Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Evanjelium dnešnej nedele, ktorá je predposlednou v liturgickom roku (Lk 21,5-19) nám predkladá Ježišovu reč o konci čias. Ježiš ju vyslovuje pred Jeruzalemským chrámom, budovou obdivovanou ľuďmi pre jej monumentálnosť a nádheru. Ale on prorokuje, že zo všetkej tej krásy chrámu a z tej veľkoleposti „nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené“ (v. 6). Zničenie chrámu predpovedané Ježišom je obrazom nie natoľko konca dejín, ako skôr cieľa dejín. Skutočne, Ježiš svojim poslucháčom, ktorí chcú vedieť ako a kedy sa udejú tieto znamenia, odpovedá typickým apokalyptickým jazykom Biblie.
Používa dva obrazy, ktoré sú zdanlivo protichodné. Ten prvý predstavuje rad desivých udalostí: katastrofy, vojny, hladomory, vzbury a prenasledovania (v. 9-12), ten druhý je ubezpečujúci: „Ani vlas sa vám z hlavy nestratí“ (v. 18). Najprv je to realistický pohľad na dejiny, poznačené pohromami a tiež násilnosťami, traumami, ktoré zraňujú tvorstvo, náš spoločný dom, a aj ľudskú rodinu, ktorá v ňom býva, i samotné kresťanské spoločenstvo. Pomyslime na toľké vojny dneška, na toľké pohromy. Druhý obraz – obsiahnutý v Ježišovom uistení – nám hovorí, aký postoj má zaujať kresťan pri prežívaní týchto dejín, poznačených násilím a rozbrojmi.
A aký je postoj kresťana? Je to postoj nádeje v Bohu, ktorý umožňuje nedať sa zroniť tragickými udalosťami. Naopak, tieto sú príležitosťou „vydať svedectvo“ (v. 13). Kristovi učeníci nemôžu zostať otrokmi strachov a úzkostí. Sú naopak povolaní mať svoje miesto v dejinách, zamedzovať ničivej sile zla s istotou, že ich konanie dobra vždy sprevádza Pánova prezieravá a ubezpečujúca jemnosť. Toto je výrečný znak, že Božie kráľovstvo prichádza k nám, čiže toho, že sa približuje uskutočnenie sveta tak ako to chce Boh. To on, Pán, sprevádza našu existenciu a pozná konečný cieľ vecí a udalostí.
Pán nás volá k spolupráci na budovaní dejín, stávajúc sa spolu s ním tvorcami pokoja a svedkami nádeje v budúcnosť spásy a vzkriesenia. Viera nám dáva kráčať s Ježišom po neraz krivolakých cestách tohto sveta, v istote, že sila jeho Ducha zdolá sily zla a podrobí ich moci Božej lásky. Láska je vyššia, láska je mocnejšia, pretože je to Boh: Boh je láska.
Príkladom sú nám kresťanskí mučeníci – naši mučeníci, aj z našich čias, ktorých je viac ako tých z prvopočiatkov – a ktorí napriek prenasledovaniam sú mužmi a ženami pokoja. Oni nám odovzdávajú dedičstvo, ktoré si máme chrániť a napodobňovať: evanjelium lásky a milosrdenstva.
Toto je ten najcennejší poklad, ktorý nám bol darovaný a a najúčinnejšie svedectvo, aké môžeme dať našim súčasníkom, odpovedajúc na nenávisť láskou, na urážku odpustením. Aj v našom každodennom živote: keď sa nám dostane urážka, zabolí nás to; ale treba zo srdca odpustiť. Keď sa cítime byť nenávidení, modlime sa za toho, kto nás nenávidí. Nech Panna Mária podopiera svojím materským príhovorom našu každodennú cestu viery, v nasledovaní Pána, ktorý riadi dejiny.
Preložila: Slovenská redakcia VR