Napoludnie na horúcom Námestí sv. Petra všetky pohľady smerovali k oknu pápežskej pracovne. Svätý Otec v príhovore predstavil biblické posolstvo 19. cezročnej nedele, vyzývajúce k bdelosti.
Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V dnešnej stati z evanjelia (porov. Lk 12,32-48) Ježiš znovu volá svojich učeníkov k neustálej bdelosti. Prečo? Aby dokázali postrehnúť, kedy do ich života vstupuje Boh; lebo Boh neustále prichádza do nášho života. A [Ježiš] ukazuje spôsoby, ako správne prežívať túto bdelosť: „Bedrá majte opásané a lampy zažaté!“ (v. 35). Toto je ten spôsob. Predovšetkým „mať opásané bedrá“, čo znázorňuje postoj pútnika, pripraveného vydať sa na cestu. Neuhniezdiť sa teda v pohodlných a zabezpečených príbytkoch, ale odovzdať sa, v jednoduchosti a dôvere sa otvoriť Božiemu príchodu do nášho života, Božej vôli, ktorá nás vedie k budúcemu cieľu.
Pán vždy kráča spolu s nami a veľa ráz nás i drží za ruku, aby sme pri tomto neľahkom putovaní nezablúdili. Ten, kto dôveruje v Boha totiž dobre vie, že život vo viere nie je statický, ale dynamický! Život vo viere je neustála cesta s vydávaním sa na stále nové úseky, ktoré nám sám Pán ukazuje deň čo deň. Pretože on je Pánom prekvapení, Pánom nových vecí, ale opravdivo nových.
Okrem toho prvého spôsobu – „mať opásané bedrá“ – sa ďalej od nás žiada udržiavať „zažaté lampy“, aby sme boli schopní osvetliť temnotu noci. Sme teda pozvaní žiť v autentickej a zrelej viere, schopnej osvetľovať mnohé „noci“ života. Poznáme to, všetci sme zažili dni, ktoré boli ozajstnou nocou ducha. Lampa viery musí byť neustále sýtená stretávaním sa od srdca k srdcu s Ježišom v modlitbe a v počúvaní jeho Slova.
Zopakujem jednu vec, čo som vám už veľakrát povedal: vždy noste pri sebe malé evanjelium, vo vrecku či v taške, aby ste si ho čítali. Je to stretnutie sa s Ježišom, s Ježišovým slovom. Táto lampa stretnutia sa s Ježišom v modlitbe a v jeho Slove je nám zverená pre dobro všetkých: nikto sa preto nemôže súkromnícky uchýliť do istoty o vlastnej spáse a nezaujímať sa o ostatných. Je preludom domnievať sa, že by niekto mohol dať sám sebe vnútorné svetlo. Nie. To je len výmysel. Pravá viera otvára srdce pre blížneho a pobáda ku konkrétnemu spoločenstvu s bratmi a sestrami, najmä s tými, ktorí sa ocitli v núdzi.
Ježiš, aby nám dal pochopiť takýto postoj, rozpráva podobenstvo o sluhoch, ktorí očakávajú návrat svojho pána zo svadby (v. 36-40), a tým ukazuje na ďalší aspekt bdelosti: byť pripravení na posledné a definitívne stretnutie s Pánom. Každý z nás sa s ním stretne, každý z nás zakúsi tento deň stretnutia. Každý z nás má svoj vlastný deň definitívneho stretnutia.
Pán hovorí: „Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť... keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení“ (v. 37-38). Týmito slovami nám Pán pripomína, že život je cesta k večnosti; sme preto pozvaní zúročiť všetky tie talenty, ktoré máme, nezabúdajúc nikdy, že „tu nemáme trvalé miesto, ale hľadáme budúce“ (Hebr 13,14).
V tejto perspektíve sa každá chvíľa stáva vzácnou, a preto treba na tejto zemi žiť a konať s clivou túžbou po nebi: byť s nohami na zemi, kráčať po zemi, pracovať na zemi, robiť dobro na zemi, a srdcom clivo túžiť po nebi.
My nedokážeme naplno pochopiť v čom spočíva táto vrcholná radosť, no Ježiš nám to dáva vytušiť cez podobenstvo o pánovi, ktorý, keď pri návrate nájde svojich sluhov bdieť, „opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať“ (v. 37). Večná radosť v raji sa prejavuje takto: skutočnosť sa úplne otočí; už to nebudú sluhovia, teda my, kto bude slúžiť Bohu, ale sám Boh bude obsluhovať nás.
A toto koná Ježiš už teraz: Ježiš za nás prosí, Ježiš na nás hľadí a prosí za nás u Otca, Ježiš nám už teraz slúži, je naším služobníkom. A toto bude tá definitívna radosť. Myšlienka na konečné stretnutie s Otcom, bohatým na milosrdenstvo, nás napĺňa nádejou a pobáda k sústavnému úsiliu o vlastné posväcovanie a o budovanie spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta.
Nech nás Panna Mária svojím materským príhovorom podporuje v tomto našom úsilí.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- -
Pápež František pripomenul význam Ženevských konvencií ako prostriedkov humanitárnej ochrany civilistov a zajatcov v situáciách vojny. Urobil tak deň pred 70. výročím prijatia tejto súčasti medzinárodného humanitárneho práva v Ženeve 12. augusta 1949. Ženevské konvencie boli ratifikované 194 štátmi.
Pri poludňajšom stretnutí s veriacimi na Námestí sv. Petra vo Vatikáne v nedeľu 11. augusta pápež František vyslovil osobitnú výzvu v súvislosti s výročím Ženevských konvencií. Vo svojom vyhlásení povzbudil štáty k zvyšovaniu povedomia záväzkov v tejto oblasti. Vojnu a terorizmus nazval „ťažkou stratou pre celé ľudstvo“ a „veľkou ľudskou prehrou“. Z okna Apoštolského paláca predniesol Svätý Otec tieto slová:
„Zajtra (dnes - pozn. TK KBS) nadíde 70. výročie Ženevských konvencií, dôležitých medzinárodných právnych nástrojov, ktoré kladú medze používaniu sily a sú zamerané na ochranu civilistov a zajatcov v čase vojny. Kiež toto výročie vedie štáty k stále väčšiemu povedomiu nevyhnutnej potreby chrániť život a dôstojnosť obetí ozbrojených konfliktov. Všetkých zaväzuje dodržiavanie medzí stanovených medzinárodným humanitárnym právom, ochrana bezbranného obyvateľstva a civilných objektov, zvlášť nemocníc, škôl, bohoslužobných miest a utečeneckých táborov. A nezabúdajme, že vojna a terorizmus sú vždy ťažkou stratou pre celé ľudstvo. Sú veľkou ľudskou prehrou!“