Na prelome februára a marca pápež František prijal biskupov stredoázijských republík: Kazachstanu, Kirgizstanu, Tadžikistanu, Turmenistanu a Uzbekistanu. V máji po skupinách nasledovali biskupi z Argentíny a Filipín. Pred týždňom, 11. júna sa pápež František stretol s 36 biskupmi Indonézie.
V tomto týždni, v pondelok 17. júna, venoval Svätý Otec celé dopoludnie biskupskému zboru z dvoch krajín na západe Afriky. Z vyše 30 miliónovej Angoly prišlo 17 biskupov a z 200-tisícového ostrovného štátu v Guinejskom zálive s názvom „Svätý Tomáš a Princov ostrov“ (São Tomé e Príncipe) jediný tamojší biskup. Obe krajiny spája portugalčina ako úradný jazyk a tradičná výrazná prítomnosť Katolíckej cirkvi. Angola a Svätý Tomáš majú spoločnú biskupskú konferenciu.
Biskup angolskej diecézy Namibe Mons. Dionísio Hisiilenapo opísal pre Vatikánsky rozhlas atmosféru stretnutia so Svätým Otcom:
„Stretnutie so Svätým Otcom bolo skutočne príležitosťou milosti a bratstva. Zažili sme to a na dotyk ruky sme pocítili jeho jednoduchosť a rady, ktoré nám dal pre cirkev v Angole. Bolo to stretnutie neformálne, všetci sme mali možnosť hovoriť a položiť otázky. Pre nás to bola prvá návšteva ad limina s týmto pápežom a bola to veľká revolúcia, pretože veci sú jednoduchšie vďaka tomu, čo sme zažili. Je to naozaj jedinečná príležitosť pre nás ako biskupov. (...)
Pozná a čítal dokumenty a relácie, ktoré sme odovzdali pred časom, aby sme ho informovali o situácii Angoly. On si to prečítal a takto sme pochopili jeho blízkosť problémom našej krajiny: chudoba, núdza a tiež politické premeny, ktorými naša krajina prechádza. Pretože sa otvára nová cesta s politikmi, ktorí sú tu dnes, sú z tej istej politickej strany ako predtým, ale boli tu zmeny. Poradil nám pracovať s týmito novými politikmi, s ľudom. Bola to blahodarná príležitosť a stretnutie na výmenu pohľadov a skúseností. On nám porozprával o svojich skúsenostiach ako biskupa v Buenos Aires.“
Na otázku, aký podnet si osobitne odnáša zo stretnutia, Mons. Dionísio Hisiilenapo odpovedá:
„Nepoddávať sa únave! Blízkosť kňazom, to ma veľmi oslovilo, a tiež blízkosť rodinám, lebo je tu mnoho útokov proti rodine. Biskupi musia byť pozorní, aby odpovedali na tieto potreby a tieto výzvy.“
Angola, niekdajšia portugalská kolónia, získala nezávislosť v roku 1975 a až do roku 2002 trpela občianskou vojnou a bojovným ateizmom. Ani autoritatívny režim natláčajúci ideológiu marxizmu-leninizmu však nedokázal vymazať zo sŕdc ľudí vieru.
Katolícka cirkev bola a naďalej zostáva pre obyvateľstvo oporou. Tragickým dedičstvom zostáva pol milióna mŕtvych a štyri milióny vysídlených. Cirkev si vzhľadom na túto situáciu vytýčila dva prednostné ciele: zmierenie a rekonštrukciu sociálnych vzťahov. Súvisí to ďalej s výzvami v oblasti výchovnovzdelávacej a zdravotníckej, na poli novej evanjelizácie a v pastorácii zacielenej na mladých a na starých ľudí, ako aj v oblasti formovania kňazov.