Ako biblický text vybral pápež František slová žalmu: «Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?
[...] Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!» (Ž 8,4-5.10).
Už samotná skutočnosť, že existujeme, otvára srdce človeka modlitbe, skonštatoval Svätý Otec a poukázal na schopnosť človeka žasnúť:
„Modliaci sa človek kontempluje tajomstvo existencie navôkol seba, vidí hviezdne nebo, ktoré ho prevyšuje – a ktoré nám dnes astrofyzika ukazuje v celej jeho nesmiernosti – a pýta sa, aký projekt lásky musí byť za týmto tak mohutným dielom.“
Napriek svojej nepatrnosti oproti iným stvoreniam, človek neporovnateľne vyniká: „V celom vesmíre je ľudská bytosť jediným tvorom, ktorý si uvedomuje toľkú hojnosť krásy,“ poznamenal pápež a poukázal na podstatu veľkosti človeka:
„Vzťah s Bohom je veľkosťou človeka: jeho nastolením na trón. Prirodzenosťou sme takmer ničím, drobnosťou, no povolaním, skrze povolanie, sme deťmi veľkého Kráľa!“
Modlitba sa odráža v srdci i na tvári človeka, pokračoval Svätý Otec:
„Muži a ženy modlitby nesú na tvári odrazy zábleskov svetla: pretože aj v tých najtemnejších dňoch ich slnko neprestáva osvecovať. Modlitba ťa osvecuje: osvecuje ti dušu, osvecuje ti srdce, osvecuje ti tvár.
Aj v najtemnejších chvíľach, aj v časoch najväčšej bolesti.“
Keď sa modlíme, „otvárame dvere nádeji“, čoho ovocím je radosť, prežívanie vďačnosti a chvála Boha: „Modlitba je prvou silou nádeje. Modlíš sa, a nádej rastie, ide vpred. Povedal by som, že modlitba otvára dvere nádeji.“
Krásnou modlitbou je samotné slovo „ďakujem“ vyslovené Bohu, zakončil svoju katechézu pápež František.
V pozdravoch jednotlivým jazykovým oblastiam Svätý Otec pripomenul najmä zajtrajší sviatok Nanebovstúpenia Pána. V ešte stále prítomnej atmosfére osláv storočnice narodenia sv. Jána Pavla II. pápež František pripomenul biskupské motto Karola Wojtylu: „Totus Tuus“ – celý tvoj, Mária. V pozdrave Poliakom zdôraznil jeho príklad modlitby ako odkaz pre ďalšie generácie:
„Ukázal nám, že v ťažkých chvíľach sa máme obracať na Matku Božiu, ktorá nám môže pomôcť a orodovať za nás. Jeho život, postavený na modlitbe - hlbokej, intenzívnej a dôverujúcej - nech je vzorom pre kresťanov dneška.“
- - - -
Katechéza o modlitbe (3): Tajomstvo stvorenia
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pokračujeme v katechéze o modlitbe, meditujúc nad tajomstvom stvorenia. Život, jednoduchý fakt, že existujeme, otvára srdce človeka modlitbe.
Prvá stránka Biblie sa podobá na veľký hymnus vďakyvzdania. Rozprávanie o stvorení sveta je rytmizované refrénmi, kde sa neustále zdôrazňuje dobrota a krása každej veci, ktorá existuje. Boh prostredníctvom svojho slova volá k životu a všetko prichádza k existencii. Prostredníctvom slova oddeľuje svetlo od tmy, strieda deň s nocou, mení ročné obdobia, otvára paletu farieb rôznorodosťou rastlín a zvierat.
V tomto prekypujúcom lese, ktorý rýchlo poráža chaos, sa ako posledný objavuje človek. A tento zjav vyvoláva obrovský jasot, ktorý umocňuje spokojnosť a radosť: «A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré» (Gn 1,31). Dobré, ale aj krásne: vidíme krásu celého stvorenia!
Krása a tajomstvo stvorenia vyvoláva v srdci človeka prvé hnutie, ktoré vzbudzuje modlitbu (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2566). Takto hovorí 8. žalm: «Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?» (v. 4-5).
Modliaci sa človek kontempluje tajomstvo existencie navôkol seba, vidí hviezdne nebo, ktoré ho prevyšuje – a ktoré nám dnes astrofyzika ukazuje v celej jeho nesmiernosti – a pýta sa, aký projekt lásky musí byť za týmto tak mohutným dielom!...
A v tejto bezhraničnej rozľahlosti, čože je človek? „Takmer nič“, hovorí ďalší žalm (porov. 89,48): je bytosťou, ktorá sa rodí, ktorá umiera, je mimoriadne krehkým stvorením. A predsa, v celom vesmíre je ľudská bytosť jediným tvorom, ktorý si uvedomuje toľkú hojnosť krásy. Tá malá bytosť, ktorá sa rodí, zomiera, dnes tu je a zajtra jej niet, je jediným, kto si uvedomuje túto krásu. Sme si vedomí tejto krásy!
Modlitba človeka je úzko spätá s pocitom úžasu. Veľkosť človeka je nekonečne malá v porovnaní s rozmermi vesmíru. I jeho najväčšie výdobytky sa zdajú byť len veľmi nepatrné... Človek však nie je nula. V modlitbe sa mocne preukazuje vnímanie milosrdenstva. Nič neexistuje náhodou: tajomstvo vesmíru spočíva v dobrotivom pohľade niekoho, koho oči sa stretávajú s našimi.
Žalm hovorí, že sme stvorení len o niečo menší od Boha, slávou a cťou sme ovenčení (porov. 8,6). Vzťah s Bohom je veľkosťou človeka: jeho nastolením na trón. Prirodzenosťou sme takmer ničím, drobnosťou, no povolaním, skrze povolanie, sme deťmi veľkého Kráľa!
Je to skúsenosť, ktorú majú mnohí z nás. Ak sme občas v riziku, že beh života so všetkými jeho trpkosťami v nás udusí dar modlitby, stačí rozjímavý pohľad na hviezdne nebo, západ slnka, kvet..., aby sme znovu zažali iskru vďakyvzdania. Táto skúsenosť je azda základom tej prvej stránky Biblie.
Keď bol zostavený veľký biblický príbeh o stvorení, izraelský ľud neprechádzal tými najšťastnejšími dňami. Nepriateľská mocnosť okupovala zem; mnohí boli deportovaní a teraz sa ocitli ako otroci v Mezopotámii. Neexistovala viac vlasť, ani chrám, ani spoločenský a náboženský život, nič.
A predsa, práve vychádzajúc z veľkého rozprávania o stvorení, niekto začína znovuobjavovať dôvody k vďakyvzdaniu, k chvále Boha za život. Modlitba je prvou silou nádeje. Modlíš sa, a nádej rastie, ide vpred. Povedal by som, že modlitba otvára dvere nádeji.
Nádej tu je, ale svojou modlitbou otváram dvere.
Pretože ľudia modlitby uchovávajú základné pravdy; sú tými, čo opakujú, predovšetkým sebe samým a potom aj všetkým ostatným, že tento život, napriek všetkým jeho námahám a jeho skúškam, napriek jeho ťažkým dňom, je plný milosti, nad ktorou možno žasnúť. A ako taký ho treba vždy brániť a ochraňovať.
Ľudia, ktorí sa modlia vedia, že nádej je silnejšia než malomyseľnosť. Veria, že láska je mocnejšia než smrť a že istotne jedného dňa zvíťazí, aj keď v čase a v spôsoboch, ktoré nepoznáme. Muži a ženy modlitby nesú na tvári odrazy zábleskov svetla: pretože aj v tých najtemnejších dňoch ich slnko neprestáva osvecovať. Modlitba ťa osvecuje: osvecuje ti dušu, osvecuje ti srdce, osvecuje ti tvár. Aj v najtemnejších chvíľach, aj v časoch najväčšej bolesti.
Všetci sme nositeľmi radosti. Premýšľali ste nad tým? Že ty si nositeľom radosti? Alebo radšej prinášaš zlé správy, to, čo zarmucuje? Všetci sme schopní prinášať radosť. Tento život je dar, ktorý nám dal Boh: a je príliš krátky na to, aby sme ho strávili v smútku, v zatrpknutí. Chváľme Boha, tešiac sa jednoducho z toho, že existujeme. Hľaďme na vesmír, hľaďme na tie krásy a hľaďme aj na naše kríže a povedzme: „Ty jestvuješ, ty si nás takto stvoril, pre teba“.
Je potrebné cítiť ten nepokoj srdca, ktorý vedie k vďačnosti a chvále Boha. Sme deťmi veľkého Kráľa, Stvoriteľa, schopnými čítať jeho podpis v celom stvorení; v tom stvorení, ktoré my dnes nechránime, ale v tom stvorení je podpis Boha, ktorý ho stvoril z lásky. Nech nám Pán dáva vždy hlbšie chápať túto vec a vedie nás povedať „ďakujem“: a to „ďakujem“ je jedna krásna modlitba.
Preložila: Slovenská redakcia VR