Hlavnými bodmi ekumenického programu Svätého Otca v Ženeve bola dopoludňajšia modlitba v kaplnke Svetovej rady cirkví, obed v Ekumenickom inštitúte Bossey a popoludňajšie ekumenické stretnutie vo veľkej sále sídla SRC. Pápež František sa okrem toho stretol aj so švajčiarskymi katolíkmi pri slávení svätej omše v areáli výstaviska.
-----------------------------------------------------------------
Svätý Otec sa dnes ráno presunul autom z Vatikánu na rímske medzinárodné letisko Leonarda da Vinciho – Fiumicino, odkiaľ o 8.35 odletel Airbusom A321 spoločnosti Alitalia. Na medzinárodnom letisku v Ženeve ho privítal prezident Švajčiarskej konfederácie Alain Berset spolu s dvoma bývalými členmi Švajčiarskej gardy v uniformách. Tak to predpisuje protokol pri návšteve pápeža vo Švajčiarsku.
-----------------------------------------------------------------
Po privítacej ceremónii sa pápež František spolu s prezidentom odobrali do sály letiska na súkromný rozhovor. Prvým z hlavných bodov programu Svätého Otca v Ženeve bola ekumenická modlitba v Ekumenickom centre Svetovej rady cirkví, v rámci ktorej pápež František predniesol aj príhovor.
Modlitbové stretnutie v kaplnke Ekumenického centra SRC otvoril úvodným prežehnaním a pozdravom Svätý Otec, ktorý v rámci ekumenickej liturgie predniesol aj duchovnú reflexiu. Cesta k jednote si podľa jeho slov vyžaduje „kráčať podľa Ducha“, ochotu „pracovať so stratou“ z pohľadu partikulárnych záujmov, odmietnuť „svetáckosť“ a „zahľadenosť do seba“ a dať sa viesť Kristovým krížom.
Pápež sa inšpiroval úryvkom z 5. kapitoly Listu Galaťanom (Gal 5,13-16.22-26), kde apoštol Pavol pripomína hlavné prikázanie lásky k blížnemu, varuje kresťanov pred vzájomnou nevraživosťou skupín a vymenúva ovocie Ducha Svätého. Vo svojom príhovore pripomenul, že človek je bytím na ceste, povolaným k neustálemu pohybu smerom k cieľu, pričom musí vedieť opustiť pohodlie a podľa slov sv. Pavla kráčať podľa Ducha.
Okrem iného povedal:
„V priebehu dejín často dochádzalo k rozdeleniu medzi kresťanmi preto, lebo do koreňov, do života spoločenstiev, prenikla mentalita svetáckosti: najskôr sa uspokojovali vlastné záujmy, až potom záujmy Ježiša Krista. V týchto situáciách nebolo ťažké pre nepriateľa Boha a človeka, aby nás rozdelil, lebo smer, ktorým sme sa uberali, bol podľa tela, a nie podľa Ducha.
Dokonca aj niektoré pokusy z minulosti urobiť koniec takýmto rozdeleniam nešťastne zlyhali, lebo boli v zásade inšpirované logikami svetskosti. Ale ekumenické hnutie, ku ktorému Ekumenická rada cirkví tak veľmi prispela, vzišlo z milosti Ducha Svätého (porov. II. vatik. koncil, Unitatis redintegratio, 1). Ekumenizmus nás uviedol do pohybu podľa Ježišovej vôle a bude môcť napredovať, ak kráčajúc pod vedením Ducha
Svätého odmietne každú autoreferenciálnu zahľadenosť do seba.
Ale niekto by mohol namietať, že kráčať týmto spôsobom je prácou so stratou, lebo sa náležite nechránia záujmy vlastných komunít, častokrát pevne viazaných na etnickú príslušnosť alebo ustálenú orientáciu, či už s prevahou „konzervativizmu“ alebo „progresizmu“. Áno, voľba byť Ježišovými skôr než Apollovými či Kéfasovými (porov. 1 Kor 1,12), byť Kristovými skôr než „Židmi či Grékmi“ (porov. Gal 3,28), byť Pánovými skôr než pravicovými alebo ľavicovými, rozhodnúť sa v mene Evanjelia pre brata namiesto pre seba samého, toto sa častokrát zdá byť v očiach sveta ako pracovať so stratou.
Nemajme strach pracovať so stratou. Ekumenizmus je „jeden veľký stratový podnik“. Avšak ide o stratu evanjeliovú, v duchu cesty vyznačenej Ježišom: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9,24). Zachraňovať si svoje je kráčaním podľa tela; strácať sa nasledujúc Ježiša je kráčaním podľa Ducha. Len takto sa prináša ovocie v Pánovej vinici. Tak ako sám Ježiš učí, že nie tí, čo si zhromažďujú majetky prinášajú úrodu v Pánovej vinici, ale tí, ktorí slúžiac nasledujú logiku Boha, ktorý neprestajne obdarováva a dáva samého seba (porov. Mt 21,33-42). Je to logika Veľkej noci; jediná, ktorá prináša plody.“
- -
Príhovor pápeža Františka pri ekumenickej modlitbe v Ženeve
V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri ekumenickej modlitbe v sídle Svetovej rady cirkví v Ženeve 21. júna 2018. Pred jeho príhovorom zaznel úryvok z Listu Galaťanom 5,13-16.22-26.
Drahí bratia a sestry,
vypočuli sme si slová apoštola Pavla Galaťanom, ktorí zažívali súženia a vnútorné zápasy. Vytvorili sa totiž medzi nimi skupiny, ktoré sa navzájom konfrontovali a obviňovali. Práve v tomto kontexte apoštol až dvakrát s odstupom niekoľkých veršov vyzýva „kráčať podľa Ducha“ [slov. preklad: „žiť duchovne“ - pozn. prekl.] (Gal 5,16.25).
Kráčanie. Človek je bytím na ceste. Počas celého života je pozvaný vydávať sa na cestu, neustále opúšťajúc miesto, kde sa nachádza: počnúc tým, že vychádza z lona matky až po prechody z jedného obdobia života k druhému; od momentu, keď zanecháva rodičovský dom až po moment, keď opustí túto pozemskú existenciu. Cesta je metaforou, ktorá odhaľuje zmysel ľudského života; života, ktorý sa neuspokojí sám so sebou, ale vždy hľadá niečo viac. Srdce nám hovorí, že máme ísť, dosiahnuť cieľ.
Avšak kráčať znamená disciplínu, je to námaha, človek potrebuje dennodennú trpezlivosť a ustavičný tréning. Treba sa zriecť mnohých ciest, aby si človek vybral tú, ktorá vedie k cieľu, a oživovať si pamäť, aby z nej nezblúdil. Cieľ a pamäť. Kráčať si vyžaduje pokoru vrátiť sa po vlastných stopách, keď je to nevyhnutné, a starostlivosť o spoločníkov na ceste, lebo len spoločne sa dobre kráča. Skrátka, kráčanie si vyžaduje neustále obrátenie seba samého. Práve preto sa toho mnohí vzdávajú, dávajú prednosť domácemu pohodliu, kde sa môžu pohodlne venovať svojim záležitostiam bez toho, že by sa vystavovali rizikám cestovania. Takto sa ale človek upína na prchavé istoty, ktoré mu nedajú ten pokoj a radosť, po ktorých túži srdce a ktoré sa dajú nájsť len vyjdením zo seba samých.
Boh nás k tomu volá, už od počiatku. Už od Abraháma žiadal, aby zanechal svoju krajinu a vydal sa na cestu, vystrojený čisto dôverou v Boha (porov. Gn 12,1). Tak isto aj Mojžiš, Peter a Pavol, a všetci Pánovi priatelia, žili neustálym putovaním. No predovšetkým Ježiš nám v tom dal príklad. Pre nás opustil svoju božskú prirodzenosť (porov. Flp 2,6-7) a zostúpil, aby kráčal uprostred nás, on, ktorý je Život (porov. Jn 14,6). On, Pán a Učiteľ, sa stal pútnikom a hosťom uprostred nás. Keď sa navrátil k Otcovi, daroval nám svojho Ducha, aby sme aj my mali silu kráčať jeho smerom, aby sme konali to, čo žiada Pavol: kráčali podľa Ducha.
Podľa Ducha: ak je každý človek bytím na ceste, a ak uzavretím sa do seba popiera svoje povolanie, omnoho viac to platí o kresťanovi. Pretože, ako zdôrazňuje Pavol, život kresťana so sebou prináša nezlučiteľné alternatívy: na jednej strane kráčanie podľa Ducha, sledujúc trasu nastolenú krstom; na strane druhej „spĺňanie žiadostí tela“ (porov. Gal 5,16). Čo toto vyjadrenie znamená? Značí snažiť sa o sebarealizáciu cestou vlastnenia, logikou egoizmu, podľa ktorej sa človek usiluje zmocniť sa tu a teraz všetkého, čo sa mu pozdáva. Nenechá sa poddajne sprevádzať tam, kam ukazuje Boh, ale razí si svoj vlastný smer.
Máme pred očami následky tohto tragického postupu: vo svojej nenásytnosti po veciach človek stráca spred očí svojich spolupútnikov na ceste; a tak na cestách sveta vládne veľká ľahostajnosť. Hnaný vlastnými pudmi, človek sa stáva otrokom neviazaného konzumizmu. Takto sa Boží hlas umlčiava. Takto sa iní, najmä ak nie sú schopní kráčať po vlastných nohách - ako sú deti a starí ľudia -, stávajú príťažou, ktorej sa treba zbaviť. Takto už stvorenstvo nemá iný zmysel ako len napĺňať produkciu pre uspokojovanie potrieb.
Drahí bratia a sestry, dnes viac ako kedykoľvek sa nás tieto slová apoštola Pavla dotýkajú: kráčať podľa Ducha znamená odmietnuť svetáckosť. Znamená to zvoliť si logiku služby a napredovať v odpustení. Znamená to pohrúžiť sa do dejín Božím tempom: nie spupným krokom zneužívania, ale krokom v rytme „jediného slova: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (porov. v. 14). Cestu Ducha totiž vytyčujú míľniky, ktoré vymenúva apoštol Pavol: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (v. 22-23).
Sme spoločne pozvaní takto kráčať: táto cesta vedie cez neustále obrátenie, cez obnovu našej mentality, aby sa prispôsobila mentalite Ducha Svätého. V priebehu dejín často dochádzalo k rozdeleniu medzi kresťanmi preto, lebo do koreňov, do života spoločenstiev, prenikla mentalita svetáckosti: najskôr sa uspokojovali vlastné záujmy, až potom záujmy Ježiša Krista. V týchto situáciách nebolo ťažké pre nepriateľa Boha a človeka, aby nás rozdelil, lebo smer, ktorým sme sa uberali, bol podľa tela, a nie podľa Ducha.
Dokonca aj niektoré pokusy z minulosti urobiť koniec takýmto rozdeleniam nešťastne zlyhali, lebo boli v zásade inšpirované logikami svetskosti. Ale ekumenické hnutie, ku ktorému Ekumenická rada cirkví tak veľmi prispela, vzišlo z milosti Ducha Svätého (porov. II. vatik. koncil, Unitatis redintegratio, 1). Ekumenizmus nás uviedol do pohybu podľa Ježišovej vôle a bude môcť napredovať, ak kráčajúc pod vedením Ducha Svätého odmietne každú autoreferenciálnu zahľadenosť do seba.
Ale niekto by mohol namietať, že kráčať týmto spôsobom je prácou so stratou, lebo sa náležite nechránia záujmy vlastných komunít, častokrát pevne viazaných na etnickú príslušnosť alebo ustálenú orientáciu, či už s prevahou „konzervativizmu“ alebo „progresizmu“. Áno, voľba byť Ježišovými skôr než Apollovými či Kéfasovými (porov. 1 Kor 1,12), byť Kristovými skôr než „Židmi či Grékmi“ (porov. Gal 3,28), byť Pánovými skôr než pravicovými alebo ľavicovými, rozhodnúť sa v mene Evanjelia pre brata namiesto pre seba samého, toto sa častokrát zdá byť v očiach sveta pracovať so stratou.
Nemajme strach pracovať so stratou. Ekumenizmus je „jeden veľký stratový podnik“. Avšak ide o stratu evanjeliovú, v duchu cesty vyznačenej Ježišom: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9,24). Zachraňovať si svoje je kráčaním podľa tela; strácať sa nasledujúc Ježiša je kráčaním podľa Ducha. Len takto sa prináša ovocie v Pánovej vinici. Tak ako sám Ježiš učí, že nie tí, čo si zhromažďujú majetky prinášajú úrodu v Pánovej vinici, ale tí, ktorí slúžiac nasledujú logiku Boha, ktorý neprestajne obdarováva a dáva samého seba (porov. Mt 21,33-42). Je to logika Veľkej noci; jediná, ktorá prináša plody.
Keď sa pozrieme na našu cestu, môžeme sa vidieť v zrkadle niektorých situácií vtedajšej komunity Galaťanov: ako ťažko je uhášať nepriateľstvo a rozvíjať spoločenstvo; ako náročné je zanechať rozpory a vzájomné odmietania živené po stáročia! Ešte náročnejšie je odolávať zákernému pokušeniu: byť spolu s ostatnými, kráčať spoločne, ale s úmyslom uspokojiť si nejaký čiastkový záujem. Toto nie je logika apoštola, ale logika Judáša, ktorý kráčal spolu s Ježišom, ale pre vlastné záujmy. Odpoveď na naše neisté kroky bude vždy tá istá: kráčať podľa Ducha, očistiť si srdce od zla, voliť si so svätou neoblomnosťou cestu Evanjelia a odmietať skratky podľa sveta.
Po mnohých rokoch úsilia o ekumenizmus, v tomto sedemdesiatom roku Rady prosme Ducha Svätého, aby dodal rezkosť nášmu kroku. Tento sa totiž príliš ľahko zastavuje pred pretrvávajúcimi nezhodami; príliš často sa zablokuje ešte pred štartom, naštrbený pesimizmom. Veľké vzdialenosti nech nie sú výhovorkou, už teraz možno kráčať podľa Ducha: modliť sa, evanjelizovať, spoločne slúžiť, toto je možné a je to milé Bohu! Spoločne kráčať, spoločne sa modliť, spoločne pracovať: toto je našou zlatou cestou dnes.
Táto cesta má presný cieľ: jednotu. Opačná cesta, cesta rozdelenia, prináša vojny a skazu. Stačí sa začítať do dejín. Pán od nás žiada ustavične nastupovať cestu spoločenstva, ktorá vedie k mieru. Rozdelenie totiž „otvorene protirečí vôli Krista, a je aj pohoršením pre svet a poškodzuje ten najsvätejší cieľ: ohlasovať Evanjelium každému stvoreniu“ (Unitatis redintegratio,1). Pán od nás žiada jednotu. Svet, sužovaný mnohými rozdeleniami, ktoré zasahujú najmä tých najslabších, volá po jednote.
Drahí bratia a sestry, bolo mojím želaním sem prísť ako pútnik hľadajúci jednotu a mier. Ďakujem Bohu, lebo tu som vás našiel ako bratov a sestry, ktorí už kráčajú. Spoločne kráčať nie je pre nás kresťanov nejakou stratégiou na presadenie vlastnej dôležitosti, ale je to aktom poslušnosti voči Pánovi a lásky voči svetu. Poslušnosť Bohu a láska k svetu, pravá láska, ktorá zachraňuje. Vyprosujme si od Pána, aby sme s väčšou rezkosťou spoločne kráčali po cestách Ducha. Nech kríž usmerňuje túto cestu, lebo tam, v Ježišovi, sú už zbúrané múry rozdelenia a porazené je akákoľvek nepriateľstvo (porov. Ef 2,14): tam chápeme, že napriek našim slabostiam nás nič neodlúči od jeho lásky (porov. Rim 8,35-39).
Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
-----------------------------------------------------------------
Pri vedení ekumenickej modlitby sa striedali moderátorka Svetovej rady cirkví Agnes Abuomová z Anglikánskej cirkvi z Kene, biskupka metodistickej cirkvi z USA Mary Ann Swensonová a metropolita Gennadios z Konštantínopolského ekumenického patriarchátu.
Generálny sekretár SRC Rev. Olav Fykse Tveit, ktorý je pastorom Nórskej luteránskej cirkvi, sa pri prednášaní prosieb podieľal spolu s predsedom Pápežskej rady pre jednotu kresťanov kardinálom Kurtom Kochom a predstaviteľmi členských cirkví SRC z Kene, USA, Českej republiky, Brazílie a Kórey, Egypta, Argentíny a Samoy.
-----------------------------------------------------------------
Po ekumenickej modlitbe v sídle Svetovej rady cirkví presunul do Ekumenického inštitútu Bossey. Okrem spoločného obeda s deväťčlenným vedením Svetovej rady cirkví sa pápež stretol aj so skupinou študentov inštitútu.
Svätého Otca pri obede s predstaviteľmi Svetovej rady cirkví na pôde Ekumenického inštitútu Bossey sprevádzal predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kardinál Kurt Koch. Inštitút, ktorý je medzinárodným centrom Svetovej rady cirkví pre stretnutie, dialóg a formáciu, sídli v zámku Bossey z 18. storočia, vzdialenom od Ženevy 25 km.
Súčasťou komplexu budov v Bossey je aj stredoveká veža z pôvodného kláštora, v ktorej sa momentálne nachádza kaplnka inštitútu. Práve táto veža je hlavným motívom pamätnej medaily, ktorú pápež František venoval inštitútu ako dar. V spomenutej kaplnke sa Svätý Otec krátko stretol s približne 30 študentmi inštitútu, pochádzajúcich z rozličných kresťanských vierovyznaní.
- -
Príhovor pápeža Františka pri ekumenickom stretnutí v Ženeve
Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri ekumenickom stretnutí v sále Wisser ´t Hooft Hall v Ekumenickom centre Svetovej rady cirkví v Ženeve dňa 21. júna 2018 popoludní.
Drahí bratia a sestry,
teší ma, že sa s vami stretávam a ďakujem vám za vaše láskavé prijatie. Zvlášť ďakujem generálnemu sekretárovi reverendovi Olavovi Fykse Tveitovi a moderátorke pani Agnes Abuomovej za ich slová a za ich pozvanie pri príležitosti 70. výročia založenia Svetovej rady cirkví.
V biblickej reči sedemdesiat rokov evokuje naplnený čas, znak božieho požehnania. Ale sedemdesiat je tiež číslo, ktoré v mysli oživuje dve známe evanjeliové časti. V prvej z nich nám Pán prikazuje odpúšťať nie sedemkrát, ale «sedemdesiatsedem ráz» (Mt 18, 22) [dosl. „sedemdesiat ráz sedem“]. Číslo samozrejme neukazuje na kvantitatívny termín, ale otvára dokorán meradlo nesmiernej lásky, schopnej odpúšťať bez hraníc. Práve táto láska je to, čo nám po storočiach sporov dovoľuje byť spolu, ako zmierení bratia a sestry, vďační Bohu, nášmu Otcovi.
Ak sme tu, tak je to tiež vďaka tým, ktorí nás v tomto kráčaní predišli, voliac si cestu odpustenia a vkladajúc sa do odpovede na Pánovu vôľu, «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21). Pobádaní naliehavým Ježišovi prianím, nenechali sa zabrzdiť spletitými uzlami kontroverzií, ale našli odvahu hľadieť ďalej a veriť v jednotu, prekonávajúc bariéry podozrievania a strachu. Je pravda, čo tvrdí staroveký cirkevný učiteľ: «Ak skutočne dokáže láska zničiť strach a ten sa premení v lásku, tak sa odhalí, že to čo zachraňuje je skutočne jednota» Svätý Gregor Nysský, 15. homília na Pieseň piesní).
Sme tými, čo požívajú úžitok viery, lásky a nádeje mnohých, ktorí silou Evanjelia mali odvahu obrátiť smer dejín, tých dejín, ktoré nás priviedli k nedôvere jedných voči druhým a k vzájomnému odcudzeniu v duchu diabolskej špirály nepretržitých štiepení. Vďaka Duchu Svätému, inšpirátorovi a vodcovi ekumenizmu, tento smer sa zmenil a bola nezmazateľne vytýčená cesta, ktorá je rovnako nová ako aj stará: cesta zmiereného spoločenstva, smerom k viditeľnému prejavu toho bratstva, ktoré už spája veriacich.
Číslo sedemdesiat ponúka i druhý evanjeliový podnet. Poukazuje na tých učeníkov, ktorých počas verejnej služby Ježiš vyslal do misie (por. Lk 10,1) a ktorých si ctí kresťanský Východ. Počet týchto nasledovníkov poukazuje na vtedy známe národy, vymenované na začiatku Písma (por. Gn 10). Čo nám to napovedá? Že misia sa obracia na všetky národy a že každý učeník, aby ním naozaj bol, musí sa stať apoštolom, misionárom. Svetová rada cirkví vznikla ako nástroj toho ekumenického hnutia vyvolaného silnou misijnou výzvou: ako môžu kresťania evanjelizovať, ak sú medzi sebou rozdelení? Táto naliehavá otázka určuje ešte stále našu cestu a interpretuje Pánovu modlitbu za jednotu, «aby svet uveril» (Jn 17,21).
Dovoľte mi, drahí bratia a sestry, aby som vám okrem vyjadrenia srdečnej vďačnosti za snahu, ktorú venujete jednote, vyjavil aj jednu obavu. Táto vychádza z pocitu, že ekumenizmus a misia už nie sú viac tak úzko späté ako na začiatku. A predsa misijné poslanie, ktoré je viac než diakonia a podpora ľudského rozvoja, nemôže byť zabudnuté nie vyprázdnené. Ide o našu identitu. Ohlasovanie Evanjelia až po kraj zeme je bytostne vlastné nám kresťanom. Zaiste, spôsob akým sa misia vykonáva sa líši v závislosti od času a miesta; a zoči-voči žiaľ opakujúcemu sa pokušeniu presadiť sa pomocou svetskej logiky stojí za to pripomenúť, že Kristova cirkev rastie vďaka príťažlivosti.
Ale v čom pozostáva táto sila príťažlivosti? Samozrejme, že nie v našich ideách, stratégiách alebo programoch: v Ježiša Krista človek uverí nie vďaka nazbieraným súhlasným stanoviskám; a Boží ľud nie je možné zredukovať na úroveň mimovládnej organizácie. Nie, tá sila príťažlivosti spočíva všetka v tom vznešenom dare, ktorý si podmanil apoštola Pavla: «Poznať [Krista], moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení» (Flp 3,10). Týmto jediným sa môžeme chváliť: «poznaním Božej slávy v tvári Ježiša Krista» (2 Kor 4,6), ktoré sme dostali ako dar oživujúceho Ducha. Toto je ten poklad, ktorý my, krehké hlinené nádoby (por. v. 7), musíme ponúknuť tomuto nášmu milovanému a sužovanému svetu. Nebudeme verní zverenej misii, ak zredukujeme tento poklad na čisto imanentný humanizmus, prispôsobiteľný momentálnej móde. A budeme zlými správcami, ak by sme ho chceli len chrániť, skryjúc ho do zeme zo strachu, že budeme provokovaní výzvami sveta (por. Mt 25,25).
To, čo skutočne potrebujeme je nový evanjelizačný elán. Sme povolaní byť ľudom, ktorý prežíva radosť Evanjelia a delí sa s ňou, ktorý chváli Pána a slúži bratom, s duchom horiacim túžbou odkryť horizonty neslýchanej dobroty a krásy tým, ktorí ešte nemali to dobrodenie skutočne poznať Ježiša. Som presvedčený, že ak sa zväčší misionársky zápal, zväčší sa aj jednota medzi nami. Tak ako v prvopočiatkoch ohlasovanie znamenalo jar Cirkvi, tak evanjelizácia bude znamenať rozkvet novej ekumenickej jari. Tak ako v začiatkoch, spojme sa v spoločenstve okolo Majstra, nie bez pocitu hanby za naše neprestajné váhania a povedzme mu s Petrom: «Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života» (Jn 6,68).
Drahí bratia a sestry, túžil som sa osobne zúčastniť na oslavách tohto výročia Rady aj pre to, aby som zdôraznil nasadenie Katolíckej cirkvi v ekumenickej otázke a aby som posmelil spoluprácu s členskými cirkvami a s ekumenickými partnermi. V tomto ohľade by som sa chcel aj ja trochu pristaviť pri motte vybranom pre tento deň: Spoločne kráčať, modliť sa a pracovať.
Kráčať: áno, avšak kam? Na základe toho, čo bolo povedané by som navrhol dvojitý pohyb – vchádzanie a vychádzanie. Vchádzanie, aby sme neustále smerovali do centra, aby sme sa uznali za ratolesti vštepené do jediného viniča, ktorým je Ježiš (porov. Jn 15,1-8). Nebudeme prinášať ovocie bez toho, aby sme si vzájomne pomohli zotrvávať zjednotení s ním. Vychádzanie – smerom k mnohorakým existenciálnym perifériám dneška, aby sme spoločne niesli uzdravujúcu milosť evanjelia trpiacemu ľudstvu. Mohli by sme si klásť otázku, či kráčame skutočne, alebo len slovami, či bratov predkladáme Pánovi a nosíme ich naozaj v srdci, alebo sú vzdialení od našich skutočných záujmov. Mohli by sme si tiež položiť otázku, či je naše kráčanie vracaním sa po vlastných stopách, alebo je rozhodným kráčaním smerom k svetu, aby sme tam priniesli Pána.
Modliť sa: aj v modlitbe, tak ako pri kráčaní, nemôžeme napredovať osamote, pretože Božia milosť, skôr než by pristrihovala na mieru jednotlivca, harmonicky sa šíri medzi veriacimi, ktorí sa milujú. Keď hovoríme „Otče náš“ v našom vnútri rezonuje naše synovstvo, ale aj to, že sme bratmi. Modlitba je kyslíkom ekumenizmu. Bez modlitby sa jednota spoločenstva stáva pridusenou a nenapreduje, pretože zamedzujeme vanutiu Ducha, aby ju hnal vpred. Položme si otázku: koľko sa modlíme za seba navzájom? Pán sa modlil, aby sme boli jedno – napodobňujeme ho v tom?
Spoločne pracovať. Tu by som chcel zdôrazniť, že Katolícka cirkev uznáva osobitnú dôležitosť práce, ktorú vykonáva Komisia „Viera a Konštitúcia“ a túži k nej naďalej prispievať prostredníctvom vysoko kvalifikovaných teológov. Bádanie tejto komisie po spoločnej vízii Cirkvi a jej práca ohľadom rozlišovania v morálnych a etických otázkach sa dotýkajú neuralgických bodov výzvy ekumenizmu. Rovnako aj aktívna účasť v Komisii pre misiu a evanjelizáciu, spolupráca s Úradom pre medzináboženský dialóg a spoluprácu – naposledy na dôležitú tému výchovy k pokoju, spoločná príprava textov pre Týždeň modlitby za jednotu kresťanov a rozličné iné formy súčinnosti, sú podstatnými prvkami solídnej a osvedčenej spolupráce.
Okrem toho, oceňujem nezastupiteľnú úlohu Ekumenického inštitútu Bossey pri ekumenickej formácii mladých generácií zodpovedných osôb pre pastoračnú a akademickú oblasť z mnohých kresťanských vyznaní celého sveta. Katolícka cirkev už po mnoho rokov spolupracuje na tomto vzdelávacom diele skrze prítomnosť katolíckeho profesora na fakulte; a každý rok mám potešenie pozdraviť skupinu študentov pri ich študijnej návšteve Ríma. Ako dobré znamenie „ekumenickej súhry“ by som chcel spomenúť aj rozširujúcu sa podporu myšlienky Dňa modlitby za starostlivosť o stvorenstvo.
Okrem toho, typicky cirkevná práca má dobre definované synonymum: diakoniu. To je cesta, po ktorej treba nasledovať Majstra, ktorý «neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil» (Mk 10,45). Rozmanitá a intenzívna služba členských cirkví Rady nachádza typické vyjadrenie v Púti spravodlivosti a pokoja. Testom hodnovernosti Evanjelia je to, akým spôsobom kresťania odpovedajú na výkrik tých, ktorí sú vo všetkých kútoch sveta nespravodlivo obeťami tragického nárastu vylúčenia, ktoré plodiac chudobu živí konflikty. Slabí sú vždy najviac vytláčanými na okraj, sú bez chleba, práce a budúcnosti, zatiaľ čo bohatí vždy menej a sú čoraz bohatší. Dotýka sa nás plač tých, čo trpia a spolucítime s nimi, pretože «programom kresťana je srdce, ktoré vidí» (Benedikt XVI., Deus caritas est, 31). Všímajme si, čo konkrétne je možné urobiť, namiesto toho, aby sme sa nechali odradiť tým, čo možné nie je. Hľaďme aj na mnohých našich bratov a sestry, ktorí v rozličných častiach sveta, osobitne na Blízkom východe, trpia, pretože sú kresťanmi. Buďme im nablízku. A pamätajme, že našu cestu ekumenizmu predchádza a sprevádza ekumenizmus, ktorý sa už uskutočnil – ekumenizmus krvi, ktorý nás vyzýva ísť vpred.
Povzbudzujme sa navzájom k prekonávaniu pokušenia absolutizovať určité kultúrne paradigmy a nechať sa pohltiť partikulárnymi záujmami. Pomáhajme ľuďom dobrej vôle venovať väčší priestor situáciám a udalostiam týkajúcim sa veľkej časti ľudstva, ktoré však zaberajú príliš okrajové miesto vo svetovej informovanosti. Nemôžeme sa o to nezaujímať, a je znepokojujúce, keď niektorí kresťania prejavujú ľahostajnosť voči tomu, kto trpí. Ešte smutnejšie je však presvedčenie tých, ktorí považujú vlastné výhody za jasné znamenia Božej náklonnosti, a nie naopak za povolanie zodpovedne slúžiť ľudskej rodine a chrániť stvorenstvo. Na lásku k blížnemu, ku každému blížnemu, sa nás bude pýtať (porov. Mt 25,31-46) Pán, Dobrý Samaritán ľudstva (porov. Lk 10,29-37). Položme si teda otázku: čo môžeme urobiť spoločne? Ak je možná nejaká služba, prečo ju spoločne nenaplánovať a neuskutočniť, začínajúc tak zakusovať intenzívnejšie bratstvo pri konaní konkrétnych skutkov lásky?
Drahí bratia a sestry, opätovne vám vyjadrujem moje srdečné poďakovanie. Pomáhajme si spoločne kráčať, modliť sa a pracovať, aby s Božou pomocou jednota napredovala a aby svet uveril. Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- -
Inštitút založený v roku 1946 združuje ľudí rozličných cirkví, kultúr a prostredí s cieľom spoločného ekumenického vzdelávania, akademických štúdií a vzájomného kultúrneho obohatenia. Študenti a bádatelia z celého sveta sem prichádzajú na obdobie špecializácie v teológii ekumenizmu, misiológii a sociálnej etike. Pedagogický zbor tvoria učitelia rozličných kresťanských vyznaní a teologických formácií.
Okrem akademického výskumu tu štúdium zahŕňa aj medzikultúrne vzdelávanie prostredníctvom komunitného života, duchovné aktivity, konfrontáciu a stretnutie s ďalšími náboženskými komunitami, ako aj praktickú formáciu v oblasti tzv. eko-teológie a udržateľného rozvoja. Akademické diplomy Inštitútu Bossey sú uznané Ženevskou univerzitou.
Pripomeňme, že vďaka spolupráci inštitútu Bossey s Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov jeho študentov každoročne prijíma na osobitnej audiencii pápež František, a to v januári na záver Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov.
Zaujímavosťou je, že nedávno zvoleným dekanom Ekumenického inštitútu Bossey je po prvý krát katolícky kňaz – Lawrence Iwuamadi pochádzajúci z Nigérie. Ako docent biblickej hermeneutiky tu pôsobí od roku 2012. O svojej prítomnosti na inštitúte povedal:
„V Bossey študenti nezískavajú len akademickú skúsenosť, ale je tu aj každodenné zdieľanie konfesionálnych a kultúrnych rozdielov, ktoré kresťanom pomáha čoraz lepšie sa poznávať. Pre mnohých študentov prítomnosť katolíckeho profesora predstavuje prvý priamy kontakt s Katolíckou cirkvou a preto je jeho prítomnosť z ekumenického hľadiska kľúčovou.“
Podľa slov dekana Iwuamadiho, už od začiatku pontifikátu pápeža Františka bolo badať rastúci záujem Inštitútu Bossey o spoluprácu s vatikánskymi dikastériami, osobitne s Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov. „Vplyv pápeža Františka na Ekumenický inštitút Bossey je veľký“, uviedol dekan inštitútu, pričom dodal:
„Encyklika Laudato si´ je privilegovaným zdrojom k reflexii Svetovej rady cirkví o ochrane stvorenstva, rovnako ako aj koncept „ekumenizmu krvi“ a podpory a ochrany prenasledovaných kresťanov vo svete. Vytvorila sa klíma vzájomnej úcty a zdieľania – aj moje menovanie za dekana Ekumenického inštitútu Bossey, ako prvého katolíka, môžeme dať do súvislosti s touto novou klímou, za ktorú vďačíme ekumenickému štýlu pápeža Františka .“
-----------------------------------------------------------------
Popoludní oslavy 70. výročia vzniku Svetovej rady cirkví pokračovali opäť v Ženeve vo veľkej sále jej Ekumenického centra, pomenovanej po prvom generálnom sekretárovi SRC Visser´ t Hooftovi. Holandský protestantský teológ, ktorý bol do čela sa okrem ekumenizmu zapísal do dejín ako osobnosť odboja proti nacizmu. Do čela SRC bol zvolený v roku 1938 vo veku len 38 rokov.
Generálny sekretár Rev. Olaf Fykse Tveit pripomenul motto osláv 70. výročia SRC: „Spoločne kráčať, modliť sa a pracovať“. Poukázal na biblickú symboliku gobelínu zdobiaceho sálu, zobrazujúceho postavu Krista a rieky zavlažujúce stromy s lístím, ktoré majú moc uzdravovať rany ľudstva. Hovoril o výzvach súčasného sveta, ktoré volajú po jednotnom svedectve kresťanov:
„Mali by sme sa zjednotiť v nádeji na zdieľanú a spoločnú budúcnosť pre všetkých. Všetci máme právo dúfať. Vaša Svätosť, Vaša návšteva je znakom tejto nádeje, ktorú zdieľame. Je míľnikom vo vzťahoch medzi cirkvami. Sme tu ako zástupcovia rôznych cirkví a tradícií z celého sveta.“
„Jedno ekumenické hnutie je povolané dávať jednu spoločnú odpoveď. Musí to byť iná odpoveď než tá, ktorú dávajú mocní, musí to byť niečo iné ako naše vlastné záujmy. Ako cirkvi by sme mali pokračovať vo vzájomnom povolávaní k viditeľnej jednote.“
Po generálnom sekretárovi vystúpila moderátorka Svetovej rady cirkví pani Agnes Abuomová, ktorá okrem iného uviedla:
„Sme vám vďační, vaša Svätosť, že už teraz môžeme vnímať novú kvalitu spolupráce medzi SRC a Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov, Pápežskou radou pre medzináboženský dialóg, novým Dikastériom na podporu integrálneho ľudského rozvoja a dokonca aj vatikánskym Štátnym sekretariátom. Spoločne organizujeme Medzinárodnú konferenciu o xenofóbii, rasizme a populistickom nacionalizme v kontexte globálnej migrácie, ktorá sa uskutoční v septembri tento rok v Ríme. Osobne sa veľmi teším aj na pestovanie našej spolupráce s deťmi a mladými dospelými.“
„Vidíme ovocie takejto spolupráce v mnohých konkrétnych situáciách. Dovoľte mi vyzdvihnúť, aká dôležitá je súdržnosť kresťanských cirkví v Južnom Sudáne, aké kľúčové je spoločné úsilie o spravodlivosť a pokoj pre mierový proces v Kolumbii, akú silu má spoločná modlitba a práca v procese opätovného zjednotenia na Kórejskom polostrove, ako veľmi sú potrebné spoločné kroky v Burundi a v Konžskej demokratickej republike.“
Pápež František vo svojom príhovore - druhom v ten istý deň na pôde SRC - potvrdil dôležitosť spolupráce v oblasti diakonie, služby trpiacim a núdznym, v úsilí o sociálnu spravodlivosť a ochranu stvorenstva. S osobitným dôrazom však upozornil na misijný dôvod ekumenizmu, ktorý označil za najdôležitejší:
„Dovoľte mi, drahí bratia a sestry, aby som vám okrem vyjadrenia srdečnej vďačnosti za snahu, ktorú venujete jednote, vyjavil aj jednu obavu. Táto vychádza z pocitu, že ekumenizmus a misia už nie sú viac tak úzko späté ako na začiatku. A predsa misijné poslanie, ktoré je viac než diakonia a podpora ľudského rozvoja, nemôže byť zabudnuté ani vyprázdnené. Ide o našu identitu. Ohlasovanie Evanjelia až po kraj zeme je bytostne vlastné nám kresťanom. Zaiste, spôsob akým sa misia vykonáva sa líši v závislosti od času a miesta; a zoči-voči žiaľ opakujúcemu sa pokušeniu presadiť sa pomocou svetskej logiky stojí za to pripomenúť, že Kristova cirkev rastie vďaka príťažlivosti.“
Záver návštevy Ženevy venoval Svätý Otec stretnutiu s miestnym katolíckym spoločenstvom za účasti veriacich z celého Švajčiarska, s ktorými slávil eucharistiu v 40-tisícovej hale výstaviska Palexpo.
Omša v kombinácii latinčiny s francúzštinou bola z dnešnej liturgickej spomienky jezuitského svätca Alojza Gonzágu, patróna mládeže a študentov, od ktorého narodenia presne dnes uplynulo 450 rokov. Pri tejto príležitosti Cirkev vyhlásila aj jubilejný rok sv. Alojza.
Svätý Otec sa v homílii zameral na modlitbu Otče náš z evanjeliového čítania dňa (Mt 6, 7-15). Ako odpoveď na frenetický a povrchný životný štýl ponúkol rozhodntie sa pre striedmy spôsob života:
„Prosiť o každodenný chlieb znamená povedať aj: „Otče, pomôž mi viesť jednoduchší život“. Život sa stal veľmi komplikovaným. Chcel by som povedať, že dnešok je pre mnohých ako „na drogách“ – uteká sa od rána do večera, do toho tisíc telefonátov a odkazov, neschopní zastaviť sa pred tvárami ľudí, ponorení do zložitosti, ktorá robí zraniteľnými a do rýchlosti, ktorá vyvoláva úzkosť. Žiada sa tu rozhodnutie viesť život skromný, slobodný od povrchných príťaží. Rozhodnutie proti prúdu, ako urobil svojho času sv. Alojz Gonzága, na ktorého si dnes spomíname. Rozhodnutie vzdať sa mnohých vecí, ktoré napĺňajú náš život, ale vyprázdňujú srdce.“
- -
Homília pápeža Františka pri svätej omši v Ženeve
V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri slávení eucharistie 21. júna 2018 v Ženeve v hale výstaviska Palexpo.
Otec, chlieb, odpustenie. Tri slová, ktorá nám dáva dnešné evanjelium. Tri slová, ktoré nás vedú k srdcu viery.
Otec. Takto začína modlitba. Môže pokračovať inými slovami, ale nemôže zabudnúť na to prvé, pretože slovo „Otec“ je vstupným kľúčom k Božiemu srdcu, pretože len keď povieme Otče, modlíme sa „kresťanským jazykom“. Modlíme sa „po kresťansky“. Nie k nejakému neurčitému bohu, ale k Bohu, ktorý je predovšetkým Otec. Ježiš nás totiž prosil, aby sme hovorili „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, a nie „Nebeský Bože, ktorý si Otcom”. Prv než čokoľvek iné, prv než to, že je nekonečný a večný, Boh je Otcom.
Od neho pochádza každé otcovstvo a materstvo (porov. Ef 3,15). V ňom je počiatok každého dobra a samotného nášho života. „Otče náš“ je teda životným vzorcom, ktorý zjavuje našu identitu, že sme milovanými deťmi. Je vzorcom, ktorý je riešením teorémy samoty a problému osirotenia. Je rovnicou, ktorá ukazuje, čo robiť – milovať Boha, nášho Otca a ostatných, našich bratov a sestry. Je to modlitba nás, Cirkvi, modlitba bez sloviek ja a môj, celá orientovaná na Božie ty (tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa) a ktorá sa skloňuje len v prvej osobe množného čísla. „Otče náš“, dve slová, ktoré nám ponúkajú orientačné značky duchovného života.
Takto vždy keď robíme znak kríža na začiatku dňa a pred každou dôležitou činnosťou, vždy keď hovoríme „Otče náš“, vraciame sa ku koreňom, na ktorých sme založení. Potrebujeme to v našich mnohokrát vykorenených spoločnostiach. „Otče náš“ upevňuje naše korene. Keď je tu Otec, nik nie je vylúčený. Strach a neistota nemajú navrch. Vynára sa spomienka na dobro, pretože v Otcovom srdci nie sme virtuálnymi štatistami, lež milovanými deťmi. On nás nespája do četovacích skupín, ale nás spoločne obnovuje ako rodinu.
Neunavujme sa hovoriť „Otče náš“. Pripomenie nám, že niet syna bez Otca a že nik z nás nie je na tomto svete sám. Ale pripomenie nám zároveň, že niet ani Otca bez detí; nik z nás nie je jedináčikom a každý sa má starať o bratov a sestry v jedinej ľudskej rodine. Hovoriac „Otče náš“ potvrdzujeme, že každé ľudské bytie patrí k nám a že zoči-voči mnohým zlám, ktoré urážajú Otcovu tvár, sme ako jeho deti pozvaní reagovať ako bratia a dobrí strážcovia našej rodiny a snažiť sa, aby tu nebola ľahostajnosť voči nikomu z bratov a sestier – ani voči ešte nenarodenému dieťaťu, ani starému človeku, ktorý už nerozpráva, ani voči známemu, ktorému nedokážeme odpustiť či vyradenému chudobnému. Toto od nás Otec žiada a prikazuje nám, aby sme sa milovali srdcom detí, ktoré sú si bratmi.
Chlieb. Ježiš vraví, že treba dennodenne prosiť Otca o chlieb. Netreba žiadať viac, len chlieb, to podstatné pre život. Chlieb je predovšetkým postačujúcim pokrmom pre dnešný deň, pre zdravie, pre prácu dnešného dňa. Pokrmom, ktorý žiaľ mnohým naším bratom a sestrám chýba. Preto vravím – beda tomu, kto špekulatívne zaobchádza s chlebom! Základný pokrm pre každodenný život národov musí byť dostupný všetkým.
Prosiť o každodenný chlieb znamená povedať aj: „Otče, pomôž mi viesť jednoduchší život“. Život sa stal veľmi komplikovaným. Chcel by som povedať, že dnešok je pre mnohých ako „na drogách“ – uteká sa od rána do večera, do toho tisíc telefonátov a odkazov, neschopní zastaviť sa pred tvárami ľudí, ponorení do zložitosti, ktorá robí zraniteľnými a do rýchlosti, ktorá vyvoláva úzkosť. Žiada sa tu rozhodnutie viesť život skromný, slobodný od povrchných príťaží. Rozhodnutie proti prúdu, ako urobil svojho času sv. Alojz Gonzaga, na ktorého si dnes spomíname. Rozhodnutie vzdať sa mnohých vecí, ktoré napĺňajú náš život, ale vyprázdňujú srdce.
Bratia a sestry, zvoľme si jednoduchosť, jednoduchosť chleba, aby sme opäť našli odvahu ticha a modlitby, kvas ozajstného ľudského života. Voľme si osoby pred vecami, aby vykvasili osobné vzťahy, nie virtuálne. Opäť si zamilujme pôvodnú vôňu toho, čo nás obklopuje. Keď som bol malý a doma spadol zo stola chlieb, učili nás ihneď ho pozbierať a pobozkať. Oceniť to jednoduché, čo máme každý deň a strážiť si to. Nie použiť a zahodiť, ale vážiť si a chrániť.
A potom „Chlieb náš každodenný“ je Ježiš, nezabúdajme na to. Bez neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15,5). On je základnou obživou, aby sme dobre žili. Občas však Ježiša redukujeme na prílohu. Ale ak nie je naším životným pokrmom, stredobodom našich dní, každodenným dýchaním, všetko je márne, všetko je len príloha. S prosbou o chlieb sa obracajme na Otca a dennodenne si povedzme: jednoduchosť života, starostlivosť o to, čo je okolo nás, Ježiš vo všetkom a nado všetko.
Odpustenie. Odpúšťať je náročné. Vždy v sebe nosíme trochu žiaľu a nenávisti a keď nás provokuje niekto, komu sme už odpustili, hnev sa vracia aj s úrokmi. Ale Pán požaduje naše odpustenie ako dar. Je na zamyslenie, že jediný originálny komentár k Očenášu, ten Ježišov, sa sústreďuje do jednej vety: “Ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy” (Mt 6, 14-15). To jej jediný komentár, ktorý robí Pán! Odpustenie je záväznou klauzulou Očenáša. Boh zbavuje naše srdce každého hriechu, všetko, všetko nám odpúšťa, ale jednu vec vyžaduje, aby sme aj my neúnavne odpúšťali. Žiada od každého z nás generálnu amnestiu vín druhých ľudí. Bolo by treba urobiť krásny snímok srdca, či sa v ňom nenachádzajú bloky, prekážky, kamene, ktoré treba odvaliť. A teda povedať Otcovi: “Vidíš tento balvan, zverujem ti ho a prosím ťa za tohto človeka, za túto situáciu; hoci ťažko odpúšťam, prosím ťa o silu, aby som to dokázal”.
Odpustenie obnovuje, odpustenie robí zázraky. Peter zakúsil Ježišovo odpustenie a stal sa pastierom svojho stáda. Šavol sa po Štefanovom odpustení stal Pavlom. Každý z nás sa po Otcovom odpustení opätovne rodí ako nové stvorenie a miluje bratov. Iba tak vnášame do sveta pravé novosti, pretože nejestvuje väčšia novina než odpustenie, ktoré mení zlo v dobro. Vidíme to v kresťanských dejinách. Ako nám len osožilo a osoží odpustiť si navzájom a byť si bratmi po storočiach kontroverzií a rozkolov! Otec je šťastný, keď sa milujeme a zo srdca si odpúšťame (porov. Mt 18,35). A vtedy nám darúva svojho Ducha. Prosme o túto milosť – nezabarikádovať sa so zatvrdnutým srdcom, vyžadujúc vždy od druhých, aby spravili prvý krok, ale urobme ho my, v modlitbe, bratskom stretnutí, v konkrétnej láske. Tak budeme podobnejší Otcovi, ktorý miluje bez ohľadu na to, či má z toho osoh. A on vyleje na nás Ducha jednoty.
Preložili: Slovenská redakcia VR v spolupráci s Televíziou LUX
-----------------------------------------------------------------
Aj pred touto cestou sa Svätý Otec zveril pod ochranu Panny Márie. V Ríme v stredu navštívil hlavnú mariánsku baziliku s kyticou kvetov, ktoré položil pred ikonu Bohorodičky Salus Populi Romani a pred milostivým obrazom zotrval v tichej modlitbe.
Aktualizované: 20. júna 2018 / 23:00 h