S britským katolíckym žurnalistom Austenom Ivereighom sa pápež podelil o svojom prežívaní tzv. „kovidovej situácie“ už počas prvej vlny pandémie v exkluzívnom rozhovore pre londýnsky časopis The Tablet z 8. apríla 2020. Kniha „Snívajme. Cesta k lepšej budúcnosti“ (Let Us Dream. The Path to a Better Future, v taliančine Ritorniamo a sognare) je výsledkom dlhšieho sledu konverzácií medzi autorom a pápežom Františkom počas doby od vypuknutia krízy „COVID-19“.
V knihe Svätý Otec František vysvetľuje, ako môže kríza naučiť jednotlivca vyrovnať sa s problémami, ktoré ho v živote postretnú. Hovorí o troch prežívaniach osamelosti z vlastného osobného života. Ako prvú osamelosť spomína prežívanie samoty počas choroby, ktorá ho postihla, keď bol v druhom ročníku seminára v Buenos Aires:
„Keď som ako 21-ročný ochorel na vážnu chorobu, mal som prvú skúsenosť s obmedzeniami, bolesťou a osamelosťou. Zmenila moje súradnice. Niekoľko mesiacov som nevedel, kto som, či zomriem alebo budem žiť. Ani lekári nevedeli, či to zvládnem. Pamätám si, ako som jedného dňa prosil moju mamu, ktorá ma objímala, aby mi povedala, či zomieram. [...] Z tej skúseností viem, ako trpia chorí na koronavírus, ktorí bojujú s dýchacími ťažkosťami na ventilátore. [...]
Osoba, ktorá sa ma najsilnešie vnútorne dotkla so svojím tichom, bola jedna zo žien, ktoré poznačili môj život: sestra María Dolores Torotolo, moja učiteľka od malička, ktorá ma pripravovala na prvé sväté prijímanie. Prišla ma pozrieť, vzala ma za ruku a pobozkala a hodnú chvíľu mlčala. Potom mi povedala «Napodobňuješ Ježiša». Nebolo treba povedať nič ďalšie. Jej prítomnosť, jej ticho, mi darovali hlbokú útechu. Po tejto skúsenosti som sa rozhodol, že keď idem navštíviť chorých, budem hovoriť čo najmenej. Obmedzím sa na to, že ich vezmem za ruku.“
Na druhé prežívanie osamelosti si pápež František spomína z obdobia, keď študoval v nemeckom Frankfurte a ako cudzinec nemal s kým „zdieľať víťazstvá svojej vlasti“:
„Mohol by som povedať, že moje nemecké obdobie v roku 1986 bolo „covidom v exile“. Bol som dobrovoľným exulantom, pretože som tam išiel študovať jazyk a hľadať materiál pre záver mojej dizertácie, ale cítil som sa ako ryba bez vody. Unikal som na prechádzku k frankfurtskému cintorínu a odtiaľ bolo vidno vzlietať a pristávať lietadlá; nostalgicky som spomínal na moju krajinu, na návrat.
Pamätám si na deň, keď Argentína vyhrala majstrovstvá sveta. Nechcel som sa pozerať na ten zápas; to, že vyhrali som sa dozvedel na druhý deň, keď som to čítal v novinách. V mojej triede nemčiny nikto nepovedal ani slovo, ale keď jedno japonské dievča napísalo na tabuľu „Vivat Argentina“, ostatní sa smiali. Vstúpila profesorka, povedala, aby to zmazali a uzavrela to. Bola to osamelosť víťazstva, pretože nebolo nikoho, s kým sa podeliť; tá osamelosť bez príslušnosti ťa robí cudzincom.“
„Niekedy sa vytrhnutie z koreňov môže stať uzdravením alebo radikálnou premenou,“ pokračuje vo svojom uvažovaní pápež František v rozhovore s Austenom Ivereighom. A práve takou bola pre neho tretia skúsenosť osamelosti: „kovid v Córdobe“, argentínskom meste, kam ho rehoľní predstavení poslali v rokoch 1990 – 1992 za rektora po ukončení služby provinciála. Priznáva sa, že kým predtým bol vo svojom spôsobe riadenia niekedy veľmi tvrdý, Córdoba mu priniesla osobnú premenu:
„Ten „kovid z Córdoby“ bol skutočnou očistou. Dalo mi to viac tolerancie, spolucítenia, schopnosti odpúšťať. [...] Naučil som sa, že je dôležité vidieť veľkosť v maličkostiach a dávať pozor na maličkosti vo veľkých veciach. Bolo to obdobie rastu v mnohých ohľadoch, ako nové vypučanie po dôkladnom oreze stromu.“