pristúpila, ako aj za rozvoj energetickej a environmentálnej politiky zameranej na dekarbonizáciu a investície do čistých zdrojov, na ktoré upozornila medzinárodná výstava pred piatimi rokmi. Spolu s pozornosťou venovanou medzináboženskému dialógu sú to konkrétne semienka nádeje zasiate do spoločnej pôdy ľudstva, ktoré máme za úlohu pestovať pre budúce generácie; pre mladých, na ktorých túžby sa musíme pozerať pri rozhodovaní o dnešku a zajtrajšku. Svätá stolica je vám na tejto ceste blízka: hneď po získaní nezávislosti krajiny, pred tridsiatimi rokmi, boli nadviazané diplomatické vzťahy a ja som rád, že môžem navštíviť túto krajinu pri príležitosti tohto výročia. Ubezpečujem vás, že katolíci, ktorí sú v Strednej Ázii prítomní od dávnych čias, chcú aj naďalej svedčiť o duchu otvorenosti a úctivého dialógu, ktorým sa táto krajina vyznačuje. A robia to bez ducha prozelytizmu.



Vážený pán prezident, milí priatelia, ďakujem vám za prijatie, ktorým ste ma zahrnuli a ktoré svedčí o vašom dobre známom zmysle pre pohostinnosť, a za príležitosť stráviť tieto dni bratského dialógu spolu s predstaviteľmi mnohých náboženstiev. Nech Najvyšší požehná povolanie k pokoju a jednote, vlastné Kazachstanu ako krajine stretnutia. Vám, ktorí nesiete prvoradú zodpovednosť za spoločné dobro, a každému obyvateľovi vyjadrujem radosť z toho, že som tu, a túžbu sprevádzať modlitbou a blízkosťou každé úsilie o prosperujúcu a harmonickú budúcnosť tejto veľkej krajiny. Raqmét! [Ďakujem!] Boh žehnaj Kazachstanu!




Preložili: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2022