Žiadny mediálny prenos svätej omše nie je porovnateľný s osobnou účasťou, ani ju nemôže nahradiť, zdôrazňuje kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí v liste o liturgických sláveniach v dobe pandémie COVID-19 a v období po pandémii. Text s titulom „Vráťme sa s radosťou k Eucharistii!“ nesúci dátum Slávnosti Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta, adresovaný predsedom biskupských konferencií Katolíckej cirkvi, bol schválený pápežom Františkom 3. septembra.
„Pandémia spôsobená novým koronavírusom vyvolala rozrušenie“, a to nielen v spoločenských a rodinných procesoch, „ale aj v živote kresťanskej komunity, vrátane liturgickej dimenzie“, konštatuje kardinál Sarah. Pripomína, že „komunitný rozmer má teologický význam: Boh je vzťah Osôb v Najsvätejšej Trojici“ a „dáva sa do vzťahu s mužom a ženou a volá ich ku vzťahu s ním“.
„Zatiaľ čo pohania stavali chrámy len tým božstvám, ku ktorým ľudia nemali prístup, kresťania hneď po tom, čo sa tešili slobode kultu, rýchlo stavali miesta, ktoré by boli domus Dei et domus ecclesiae (Domom Boha i domom Cirkvi), kde by sa veriaci mohli uznať za Božie spoločenstvo“. Preto „Pánov dom predpokladá prítomnosť rodiny Božích detí“, vysvetľuje prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí.
V súvislosti s tým, ako Cirkev reagovala na situáciu pandémie kardinál Sarah poznamenáva, že „kresťanská komunita nikdy nesledovala izoláciu a nikdy neurobila z cirkvi akési mestečko uzavretých dvier. Kresťania, ktorí sú formovaní k hodnote komunitného života a k hľadaniu všeobecného dobra, sa vždy usilujú o začlenenie sa do spoločnosti“. „Aj počas pohotovostného stavu pandémie sa prejavil veľký zmysel pre zodpovednosť: v počúvaní a v spolupráci s občianskymi autoritami a s expertmi“, biskupi „boli pripravení prijať ťažké a bolestné rozhodnutia, až po predĺžený zákaz účasti veriacich na slávení Eucharistie“.
„Len čo to však okolnosti dovoľujú“ – zdôrazňuje ďalej kardinál Sarah – „je nevyhnutné a urgentné vrátiť sa k normálnosti kresťanského života, ktorý má budovu kostola ako dom a slávenie liturgie, osobitne Eucharistie, ako «vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého prúdi všetka jej sila» (Sacrosanctum Concilium, 10).
Uvedomujúc si skutočnosť, že Boh nikdy neopúšťa ľudstvo, ktoré stvoril a že aj tie nejtvrdšie skúšky môžu priniesť ovocie milosti, prijali sme vzdialenie sa od Pánovho oltára ako čas eucharistického pôstu, užitočný, aby sme znovuobjavili jeho životnú dôležitosť, krásu a nesmiernu vzácnosť. Avšak hneď, ako je to možné, treba sa vrátiť k Eucharistii“ s „ešte väčšou túžbou stretávať sa s Pánom, byť s ním, prijať ho, aby sme ho niesli bratom prostredníctvom svedectva života plného viery, lásky a nádeje“.
List navrhuje niektoré línie činnosti na podporu rýchleho a bezpečného návratu k eucharistickému sláveniu. „Patričná pozornosť voči hygienickým a bezpečnostným normám nesmie viesť k sterilizácii gest a rítov,“ prízvukuje kardinál Sarah.
List nabáda biskupov „rozvážne, ale pevne pracovať na tom, aby účasť veriacich na slávení Eucharistie nebola zo strany občianskych úradov klasifikovaná ako „davové zhlukovanie“ a nebola považovaná ako na tej istej úrovni či dokonca ešte na nižšej ako rekreačné formy zhromažďovania.“
Kardinál Sarah tiež pripomína príslušné kompetencie, že totiž „liturgické normy nie sú matériou, v ktorej by mohli stanovovať zákony občianske autority, ale jedine kompetentné cirkevné autority (porov. Sacrosanctum Concilium, 22)“.
Pokiaľ ide o otázku spôsobu prijímania Eucharistie, spoľahlivým pravidlom pre veriacich je aj v tejto situácii poslušnosť voči nariadeniam biskupa, pripomína kardinál Sarah.
Prefekt Kongregácie pre Boží kult kladie veriacim na srdce dôležitosť pestovania zmyslu pre adoráciu Vzkrieseného Krista prítomného v Eucharistii a adoračnej modlitby.
V závere listu kardinál Sarah zdôrazňuje celostnú starostlivosť Cirkvi o človeka, s vedomím dôležitosti jeho pozemskej existencie, no oveľa väčšej dôležitosti večného života, čo vychádza z viery Cirkvi:
„Toto je viera Cirkvi dosvedčovaná po stáročia mučeníkmi a svätými, pozitívna zvesť, ktorá oslobodzuje od jednorozmerných redukcionizmov, od ideológií: povinnú starostlivosť o verejné zdravie Cirkev spája s ohlasovaním a sprevádzaním k večnej spáse duší.“