Bratislava 31. mája (VaticanNews) „Len solidarita je schopná prelomiť prekliatie ľudského sebectva a prináša dlhodobý mier, ktorý nie je len absenciou konfliktu, ale prítomnosťou spravodlivosti, harmónie a spolupráce“. To sú slová z príspevku Mons. Paula Richarda Gallaghera vatikánskeho sekretára pre vzťahy so štátmi, ktorý predniesol v pondelok 29. mája v Bratislave na GLOBSEC fóre.
Mons. Paul R. Gallagher vystúpil na bratislavskom GLOBSEC fóre už aj minulý rok. Pred dvoma rokmi účastníkov podujatia pozdravil prostredníctvom videoposolstva pápež František. Tohtoročný 18. ročník podujatia potrvá do 1. júna.
Vatikánsky sekretár pre vzťahy so štátmi vo svojom príhovore pripomenul konfliktom zmietanú Ukrajinu a spolu s ňou aj Somálsko, Afganistan, Konžskú demokratickú republiku a Jemen – ako päť z 20 národov najviac postihnutých krízami vyplývajúcimi z ozbrojených konfliktov, klimatických zmien a hospodárskych otrasov.
Mons. Gallagher predniesol „úvahu o solidarite a mieri založenú na globálnej perspektíve“. Pripomenul, „že ako ľudské bytosti sme všetci navzájom prepojení a závislí jeden od druhého, čo tvorí samotný základ našich spoločností“.
Jeden za všetkých, všetci za jedného
Ľudská rodina je ako naše telo, jedno, ale s mnohými údmi - jednotlivcami. Ak by trpel jeden, budú trpieť aj všetci ostatní; ak by bol jeden vyznamenaný, ostatní budú zdieľať jeho radosť. Preto pápež Ján Pavol II. zdôraznil, že v skutočnosti sme všetci zodpovední za všetkých, čo nevyhnutne pripomína to, čo je už dlho známe ako tradičné motto Švajčiarska, a to až do takej miery, že jeho latinská verzia „Unus pro omnibus, omnes pro uno“ (jeden za všetkých, všetci za jedného).
„Toto je, milí priatelia, solidarita: skutočný pocit, že sme súčasťou tejto veľkej ľudskej rodiny, ktorej všeobecné blaho závisí od blaha každého z nás vo všetkých kútoch sveta. Tento pocit spolupatričnosti nám umožňuje otvoriť sa a snažiť sa v sebe hlboko a vášnivo precítiť to, čo cítia a prežívajú iní, vrátane, alebo možno predovšetkým, ich utrpenia; zdieľať navzájom zmysel pre angažovanosť a zodpovednosť pri presadzovaní našich spoločných záujmov v záujme dosiahnutia spoločného dobra; vzájomne sa podporovať a pomáhať si pri dosahovaní toho väčšieho dobra, ktoré nemôže dosiahnuť len jeden človek; uznať a pochopiť existenciu rozdielov medzi národmi a rešpektovať ich tak, ako si sami želáme, aby nás rešpektovali za to, že sme takí, akí sme, so všetkými našimi silnými stránkami a zvláštnosťami; stotožniť sa s druhými, uvedomiť si ich potreby, aby sme im prišli na pomoc, a to nie kvôli ich spoločenskému postaveniu, ani ich náboženstvu, ani ich etnickej rase, ale preto, že sú našimi blížnymi, s ktorými zdieľame rovnakú ľudskú dôstojnosť, pretože oni, rovnako ako vy a ja, sú všetci stvorení na Boží obraz a podobu.“
Základ solidarity: uznanie dôstojnosti každej ľudskej osoby
Uznanie dôstojnosti každej ľudskej osoby „predstavuje samotný základ solidarity a otvára perspektívu interaktívnej spoločnosti, v ktorej jednotlivci, rodiny, spoločenstvá, národy a napokon aj medzivládne spoločnosti vedú vzájomný dialóg s cieľom dosiahnuť harmóniu a spoločenstvo“, uviedol Mons. Gallagher.
Zároveň pripomenul slová pápeža Františka z encykliky Fratelli tutti o potrebe „upevniť multilateralizmus ako výraz obnoveného zmyslu pre globálnu spoluzodpovednosť, solidaritu založenú na spravodlivosti a dosiahnutie mieru a jednoty v ľudskej rodine“. Máme spoločnú zodpovednosť starať sa jeden o druhého a potrebu dialógu a vzájomného porozumenia pri riešení naliehavých výziev našej doby, zdôraznil Mons. Gallagher.
„Táto solidárna perspektíva je však v silnom kontraste s extrémne individualistickým pohľadom na človeka ako na autonómnu, samoregulujúcu sa a sebestačnú entitu, ktorej jediným cieľom je dosiahnuť sebarealizáciu všetkými možnými spôsobmi, kým sa nedostane do kontaktu s inou entitou, rovnakou ako ona. Namiesto nadviazania dialógu a vzťahu vyvoláva bod kontaktu medzi jednotlivcami zdesenie, pretože každá autonómna entita by sa teraz musela rozhodnúť, ako bude pokračovať vo svojom vývoji v prítomnosti iných rovnako autonómnych entít: či pôjde o súťaž, založenú na princípe, že zvíťazí ten najchytrejší, alebo o konflikt, v ktorom bude vládnuť ten najsilnejší.“
Privilegovaná cesta k mieru
„Len solidarita, milí priatelia, je schopná prelomiť toto prekliatie ľudského sebectva a prináša dlhodobý mier, ktorý nie je len absenciou konfliktu, ale prítomnosťou spravodlivosti, harmónie a spolupráce. Solidarita je privilegovanou cestou k mieru, pretože vytvára putá priateľstva a tímovej práce medzi národmi a štátmi, ktoré presahujú maximalizáciu hospodárskych ziskov a hru na vyrovnávanie bezpečnostných hrozieb. Usiluje sa o jednotu v spoločnom dobre. Solidarita je pre mier nevyhnutná, pretože podporuje zmysel pre spoločenstvo, empatiu a jednotu. Solidarita a mier sú teda dve strany tej istej mince, pretože mier nemožno dosiahnuť bez solidarity a solidarita nemôže existovať bez mieru.
(...)Nezabúdajme však, že musíme zaviesť mechanizmy, ktoré by vštepovali všetkým ľuďom všetkých budúcich generácií, počnúc nami a našimi deťmi, že solidarita je cnosťou, ktorú treba pestovať a podporovať na všetkých úrovniach našej existencie, a to tak rodičmi, učiteľmi, ako aj komunikátormi, najmä v dnešnej dobe, keď sú informačné a komunikačné prostriedky také rozšírené a okamžité, pretože solidarita je univerzálnou cnosťou, ktorá presahuje čas a priestor, kultúry a náboženstvá, etniká, ako aj hranice štátov. Iba tak môžeme budovať lepšiu budúcnosť s trvalým mierom medzi národmi a štátmi.
Navyše, ak môžem dodať, z kresťanského hľadiska má tento záväzok k solidarite korene v samotnej skutočnosti Božieho vtelenia, ktorým sám Boh v solidarite s ľudstvom poslal svojho jednorodeného Syna Ježiša (...).“
Zuzana Klimanová - Vatikán