Svätý Otec s úsmevom odovzdal vyše 50 prítomným svoj pripravený príhovor v písomnej podobe. Najprv si v prítomnosti pátra Bartolomea Sorgeho SJ zaspomínal na rok 1974, keď sa spoločne zúčastnili na 32. generálnej kongregácii Spoločnosti Ježišovej. Potom spontánnymi slovami reagoval na úvodné slová šéfredaktora časopisu, ktorým je páter Giacomo Costa.
Realita, modlitba a rozlišovanie
Redakčnému tímu jezuitského časopisu so sídlom v Miláne ako aj jeho spolupracovníkom sa Svätý Otec prihovoril aj týmito myšlienkami:
„Jedna vec, ktorú povedal páter Costa: načúvať. Nikdy nemôžeme dať orientáciu, ukázať cestu či usmerniť bez načúvania. Načúvanie je tým základným postojom každej osoby, ktorá chce robiť niečo pre druhých. Načúvať situáciám, načúvať problémom, otvorene, bez predsudkov. „Ty si povedal toto...“ Ale bez predsudkov. Pretože je aj taký spôsob počúvania, keď poviem „áno, áno, chápem“ a upravím si to, zredukujem, je to redukcionizmus pre moje vlastné kategórie. A takto to nejde. Načúvať znamená nechať sa zasiahnuť realitou. A niekedy vlastné kategórie neobstoja alebo sa musia prepracovať.
Načúvanie musí byť prvým krokom, ale je treba vykonať ho otvorenou mysľou aj srdcom, bez predsudkov. Svet predsudkov, „myšlienkových škôl“, predpojatých pozícií – toto je veľmi škodlivé... Dnes napríklad v Európe zažívame predsudky populizmov, krajiny sa uzatvárajú a vracajú sa ideológie. Ale nielen nové ideológie – je tu pár aj takých –, ale vracajú sa tie staré, staré ideológie, ktoré vytvorili druhú svetovú vojnu.
Prečo? Pretože sa nenačúva realite takej aká je. Je tu určitá projekcia toho, čo ja chcem, aby sa konalo, čo ja chcem, aby sa myslelo, aby bolo... Je to komplex, ktorý chce nahrádzať Boha Stvoriteľa: my sami si berieme do rúk situáciu a konáme: skutočnosť je to, čo chcem ja, aby bolo. Nasadzujeme filtre. Ale realita je niečo iné. Realita je zvrchovaná. Či sa nám to páči, alebo nie, realita je suverénna. A ja musím viesť dialóg s realitou.
Druhý krok: Načúvať a viesť dialóg, nevnucovať dráhy vývoja alebo riešenia problémov. Ak mám načúvať, musím prijať realitu aká je, aby som videl, aká má byť moja odpoveď. A tu sa dostávame k jadru problému. A aká je odpoveď kresťana? Viesť dialóg s tou skutočnosťou vychádzajúc z hodnôt Evanjelia, z tých vecí, ktoré nás naučil Ježiš, bez ich dogmatického vnucovania, ale cez dialóg a rozlišovanie.
Jeden jezuita v Thajsku, ktorý pracuje s utečencami, mi dal takúto otázku, keď som tam bol: „Akou cestou sa má v súčasnosti uberať naša práca s utečencami?“ A odpoveď je: nie je to nejaká vozovka, ale sú to malé chodníčky, ktoré každý z nás musí snažiť robiť, hľadiac na realitu, utiekajúc sa k modlitbe a konajúc rozlišovanie.
Realita, modlitba a rozlišovanie. A takto sa ide vpred v živote, aj pri problémoch - sociálnych, kultúrnych... Ale ak budete vychádzať z predpojatostí, alebo z vopred zaujatých pozícií, dogmaticky vopred rozhodnutých, nikdy, nikdy nedôjdete k odovzdaniu posolstva. Posolstvo musí prísť od Pána, cez nás. Sme kresťania a Pán k nám hovorí prostredníctvom reality, v modlitbe a v rozlišovaní.
A toto je to, čo som vám chcel povedať k vášmu časopisu. Nikdy, nikdy nezakrývajte skutočnosť. Hovorte vždy: „Je to takto“. Nikdy ju nezakrývajte rezignáciou: „uvidíme... možno sa to neskôr zmení...“ Nikdy ju nezakrývajte: realita je taká, aká je.
A ďalej, snažte sa jej porozumieť v jej interpretačnej autonómii, pretože aj realita má spôsob interpretácie samej seba. Je potrebné jej porozumieť. A potom dialóg s Evanjeliom, s kresťanským posolstvom; modlitba, rozlišovanie, a takto vytvárať malé chodníčky na kráčanie vpred. Dnes neexistujú „diaľnice“ pre evanjelizáciu, také nie sú. Len pokorné chodníčky, ktoré nás privedú vpred.“