Pápežský kazateľ sa v piatok 6. decembra prihovoril Svätému Otcovi a členom Rímskej kúrie v Pápežskej kaplnke Redemptoris Mater zdobenej mozaikami ilustrujúcimi celé dejiny spásy. Pripomenul, že každoročne nás liturgia pripravuje na Vianoce za pomoci troch sprievodcov: Izaiáša, Jána Krstiteľa a Panny Márie: proroka, predchodcu a matky. Ten prvý ohlásil narodenie Spasiteľa z diaľky, ten druhý na neho ukázal prstom uprostred ľudí. A matka, tá ho nosila pod srdcom.
„Hľa, som tabuľkou na písanie“
„Nikto nás nemôže pripraviť lepšie než ona na duchovné slávenie narodenia Vykupiteľa,“ zdôraznil páter Raniero dôvod svojej tohtoročnej voľby venovať všetky tri kázne práve Matke Božej. Navrhol kontemplovať ju v troch momentoch, ktoré nám predkladá Sväté písmo: zvestovanie, návšteva u Alžbety a Božie narodenie. V prvej kázni sa zameral na moment Zvestovania:
„Tá veľká vec, ktorá sa udiala v Nazarete po anjelovom pozdrave je, že Mária „uverila“ a stala sa tak „Matkou Pána“. Niet pochýb, že tento akt viery sa vzťahuje na odpoveď, ktorú dala Mária anjelovi: «Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova» (Lk 1,38). Týmito jednoduchými pár slovami sa udial ten najväčší a najrozhodnejší skutok viery v dejinách ľudstva.
Tieto Máriine slová predstavujú vrchol každého náboženského prejavu pred Bohom. Touto jej odpoveďou – píše Origenes – akoby Mária povedala Bohu: „Hľa, som tabuľkou na písanie: Pisateľ nech napíše to, čo chce, nech so mnou Pán všetkého urobí to, čo chce“. Origenes porovnáva Máriu k navoskovanej tabuľke, ktorá sa v jeho časoch používala na písanie. Dnes by sme povedali, že Mária sa obetuje Bohu ako čistá stránka, na ktorú on môže napísať to, čo chce.
«V momente, ktorý viac nikdy nezapadá za obzor a ktorý zostáva platným pre celú večnosť, Máriino slovo bolo slovom ľudstva a jej „áno“, znamenalo „amen“ celého stvorenstva na „áno“ Boha» (K. Rahner). V nej akoby Boh opätovne interpeloval na stvorenú slobodu, ponúkajúc jej možnosť vykúpenia. Toto je hlboký zmysel paralely Eva-Mária, tak drahej cirkevným otcom a celej tradícii. «To, čo Eva spútala svojou neverou, Mária rozviazala svojou vierou» (sv. Irenej).“
Prvá z tých, ktorí „nevideli a uverili“
Raniero Cantalamessa hneď upozornil, že v Máriinej situácii nešlo o žiadnu idylku. Pripomenul svedectvo Carla Carreta z jeho knižky z roku 1986 s titulom „Blahoslavená ty, ktorá si uverila“ o drsnom prípade z prostredia saharských Tuaregov, vykonaní hrdelného trestu na istej zasnúbenej dievčine, ktorá otehotnela ešte pred slávením svadby.
„Mária je jediná, ktorá uverila „v práve prebiehajúcej situácii“, čiže počas toho, ako sa udalosť odohrávala, prv než by mala akékoľvek potvrdenie či uistenie zo strany udalostí a dejín. Verila v totálnej samote. Ježiš povedal Tomášovi: «Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili» (Jn 20,29): Mária je prvou z tých, ktorí uverili bez toho, aby videli.“
„Mária však nepovedala „fiat“, ktoré je latinským slovom; nepovedala ani „génoito“, ktoré je gréckym slovom. Čo teda povedala? Ktoré slovo v reči, ktorou hovorila Mária, najviac zodpovedá tomuto výrazu? Čo hovoril Žid, keď chcel povedať „nech je tak“?
Povedal „amen!“ Ak je legitímne snažiť sa prostredníctvom nábožného uvažovania dôjsť až k tzv. „ipsissima vox“, k presnému slovu, ktoré vyšlo z Máriiných úst – alebo aspoň k slovu, ktoré bolo v tomto bode v hebrejskom zdroji použitom sv. Lukášom –, muselo to byť práve slovo „amen“. Amen – hebrejské slovo, ktorého koreň znamená pevnosť, istota – sa používalo v liturgii ako odpoveď viery na Božie slovo. Zakaždým, keď sa na konci istých žalmov vo Vulgáte píše „fiat, fiat“ (vo verzii Septuaginty: „génoito, génoito“), hebrejský originál, ten, ktorý poznala Mária, uvádza: „Amen, amen!“
Prostredníctvom „Amen“ uznávame to, čo, bolo povedané ako slovo pevné, stabilné, platné a zaväzujúce. Jeho presný preklad, keď je odpoveďou na Božie slovo, je toto: „Tak je a nech tak bude“. Poukazuje na vieru a poslušnosť spolu; uznáva, že to, čo Boh povedal, je pravdivé a podriaďuje sa tomu. Znamená to povedať „áno“ Bohu. V tomto zmysle ho nachádzame na perách samotného Ježiša: „Áno, «amen», Otče, tebe sa tak páčilo...“ (porov. Mt 11,26). On je vlastne zosobneným Amen: «Toto hovorí Amen»... (Zjv 3,14) a je to prostredníctvom neho, že každé ďalšie „amen“ vyslovené na zemi už vystupuje k Bohu (porov. 2 Kor 1,20). Tak, ako Máriino „fiat“ predišlo to Ježišovo v Getsemanoch, tak jej „amen“ predišlo to Synovo. Aj Mária je jedným stelesneným „amen“ Bohu.“
Hľa, som služobník Pána
Ďalej pápežský kazateľ pripomenul teologické chápanie toho, čo sa hovorí o Márii, ako vzťahujúceho sa na samotnú Cirkev a zároveň i na jednotlivú dušu veriaceho: „Maria, vel Ecclesia, vel anima“ – Mária, resp. Cirkev, resp. duša. Ďalej rozvinul širší pohľad na vieru ako neoddeliteľné spojenie subjektívneho rozmeru zo strany veriaceho človeka a objektívneho obsahu viery ako zjavenej pravdy, vyznávanej spoločenstvom Cirkvi ako „krédo“.
Po vysvetlení, prečo je neprípustné zužovať vieru na subjektivzmus, ako k tomu dochádzalo v istých prúdoch protestantského pietizmu, sa páter Raniero Cantalamessa na svojich poslucháčov obrátil s oduševnenou výzvou:
„Verme aj my! Kontemplácia Máriinej viery nás podnecuje, aby sme predovšetkým obnovili náš osobný úkon viery a odovzdania sa Bohu.“
„Čo teda musíme urobiť? Je to jednoduché: po tom, ako sme sa modlili, aby to nebola povrchná záležitosť, povedzme Bohu slovami Márie: «Hľa, som služobník či služobnica Pána: nech sa mi stane podľa tvojho slova!» Hovorím «amen», áno, môj Boh, celému tvojmu plánu, odovzdávam ti seba samého/samú!“
Kňaz, ktorý verí v to, čo slávi, je nákazlivý
„Úlohou kňaza či pastiera uprostred ľudu nie je len byť vysluhovateľom sviatostí a služieb, ale aj byť podnecovateľom a svedkom viery. Bude skutočne tým, čo vedie, čo ťahá vpred, v tej miere, v akej uverí a odovzdá svoju slobodu Bohu, ako Mária.
Ten veľký a najzásadnejší znak, ktorý veriaci bezprostredne vnímajú u kňaza a pastiera je to, či „verí“: či verí tomu, čo hovorí, a v to, čo slávi. Ten, kto u kňaza hľadá predovšetkým Boha, si to rýchlo všimne. Ten, kto uňho nehľadá Boha, môže byť ľahko oklamaný a uviesť do omylu i samotného kňaza, tým, že mu dá cítiť sa dôležitým, brilantným, držiacim krok s dobou, zatiaľ čo v skutočnosti, je aj on „prázdnym“ človekom.
Dokonca i neveriaci, ktorý sa priblíži ku kňazovi v hľadajúcom duchu, rýchlo chápe ten rozdiel. To, čo ho vyprovokuje a čo ho bude môcť zdravo uviesť do krízy, nie sú v zásade najfundovanejšie diskusie o viere, ale jednoduchá viera. Viera je nákazlivá. Tak, ako sa nedá nakaziť len počúvajúc reči o víruse či jeho študovaním, ale tým, že s ním prídeme do kontaktu, tak je to aj s vierou.
Sila Božieho služobníka je v proporcii so silou jeho viery. Niekedy trpíme a možno sa sťažujeme v modlitbe Bohu kvôli tomu, že ľudia opúšťajú Cirkev, že sa nevzdávajú hriechu, že rečníme, rečníme, a nič sa nedeje. Jedného dňa sa apoštoli snažili vyhnať zlého ducha z jedného úbohého chlapca, no bez úspechu. Potom ako Ježiš toho zlého ducha z chlapca vyhnal, pristúpili k Ježišovi v ústraní a spýtali sa ho: «Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On im povedal: „Pre svoju malú vieru» (Mt 17,19-20).“
Svoju prvú adventnú kázeň páter Cantalamessa zakončil vzývaním orodovania Panny Márie: „Panna veriaca, oroduj za nás!“