Milión veriacich na svätej omši Svätého Otca Františka v Antananarive

TK KBS, RV jb, mk; ml | 09. 09. 2019 08:41



Madagaskar 9. septembra (RV) V nedeľu 8. septembra Svätý Otec slávil v Antananarive na Madagaskare svätú omšu na otvorenom priestranstve diecézneho areálu Soamandrakizay s účasťou veriacich odhadovanou okolo milióna.

Svätého Otca v mene miestnej cirkvi pozdravil antananarivský arcibiskup Mons. Odon Marie Arsène Razanakolona. Pri oltári boli vystavené relikvie bl. Rafaela Luisa Rafiringu (1856-1919), malgašského člena rehole Školských bratov, blahorečeného pred 10 rokmi v Antananarive. Ako vychovávateľ, katechéta a mediátor mieru bol oporou v ťažkom období pre miestnu Cirkev.

V homíli pápež František reagoval na biblické texty 23. nedele cezročného obdobia cyklu C. Hovoril o náročnosti výzvy Evanjelia a nebezpečenstve skĺznutia sa do pokrivených foriem a manipulovania s náboženstvom. Najprv pozval pozrieť sa na vzťahy v rodine a nezužovať okruh tých, ktorým sme ochotní pomáhať, iba na pokrvné príbuzenstvo, na prináležanie k určitej skupine či klanu alebo k špeciálnej kultúre.

Ďalšou výzvou evanjelia, ktorú predložil Svätý Otec v homílii, je nemanipulovať náboženstvom. Nezamieňať si  Božie kráľovstvo s osobnými záujmami alebo s nejakou módnou ideológiou, na ospravedlnenie násilia, segregácie alebo dokonca zabíjania, vyhnanstva, terorizmu a sociálneho vylúčenia. Citoval pri tom aj Dokument z Abú Zabí o ľudskom bratstve.

Do tretice pápež v duchu evanjelia vyzval k realistickej pokore vo vedomí, že nie je všetko výsledkom našich vlastných síl, ale sme v prvom rade obdarovaní. Toto vedie k radosti a ochote deliť sa.

- - -

PLNÉ ZNENIE homílie pápeža Františka:

V Evanjeliu sa hovorí, že „s Ježišom išli veľké zástupy“ (Lk 14,25). Ako tie zástupy, ktoré sa tisli za Ježišom počas jeho cesty, i vy ste prišli vo veľkom počte, aby ste prijali jeho posolstvo a nasledovali ho. Ale vy veľmi dobre viete, že kráčať za Ježišom nie je veľmi oddychové! Vy ste neoddychovali a mnohí z vás ste tu aj strávili noc. Evanjelium podľa Lukáša nám pripomína požiadavky takéhoto odhodlania.

Je dôležité poznamenať, že tieto predpisy sú vsadené do kontextu Ježišovho vystupovania do Jeruzalema, medzi podobenstvom o veľkej večeri, pozvanie na ktorú je určené pre všetkých (najmä pre ľudí odsunutých na okraj, ktorí žijú na uliciach a námestiach, na križovatkách ciest), a medzi tri podobenstvá o milosrdenstve, kde sa organizuje oslava, keď to, čo sa stratilo sa nájde, keď ten, ktorý sa zdal byť mŕtvy je prijatý späť, organizuje sa pre neho hostina a je prinavrátený do života s možnosťou začať úplne od začiatku. Každé zrieknutie sa má pre kresťana zmysel iba vo svetle radosti a oslavy zo stretnutia s Ježišom Kristom.

Prvá požiadavka nás pozýva pozrieť sa na naše vzťahy v rodine. Nový život, ktorý nám Pán ponúka, sa javí nepohodlný a mení sa na pohoršlivú nespravodlivosť pre tých, ktorí veria, že prístup do Božieho kráľovstva sa obmedzuje alebo redukuje iba na pokrvné príbuzenstvo, na prináležanie k určitej skupine či klanu alebo k špeciálnej kultúre. Keď sa takéto „príbuzenstvo“ stane rozhodujúcim a kľúčovým prvkom pre všetko to, čo má byť správne a dobré, výsledkom je, že sa ospravedlňujú a až „považujú za posvätné“ také spôsoby správania, ktoré vedú ku kultúre privilegovania a vyraďovania (protekcionizmus, klientelizmus a teda korupcia). Požiadavka daná Učiteľom nás vedie k tomu, aby sme zdvihli zrak; hovorí nám: ktokoľvek, kto nie je schopný vidieť v druhom človeku mimo svojej rodiny, kultúrneho a spoločenského pôvodu, svojho brata; taký, u koho život a životná situácia druhých nevyvolávajú nijaké dojatie, ten „nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,26). Jeho láska a oddanosť sú darom kvôli všetkým a pre všetkých.

Druhá požiadavka nám hovorí, ako ťažko je nasledovať Pána, keď si človek Božie kráľovstvo mylne zamieňa s osobnými záujmami alebo s nejakou módnou ideológiou, ktorej zámerom je iba využívať Božie meno alebo náboženstvo na ospravedlnenie násilia, segregácie alebo dokonca zabíjania, vyhnanstva, terorizmu a sociálneho vylúčenia. Učiteľova požiadavka nás povzbudzuje, aby sme nemanipulovali Evanjeliom žalostným redukcionizmom, ale budovali dejiny bratským spoločenstvom a solidárnosťou, s rešpektom k našej planéte a jej darom, a proti každej forme zneužívania; s odvahou žiť „dialóg ako cestu; vzájomnú spoluprácu ako pravidlo správania; vzájomné pochopenie ako metódu a normu“ (Dokument o ľudskom bratstve, Abú Zabí, 4. februára 2019); nepodliehajúc pokušeniu tých náuk, ktoré nie sú schopné vidieť rásť pšenicu spolu s kúkoľom v očakávaní pána žatvy (porov. Mt 13,23-30).

A nakoniec: ako je ťažké zdieľať s inými nový život, ktorý nám Pán dáva, keď sme neustále nútení ospravedlňovať seba samých veriac, že všetko pochádza iba z nášho úsilia a z toho, čo vlastníme; keď sa honba za majetkom stane neodbytnou a neznesiteľnou – ako sme to počuli v prvom čítaní – aktivuje egoizmus a použitie nemorálnych prostriedkov! Učiteľova požiadavka je pozvaním osviežiť si pamäť vďačnosti a uznať, že viac ako osobné víťazstvo sú náš život a naše schopnosti výsledkom daru (porov. Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 55), daru utkaného medzi Bohom a množstvom anonymných rúk ľudí, ktorých mená spoznáme, až keď sa zjaví Nebeské kráľovstvo.

Týmito požiadavkami chce Pán pripraviť svojich učeníkov na oslavu príchodu Božieho kráľovstva a oslobodiť ich od ničivej prekážky, v podstate od jedného z tých najhorších otroctiev: od života pre seba samých. Je to pokušenie uzavrieť sa do svojho vlastného malinkého sveta, v ktorom sa necháva len málo miesta pre druhých: tam chudobní už nemôžu, hlas Boží tam viac nepočuť, nie je tam už žiadna opojná radosť z Božej lásky, tam už viac nepulzuje entuziazmus z konania dobra... Mnohí sa v tejto uzavretosti do seba môžu cítiť zdanlivo v bezpečí, no nakoniec sa z nich stanú nedotknuteľné, na všetko sa sťažujúce osoby bez života. Toto nie je voľba dôstojnej a plnohodnotnej existencie, toto nie je to, po čom Boh túži pre nás, to nie je život v Duchu Svätom, ktorý vyviera zo srdca vzkrieseného Krista Ježiša (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 2).

Na ceste do Jeruzalema nás Pán týmito požiadavkami pozýva zdvihnúť zrak, prestaviť si priority a najmä dať Bohu priestor, aby bol stredobodom a základom nášho života.

Rozhliadnime sa okolo seba: koľko mužov a žien, mladých ľudí, detí trpí a sú úplne zbavení všetkého! Toto nie je súčasť Božieho plánu. Ako naliehavé je toto Ježišovo pozvanie zbaviť sa našej uzavretosti, nášho povýšeneckého individualizmu a dovoliť, aby tak duch bratskej lásky – ktorý sa šíri z otvoreného boku Kristovho, odtiaľ kde sa rodíme ako Božia rodina – zvíťazil a aby každý sa mohol cítiť milovaný, lebo je prijatý, akceptovaný a vážený vo svojej dôstojnosti. „Zoči-voči pošliapavanej ľudskej dôstojnosti sa často zostáva so založenými rukami alebo sa ruky rozhodia v bezmocnosti pred temnou silou zla. Ale kresťan nemôže stáť so založenými rukami, ľahostajne, alebo s rukami fatalisticky rozhodenými, nie. Veriaci podáva ruku, tak ako to voči nemu robí Ježiš“ (Homília pri príležitosti Svetového dňa chudobných, 18. novembra 2018).

Božie slovo, ktoré sme počuli, nás pozýva znovu sa vydať na cestu, odvážiť sa na tento šľachetný skok a osvojiť si túto múdrosť odstupu od seba samých ako základ spravodlivosti a života každého z nás: veď spolu môžeme bojovať proti každej idolatrii, ktorá spôsobuje, že svoju pozornosť zameriavame na podvodné istoty moci, kariéry a peňazí a na vyhľadávanie ľudskej slávy.

Požiadavky, ktoré Ježiš naznačuje, prestanú byť ťažké, keď zakúsime radosť z nového života, ktorý nám On sám ponúka: radosť, ktorá sa rodí z vedomia, že On ako prvý prichádza, aby nás našiel na križovatkách ciest, keď sa stratíme ako tá ovečka či márnotratný syn z podobenstva. Nech nám tento pokorný realizmus – je to realizmus, kresťanský realizmus – pomáha čeliť veľkým výzvam a vám dá túžbu urobiť z vašej krajiny miesto, kde sa Evanjelium môže stať životom, a tento život nech slúži na väčšiu slávu Boha.

Rozhodnime sa a urobme plány Pánove našimi plánmi.

Preložili: Martina Korytiaková / Slovenská redakcia VR

Fotogaléria:



Nedeľa 8. septembra priniesla úžasné obrázky z ostrova bohatého na kultúru a nábožnosť ľudu, ale chudobného po materiálnej stránke.

Miliónová účasť na svätej omši s pápežom bola jasným svedectvom živosti Cirkvi s jej 25 biskupmi, 1700 kňazmi, 5000 rehoľníčkami a neuvereiteľným počtom seminaristov: 1977. Cirkev na Madagaskare vedie vyše 6000 škôl a vzdelávacích stredísk, 500 sociálnych a charitných centier.

O tom, aké zázraky prináša evanjelizačná a sociálna činnosť Cirkvi hovorí jeden príklad za všetko: mestečko priateľstva Akamasoa. Založil ho pred 30 rokmi slovinský vincentín o. Pedro Opeka. Pomohol už 25 000 rodinám k dôstojnému životu prácou, katechizáciou a prístupom k vzdelaniu.

Pápež František sa s ním dobre pozná ešte z Argentíny, kde Pedro vyrastal v rodine povojnových emigrantov zo Slovinska. Nechcel sa púšťať do dlhých študií, ale hneď sa vrhol do práce - prezradil o ňom Svätý Otec s úsmevom hneď na začiatku stretnutia s obyvateľmi Mestečka priateľstva.

Hala, v ktorej pápežovi zaspievalo 8 000 detí, bežne slúži na nedeľné sväté omše. V kameňolome, ktorý dal prácu rodičom týchto detí, sa Svätý Otec modlil za prácu ako Boží dar pre dôstojnosť človeka. 

-
Aktualizované

[back]


(C) TK KBS 2003 - 2019