V deň liturgickej spomienky svätých Kornélia a Cypriána, mučeníkov z 3. storočia, slávil Svätý Otec rannú svätú omšu v Dome sv. Marty v červenom rúchu. V homílii sa sústredil na čítanie z Prvého listu Timotejovi, kde sv. Pavol píše:
„Predovšetkým žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote. Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.
Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase. A ja som ustanovený za jeho hlásateľa a apoštola – hovorím pravdu, neklamem –, za učiteľa pohanov vo viere a pravde. Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok“ (1 Tim 2,1-8).
Svätý Otec v homílii najprv v apoštolových slovách zdôraznil celkovú atmosféru, tvorenú modlitbou:
„Pavol dáva dôraz na akoby životné prostredie u veriaceho človeka: je ním modlitba. Tu ide o modlitbu príhovoru: „nech sa všetci modlia, za všetkých, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom, dôstojným a oddaným Bohu“. Je to modlitba, aby toto bolo možné.
Ale je tu zmienka o niečom, čo by som si chcel povšimnúť: „za všetkých ľudí,“ - a potom dodáva – „za kráľov i za všetkých, čo sú pri moci“. Ide teda o modlitbu za tých, čo vládnu, za politikov, za osoby zodpovedné za udržiavanie politickej inštitúcie, krajiny či okresu.“
Tým, čo vládnu, sa dostávajú buď vychvaľovania od vlastných stúpencov, alebo urážky. Nielen politici, ale aj kňazi a biskupi sú urážaní, konštatoval pápež František a poznamenal, že niekto aj právom, ale už sa stáva priam zvykom urážanie, akýsi „ruženec urážok, nadávok a zhadzovania“.
A predsa ten, kto je pri moci, „má zodpovednosť za riadenie krajiny“ – „a my ho necháme samého, bez toho, aby sme prosili, aby ho Boh požehnával?“ ... Som si istý, že tu chýba modlitba za vládu, ba ešte viac, mohlo by sa zdať, akoby modliť sa za vládu bolo jej urážaním, pokračoval Svätý Otec. Avšak sv. Pavol hovorí jasne, keď žiada „modliť sa za každého z nich, aby sa mohli postarať o tichý, pokojný a dôstojný život vo svojom ľude“.
„Kto z nás sa modlil za tých, čo vládnu? Kto z nás sa modlil za členov parlamentu? Aby sa mohli dohodnúť a viesť vlasť smerom dopredu? Zdá sa, že vlastenecký duch sa nedostáva až do modlitby; do diskreditácií, záští a hádok, to áno, a tam to končí.
„Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok“. Treba diskutovať, a toto je funkcia parlamentu, treba diskutovať, ale nie potierať druhého; ba čo viac, treba sa modliť za druhého, za toho, kto má odlišný názor od môjho.“
Hoci by niekto namietal, že určitý politik je azda „príliš komunistický“ alebo je „skorumpovaný“, to, na čom sv. Pavol nástojí, nie je diskutovanie o politike, ale modlitba. Ak niekto tvrdí, že „politika je špinavá“, sú tu naopak aj slová sv. Pavla VI., ktorý politiku nazval „najvyššou formou lásky“, poznamenal pápež František.
„Môže byť špinavá, tak ako každá z profesií, každá... To my nejakú vec pošpiňujeme, nie, že by sama osebe bola špinavá. Myslím si, že sa musíme obrátiť a modliť sa za politikov všetkých farieb, všetkých! Modliť sa za tých, čo vládnu. Toto od nás žiada Pavol.“
Svätý Otec napokon pripomenul, že modlitba za správu verejného dobra má byť v skutočnosti obojstranná. Príkladom toho je udalosť opisovaná v Lukášovom evanjeliu, ktoré zaznelo pri svätej omši (Lk 7,1-10). Istý stotník sa na Ježiša obrátil s prosbou o uzdravenie svojho sluhu, ktorý ťažko ochorel. Rímsky dôstojník navyše svoju prosbu odkázal Ježišovi po židovských starších.
„Pri počúvaní Božieho slova som si uvedomil v Evanjeliu túto krásnu skutočnosť: je tam predstaviteľ moci, ktorý sa modlí za jedného zo svojich [podriadených]. Tento stotník sa modlí za jedného nich. Aj vládcovia sa musia modliť za svoj ľud. A tento človek sa modlí za sluhu, azda pomocníka v domácnosti: „Nuž veď je to môj sluha, som zaňho zodpovedný“.
Tí, čo vládnu, sú zodpovední za život určitej krajiny. Je krásne pomyslieť, že ak sa ľud modlí za svojich správcov, aj títo budú schopní modliť sa za ľud, práve tak ako sa tento stotník modlí za svojho sluhu.“