Budapešť 12. septembra (RV) „Kráčať za Ježišom znamená rozhýbať dennodenne naše kroky v ústrety bratovi. K tomu nás pohýna Eucharistia – cítiť sa byť jedným Telom, rozdávať sa pre iných“. To je myšlienka z homílie, ktorú vyslovil pápež František pri záverečnej svätej omši 52. eucharistického kongresu v Budapešti v nedeľu 12. septembra.
Slávnostná svätá, na ktorej sa zúčastnilo viac než 100-tisíc veriacich, sa začala o 11.30 na Námestí hrdinov. Tesne pred jej začatím Svätý Otec prechádzal papamobilom pomedzi jednotlivé sektory a zdravil prítomných. Spolu s pápežom koncelebrovalo množstvo biskupov i kňazov z viacerých častí sveta. Na slávení, ktoré animoval mohutný tisícčlenný spevácky zbor, sa zúčastnil aj ekumenický patriarcha Bartolomej I. i ďalší ekumenickí hostia, ako aj reprezentanti židovskej komunity.
Kardinál Péter Erdő, arcibiskup Ostrihomu-Budapešti v úvode slávenia privítal pápeža a pripomenul, že táto svätá omša je považovaná za Statio Orbis, teda za eucharistické slávenie, v ktorom jednotlivé partikulárne cirkvi na čele s Petrovým nástupcom viditeľne formujú jedno veľké spoločenstvo okolo Pánovho stola. Spomenul aj, že Budapešť v centre Európy „je mestom mostov“ a dodal:
„Cítime sa byť povolaní byť mostom medzi Východom a Západom, medzi rôznymi kultúrnymi a náboženskými svetmi a medzi rôznymi národmi. Preto sme pred 15 rokmi podpísali akt zmierenia a priateľstva medzi maďarskou a slovenskou biskupskou konferenciou, po ktorom nasledovala pevná spoločná skúsenosť vzájomného bratstva a spolupráce.“
Na záver svätej omše sa pápežovi poďakoval aj predseda Pápežského výboru pre medzinárodné eucharistické kongresy Mons. Piero Marini.
Anjel Pána
Úplne na záver sa Svätý Otec s veriacimi pomodlil Anjel Pána a predniesol krátky pozdrav, v ktorom okrem iného pripomenul dnešné blahorečenie dvoch poľských svedkov viery vo Varšave: kardinála Stefana Wyszyńského a rehoľníčky Alžbety Czackej, na ktorom pápeža reprezentoval kardinál Semeraro.
Svätý Otec sa poďakoval organizátorom medzinárodného eucharistického kongresu a Maďarskému národu adresoval túto výzvu:
„Náboženské cítenie je životodarnou miazgou tohto národa, ktorý je tak pripútaný ku svojim koreňom. Ale kríž, zasadený do zeme, nás nielen vyzýva, aby sme sa dobre zakorenili, ale aj dvíha a rozprestiera svoju náruč ku všetkým: nabáda nás, aby sme udržiavali svoje korene pevné, ale bez hradbových opevnení; aby sme čerpali z prameňov a otvárali sa smädným našej doby. Prajem si, aby ste boli takíto: ukotvení a otvorení, zakorenení a úctiví.“