V úvode Svätý Otec ocenil vôľu federácie katolíckych lekárov zasvätiť sa práve Ježišovmu Srdcu, pretože už prvé kresťanské spoločenstvá často predstavovali Pána Ježiša ako „lekára“ so súcitom a pozornosťou k trpiacim akýmikoľvek chorobami:
„Jeho poslanie pozostávalo predovšetkým v priblížení sa osobám chorým či poznačeným nejakým postihnutím, osobitne k tým, ktorí boli kvôli tomu opovrhovaní a vylúčení. Týmto spôsobom Ježiš rozbíja odsudzujúci názor, ktorý označoval chorého za hriešnika; touto súcitnou blízkosťou prejavuje nekonečnú lásku Boha Otca k jeho najnúdznejším deťom.“
Pápež František vyslovil myšlienku, že dôležitý je aj spôsob, akým sa Ježiš stará o chorých a trpiacich: často sa týchto ľudí dotýka a necháva sa nimi dotknúť, dokonca aj v prípadoch, keď by to bolo zakázané (porov. Lk 8,48). A Ježiš prekvapuje i samotných chorých otázkou: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ (Mk 10,51), pokračoval Svätý Otec:
„Môže byť prekvapujúce, že sa „lekár“ pýta trpiaceho, čo od neho očakáva. Toto však dáva na svetlo hodnotu slov a dialóg vo vzťahu uzdravovania. Liečiť pre Ježiša znamená vstúpiť do dialógu, aby vynikla túžba ľudskej bytosti a lahodná moc Božej lásky, ktorá pôsobí v jeho Synovi. Pretože liečiť znamená začať cestu: cestu úľavy, útechy, zmierenia a uzdravenia. Keď sa určitá liečba podáva s úprimnou láskou k druhému, horizont osoby, ktorá sa lieči, sa rozširuje, pretože ľudská bytosť je celostná: je to jednota ducha, duše a tela. A to je jasne vidieť v službe Ježiša: On nikdy neuzdraví časť, ale celú osobu, integrálne. (...) Napokon Ježišova liečba znamená pozdvihnúť človeka a dať poslanie tomu, ku ktorému sa priblížil a vyliečil ho.“
Do tejto školy lekára Ježiša, ako povedal Svätý Otec prítomným členom federácie, sú povolaní aj oni, katolícki lekári, ako členovia Cirkvi, povolaní priblížiť sa tým, ktorí sú vo chvíľach skúšky kvôli chorobe:
„Ste povolaní dávať srdce s citlivosťou a rešpektom dôstojnosti a telesnej a duševnej integrity osôb. Ste povolaní načúvať s pozornosťou, aby ste odpovedali primeranými slovami, sprevádzanými starostlivými činmi ľudskosti, čo ich robí ešte účinnejšími. Ste povolaní povzbudzovať, potešovať, pozdvihovať a dávať nádej.“
Pápež upozornil aj na zodpovednosť za dar života od počiatku až do jeho konca, najmä pri nebezpečenstve obrovského medicínskeho pokroku, a testovaniu nových terapií:
„Nie sme vlastníkmi: život nám je zverený a lekári sú jeho služobníkmi. Vaším poslaním je zároveň svedectvo ľudskosti, privilegovaný spôsob ako vidieť, ako cítiť, že Boh, náš Otec, sa stará o každého jednotlivca bez rozdielu. Na toto si chce pomôcť naším vedomím, našimi rukami a našimi srdcami, aby liečil a uzdravil každú ľudskú bytosť, pretože chce každému dať život a lásku.“
Na záver príhovoru Svätý Otec vyjadril, že štýl katolíckeho lekára spája profesionalitu s etickou prísnosťou, čo prináša výhody chorým i pracovnému prostrediu. Prítomných lekárov vyzval modliť sa i za svojich kolegov, pretože kvalita oddelenia nie je daná ani tak bohatstvom vybavenia, ale úrovňou profesionality a ľudskosti lekárskeho tímu, kde cítiť blízkosť a obetavosť.