Pápež Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini sa narodil v roku 1897 v talianskej provincii Brescia. Za kňaza bol vysvätený ako 23-ročný a väčšinu svojho kňazského života pracoval v diplomatických službách Svätej stolice. Pius XII. ho vymenoval 1. 11. 1953 za milánskeho arcibiskupa a Ján XXIII. ho kreaoval 5. 12. 1958 za kardinála.
V roku 1963 bol zvolený za pápeža a hneď na začiatku vyhlásil, že chce pokračovať v Druhom vatikánskom koncile. Počas svojho pôsobenia napísal sedem encyklík, absolvoval deväť apoštolských ciest mimo územia Talianska a rozvíjal ekumenické vzťahy s Anglikánskou a pravoslávnou cirkvou. Zomrel v Castel Gandolfe 6. augusta 1978.
O jeho blahorečení rozhodol pápež František 9. mája 2014. Pápež František 6. marca 2018 podpísal dekrét o svätorečení Pavla VI. Jeho kanonizácia bola v nedeľu 14. októbra 2018 vo Vatikáne.
Pri príležitosti spomienky prinášame archívne texty o pápežovi Pavlovi VI.
Rok 2014
Pápež Pavol VI. – kormidelník Koncilu a priekopník civilizácie lásky
Pavol VI., rodným menom Giovanni Battista Enrico Antonio Maria Montini, sa narodil 26. septembra 1897 v Concesiu neďaleko Brescie na severe Talianska. Zomrel 80-ročný 6. augusta 1978 v Castel Gandolfe, v šestnástom roku pontifikátu. V roku 2014 priniesol vatikánsky denník L´Osservatore Romano jeho životný profil v článku s titulom „V kostolných laviciach za spevu mníchov“. Jeho autorom je kardinál Giovanni Battista Re, emeritný prefekt Kongregácie pre biskupov, ktorý ho aj verejne predniesol, keď v spomenutý deň výročia 6. augusta 2014 v Bazilike sv. Petra predsedal svätej omši za zosnulého Pavla VI. Prinášame ho v plnom znení v súvislosti s jeho vtedajšou beatifikáciou.
V kostolných laviciach za spevu mníchov
Pápež Pavol VI. zostane zapísaný v histórii za úlohu, ktorú zohral počas II. vatikánskeho koncilu. Ak je zásluhou pápeža sv. Jána XXIII. jeho vyhlásenie a otvorenie, Pavol VI. ju má v tom, že koncil viedol vpred s istou rukou, rešpektujúc vo všetkom plnú slobodu koncilových otcov, no zároveň ako pápež vhodne zasahoval tam, kde bolo nevyhnutné zasiahnuť. Bol skutočným kormidelníkom koncilu.
Aj keď nie vždy bol pochopený, Pavol VI. zostane aj pápežom, ktorý miloval moderný svet, obdivoval jeho kultúrne a vedecké bohatstvo a konal tak, aby svet otvoril srdce Kristovi, Spasiteľovi človeka. Pavol VI. dychtil po službe dnešnému človeku, po tom, aby ho podporil na pozemskej ceste, no zároveň mu ukázal večný cieľ. Jedine v ňom môže nájsť významovú a hodnotovú plnosť snaha, ktorú človek každodenne vynakladá tu na zemi. Vnímavosť na očakávania a starosti moderného človeka viedla pápeža Pavla VI. k hľadaniu dialógu so všetkými, nikdy neuzatváral dvere stretnutiu.
Pre Pavla VI. bol dialóg výrazom evanjeliového ducha, ktorý sa snaží priblížiť sa ku všetkým, ktorý sa snaží všetkých pochopiť a nechať sa pochopiť druhými a tak zaviesť istý štýl ľudského spolužitia charakterizovaný vzájomnou otvorenosťou a plným rešpektom v spravodlivosti, v solidarite a v láske. Viedol dialóg aj s tým, kto blúdi, aby nakoniec dospel k pokániu.
Pri tomto modlitebnom stretnutí je mi vzácne zdôrazniť, že nebol len veľkým pápežom, ktorý vedel robiť odvážne rozhodnutia, aj keď nepopulárne, ale bol aj človekom pravdivej a hlbokej spirituality, ktorá zostane príkladom hodným nasledovania. Základy myslenia a konania Pavla VI. predstavuje pravá spiritualita pozostávajúca z modlitby, meditácie, z bezhraničnej lásky ku Kristovi, k Pane Márii a k Cirkvi. Príťažlivosť, ktorú prechovával k liturgickej modlitbe, ho priviedla k starostlivosti o ňu a k uľahčeniu účasti veriacich na nej, tým, že sa zaslúžil o liturgickú reformu, ktorá nesie jeho meno. Bol zdanlivo krehkou osobou, fyzicky útlou s neustálymi zdravotnými problémami, ale obdarený nezvyčajnou inteligenciou, jedinečnou silou vôle a vysokým duchovným rozmachom, charakterizovaným inklináciou k uzobranosti, k vnútornému životu a k reflexii. Mal v sebe tendenciu k mysticizmu, ktorá ho viedla k zahlbovaniu sa do Božieho tajomstva, ktoré kontemploval a vychutnával. Prejavila sa u neho už v rokoch adolescencie, keď počas pobytu v Chiari prichádzal do benediktínskeho kláštora, kde dlho zotrvával, fascinovaný bohoslužbami mníchov. Niekedy bol jedinou osobou sediacou v lavici kostola, počas spevu chorálov benediktínskych mníchov.
Už od prvých rokov kňazstva sa Mons. Montini preukázal ako oduševnený pedagóg, ktorý prechovával nadšenie pre prácu vo formácii a dozrievaní študentov. Počas rokov, keď bol okrem práce na vatikánskom Štátnom sekretariáte ekleziálnym asistentom Talianskej katolíckej univerzitnej federácie (FUCI - Federazione Universitaria Cattolica Italiana), zacielil sa na formovanie svedomia mladých. Viedol ich k tomu, aby boli neskôr schopní vydať silné kresťanské svedectvo, ktoré pomôže modernému človeku priblížiť sa ku Kristovmu posolstvu. Snažil sa podnietiť mladých k hľadaniu pravdy, k odvahe podstupovať námahu myslenia, k samostatnému úsudku a k zmyslu pre zodpovednosť. Snažil sa formovať laikov, ktorí by boli protagonistami evanjelizácie spoločnosti aktivitou v apoštoláte ako aj svedomitosťou v konaní rozhodnutí v súlade s vlastnou kresťanskou príslušnosťou. Aj potom, ako po približne desiatich rokoch zanechal funkciu generálneho asistenta FUCI, pokračoval v osobných kontaktoch s členmi federácie a vysokoškolsky vzdelanými katolíkmi. Takto významne prispel k formácii tých, ktorí sa neskôr na konci Druhej svetovej vojny stali vodcovskou skupinou talianskych katolíkov.
Mons. Montini tiež pracoval na uzdravení narušeného vzťahu medzi vierou a kultúrou, ako aj na novom vybudovaní mosta medzi Cirkvou a moderným svetom. Toto úsilie ho sprevádzalo celým jeho životom. Vo svete chudobnom na lásku a rozjatrenom problémami a násilím každého druhu pracoval na vytváraní civilizácie inšpirovanej láskou, v ktorej by sa solidaritou a spoluprácou dospelo tam, kam sa sociálnej spravodlivosti nepodarilo dostať napriek veľkej naliehavosti.
„Civilizácia lásky“, ktorú bolo treba budovať v srdciach a vo svedomí ľudí, bola pre pápeža Montiniho viac než len ideou či plánom: bola jeho celoživotným sprievodcom a úsilím. Na pozadí civilizácie lásky sa musí chápať aj vysoká úroveň jeho sociálneho učenia, prostredníctvom ktorého sa ujal úlohy advokáta chudobných a odsudzoval situácie nespravodlivosti. Bol nablízku robotníkom a bol veľmi citlivý na problém hladu vo svete, na úzkostné výkriky chudobných, na veľkú sociálnu nerovnosť, ako aj na nerovnosť v prístupe k bohatstvám zeme.
Pontifikát Pavla VI. charakterizovalo aj niekoľko iniciatív a gest, ktoré si tiež zasluhujú pozornosť. Bol prvým pápežom, ktorý letel lietadlom a zároveň aj prvým pápežom, ktorý sa vrátil do Palestíny, odkiaľ prišiel sv. Peter. Bola to cesta veľkého symbolického významu, ktorá vyjadrovala jeho vnútorný život, jeho spiritualitu a jeho teológiu. Tým, že ju uskutočnil len šesť mesiacov po svojom zvolení na Pápežský stolec a v priebehu II. vatikánskeho koncilu, chcel Cirkvi naznačiť cestu ako nájsť seba samu a
orientovať sa v prebiehajúcich veľkých spoločenských zmenách. Cirkev totiž môže byť hodnoverná a môže plniť svoju misiu jedine vtedy, keď pôjde v Kristových šľapajach.
Bol prvým pápežom, ktorý sa rozhodol pre významné gesto zriecť sa pápežskej tiary, keď si ju 13. novembra 1964 verejne zložil z hlavy a daroval ju chudobným. Týmto gestom chcel naznačiť, že pápežova autorita sa nesmie zamieňať s ľudským a politickým typom moci.
O niekoľko týždňov neskôr podnikol apoštolskú cestu do Indie, ktorá veľmi ovplyvnila jeho sociálnu náuku. Zrieknutie sa tiary získalo hodnotu programového gesta pokory a vzájomného delenia sa, bolo symbolom Cirkvi, ktorá kladie chudobných do stredu svojej pozornosti a pristupuje k nim s rešpektom a láskou, vidiac v nich Krista.
Bol prvým pápežom, ktorý navštívil OSN. Predstavil sa tam ako pútnik, ktorý nesie dvetisíc rokov starý odkaz určený všetkým národom, evanjelium lásky a pokoja, a konečne sa môže stretnúť so zástupcami všetkých národov a odovzdať im ho. Bol to prvý pápež, ktorý navštívil Afriku, Latinskú Ameriku a Ďaleký východ.
Pavol VI. je tiež pápežom, ktorý zrušil pápežský dvor a želal si, aby Vatikán a Rímska kúria viedli skromnejší spôsob života. Chcel, aby boli viac zamerané na pastoráciu a boli aj viac medzinárodne orientované, aby tak Cirkev viac než kedykoľvek predtým slúžila celému ľudstvu.
Zdroj: Archív TK KBS / Preložila: Zuzana Klimanová
- - - -
Rok 2013
Pavol VI. - pápež mystiky aj pokroku
Vatikán. Pavol VI. bol mystik, ktorý povedal: "Akoby ožiarený slnkom, zatváram svoje oči pred nekonečným tajomstvom Najsvätejšej Trojice a v mojom srdci si nechávam len pocit oceánu blaženosti". Tieto jeho slová priniesol článok vatikánskych novín Osservatore Romano pri príležitosti 35. výročia smrti pápeža Pavla VI. Jeho korunovácia (30. júna 1963) bola poslednou v histórii Katolíckej cirkvi. Pavol VI., zvolený 21. júna, dostal tiaru, ktorú mu darovali veriaci z Milána.
Kľúč k čítaniu Montiniho pontifikátu treba podľa Osservatore Romano hľadať aj v jeho zmysle pre mystiku.
Montini strávil 30 rokov v Rímskej kúrii a deväť rokov viedol najväčšiu katolícku diecézu sveta, Miláno.
Láska k Cirkvi, ktorá bola zjednocujúcim faktorom jeho života - ako to aj sám priznal, keď povedal: "zdá sa mi, že som žil pre ňu a jedine pre ňu" - súvisí s dvomi podmienkami: s obnovou alebo reformou Cirkvi a s osobným obrátením jej členov. Prvá podmienka závisí od druhej. Schopnosť Cirkvi byť takou, akou "ju Kristus chcel mať: jednou, svätou, úplne zameranou na dokonalosť, ku ktorej ju on povoláva" závisí od osobnej snahy veriacich nasledovať Krista a od duchovnej a morálnej sily, ktorú si toto nasledovanie vyžaduje.
Dve hlavné línie pontifikátu Pavla VI. vychádzajú z opravdivosti procesu obrátenia, ktorý podrobnejšie vysvetlil vo svojej programovej encyklike Ecclesiam Suam. Sú nimi dialóg so svetom a snaha o obnovenie úplnej kresťanskej jednoty.
Podľa Pavla VI. sa Cirkev, ak hlboko prežíva svoje mystérium v sile lásky, ktorá ju zjednocuje s Pánom, môže odovzdať svetu, aby ho tak priviedla do kontaktu s evanjeliom. "Cirkev musí vstúpiť do dialógu so svetom, v ktorom žije. Nech sa Cirkev stane slovom, nech sa stane posolstvom; Cirkev by sa mala stať konverzáciou". V tomto spojení dôvery a evanjelizácie, oživovanom vernosťou ku Kristovi, môže byť Cirkev prístupná aj pre myseľ súčasného sveta. Veď "v srdci Cirkvi niet nijakého cudzinca. Nikto jej službe nie je ľahostajný".
V rámci tohto hnutia vnútornej obnovy, ktorá robí Cirkev jasnejším znakom Božej prítomnosti a Božieho pôsobenia, Pavol VI. vníma nevyhnutnosť jednoty všetkých Kristových učeníkov. Jeho pontifikát bol obzvlášť zameraný na hľadanie plného spoločenstva s Východnými cirkvami.
Očistenie Cirkvi a jej členov, duchovná sila evanjelizácie, pokora, dialóg so svetom, nový ekleziologický prístup na princípe sesterských cirkví, ktorý umožňuje dúfať v zjednotenie Východu a Západu: nie sú práve toto hlavné piliere Montiniho pontifikátu, ktoré sa ozývajú aj v slovách a skutkoch pápeža Františka? Intuície Pavla VI. sú neustále aktuálne.
Zdroj: L Osservatore Romano