Bratislava 10. augusta (TK KBS) Niekoľko spomienok na vojnové roky bohosloveckej fakulty v Bratislave - je názov príspevku kardinála Jozefa Tomka, ktorý napísal pri príležitosti 75. výročia Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave. Pri príležitosti úmrtia kardinála Tomka prinášame plné znenie príspevku. Nachádza sa v publikácii s názvom "75 rokov Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave", ktorý zostavili prof. Emília Hrabovec a Mons. Jozef Haľko. Venuje sa dejinám budovy fakulty, genéze katolíckej bohosloveckej fakulty a chronológii udalostí na nej a teologických inštitútoch. Sú v nej aj všetci dekani a biskupi - študenti a absolventi.
-
Niekoľko spomienok na vojnové roky bohosloveckej fakulty v Bratislave
Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta v Bratislave sa dožíva 75. roku trvania. Bol som jej študentom od septembra 1943 do konca októbra 1945, keď ma môj košický biskup Čársky poslal na ďalšie štúdiá do Ríma. Chcem teda ponajprv vyjadriť blahoželanie a vďaku za to, čo mi štúdium na fakulte dalo. Zároveň sa pokúsim zachytiť niekoľko spomienok, ktoré mi napriek časovej vzdialenosti a krátkemu pobytu na fakulte ostali v pamäti.
Na fakulte som vyštudoval prvé dva ročníky teológie a začínal som tretí ročník, keď ma poslali do Ríma. Boli to ťažké vojnové dva roky. Košice so seminárom ostali na zabratom území a všetci diecézni seminaristi študovali na fakulte v Bratislave spolu s kolegami z Trnavskej apoštolskej administratúry a s niekoľkými vybranými študentmi z Nitrianskej a Banskobystrickej diecézy a z niektorých reholí. Spiš si držal svojich seminaristov doma. Prešovská gréckokatolícka diecéza vysielala do Bratislavy len tých kandidátov na kňazstvo, ktorí sa rozhodovali pre celibát. Laici na fakulte neštudovali.
Štúdium trvalo päť rokov. Prvé dva roky sa vyučoval úvod do filozofie, fundamentálna teológia, biblické vedy a hebrejská i grécka reč, cirkevné dejiny, staroslovienčina. V treťom ročníku sa začínalo štúdium morálnej a dogmatickej teológie, ako aj cirkevného práva, neskôr pristúpila sakramentálna a pastorálna teológia s liturgikou a homiletikou.
Dekanom bol v tej dobe dr. Emil Funczik, známy profesor kánonického práva; jeho odborné latinské prednášky som však zažil len nakrátko v jeseni roku 1945. Po ňom sa stal dekanom Mons. dr. Mikuláš Višňovský, profesor fundamentálnej teológie, ktorý nám čítal svoje skriptá bez väčšieho prehĺbenia. Najväčší úžitok som si odniesol z prednášok profesora Jozefa Búdu o biblických vedách, najmä o Starom zákone a o hebrejskej reči. Vďaka nemu som sa po druhom ročníku cez prázdniny už pripravoval na prvú štátnu skúšku a mal som pripravený preklad z jednej hebrejskej kapitoly z Knihy Jób. Aj profesor Nového zákona dr. Štefan Zlatoš, farár, ale aj neúnavný čitateľ nových vedeckých kníh, nám dal mnoho. Na skúškach bol trochu nebezpečný, lebo rád kládol otázky práve zo svojich posledne prečítaných diel. Vyučoval nás aj gréčtinu - koiné, v ktorej sme boli začiatočníci. Skúšku sme robili dvojprstovou, bi-digitálnou metódou tak, že sme prekladali z Nestleho latinsko-gréckeho kritického vydania Nového zákona nejaký text, pričom sme držali jeden prst na gréckom texte a druhý s očkom na protiľahlom latinskom texte. Zo Spiša prichádzal prednášať, dokiaľ to pre vojnu mohol, známy autor cenného diela o cirkevných dejinách dr. Jozef Špirko. Vypomáhal mu aj dr. Zlatoš. Úvod do filozofie nám prednášal východniar dr. Alexander Spesz, aj v cudzine známy autor diela Okultizmus a zázrak, ktorý sprevádzal svoje hlboké prednášky jemným humorom. Ako pomôcku sme mali starý latinský manuál. Pomáhal mu mladý docent dr. Ján Bubán, autor knihy Najhlbší koreň vlastnenia. Na staroslovienčinu dochádzal z inej fakulty prof. dr. Ján Stanislav, ktorý nás vovádzal do reči našich predkov a do prekladu evanjelia sv. Jána, ako ho pripravil Konštantín-Cyril. Jeho cenné prednášky nás nadchýnali pre cyrilometodskú dobu. Do liturgie nás uvádzal a cirkevný spev nás učil aj cvičil docent dr. Jozef Šátek.
Iní profesori vyučovali počnúc od tretieho ročníka. Na dogmatickú a sakramentálnu teológiu to bol profesor dr. Juraj Šimalčík, ktorý sa držal svojho manuálu. Morálku už vtedy začal prednášať, ak sa nemýlim, mladý docent dr. Cyril Dudáš, ktorý vypomáhal dr. Speszovi, autorovi známej knihy Manželstvo, veľké tajomstvo. Kánonické právo vyučoval už spomínaný starý znalec dr. Emil Funczik, vtedy už uznávaný najlepší kanonista na Slovensku. Na pastorálnu teológiu dochádzal zo Spiša dr. Štefan Faith a na východnú teológiu z Prešova starý dr. Mikuláš Russnák.
Fakulta bola v tej istej budove ako seminár. Učebný program bol nabitý prednáškami, ktoré sprevádzali seminársky program. Bolo nás veľa, jedáleň bola na druhej strane ulice, kde niektorí aj spávali. Študovali sme spolu v starých priestoroch, ktoré neboli najzdravšie, mali sme málo telesného pohybu, ak sa odmyslí obehávanie okolo stromu uprostred seminárskeho dvora a krátka prechádzka na chodníku Kapitulskej ulice. Našťastie, každú sobotu sme mali dlhšiu prechádzku po nábreží Dunaja, alebo iným smerom. Knižnica sa nachádzala rozdelená v oddeleniach jednotlivých profesorov, bola chudobná na novšie vydania a ťažko prístupná. Dá sa povedať, že podmienky na dôkladnejšie štúdium boli naozaj skromné. Pri tom študijný program bol široký. Pamätám sa, že v druhom ročníku som mal s nepovinnými predmetmi spolu tridsaťšesť hodín týždenne, čiže o dve hodiny viac, ako to bolo prakticky možné. Túžba po znalostiach bola však veľká a presný denný poriadok pomáhal k veľkej sústredenosti. Seminár a fakulta si navzájom nahrávali.
Vojnové časy nám nesmierne sťažili štúdium. V septembri 1944 sme sa z východu dostali do Bratislavy posledným peážnym vlakom cez Maďarsko, ktorý zastal v poli kdesi pri vstupe na Slovensko, lebo americké lietadlá už lietali bombardovať bratislavskú Apolku. V zime zas sme museli dopoludnia chodiť kopať zákopy nad Bratislavou. Vracali sme sa uzimení a zablatení. Po obede sme okolo druhej hodiny išli na prednášky. Chceli sme za každú cenu zachrániť školský rok. Styk s rodičmi ostal nám košickým seminaristom na dlhé mesiace pretrhnutý. O ich osude vyhnancov z vlastných domov sme máločo vedeli, až po februári prišli nejaké správy. Od Budapešti sa medzitým blížili ruské a rumunské vojská. Nočné nálety sa množili a donútili nás spať určitú dobu v mohutných podzemných chodbách starobylej budovy seminára a fakulty. Tesne okolo Veľkej noci udelil rektor seminára, biskup svätého života dr. Michal Buzalka kňazské svätenie kandidátom v piatom ročníku. Na primície do blumentálskeho kostola sme išli pešky popri múroch, aby nás malé ruské raty nezbadali pri ich nízkych náletoch. Hrad nad nami mali v rukách nemeckí vojaci, z mesta na nich svišťali ruské míny ponad naše bydlisko. Pamätám sa na prvého frontového ruského vojaka, keď ufúľaný a ovešaný granátmi s údivom pozeral na skupinu mladých „báťuškov" pri bráne seminára. O krátku chvíľu útočiace vojská postavili do priestoru medzi seminárom a Dómom svätého Martina malý kanón. Napriek všetkým týmto a iným ťažkostiam sme školský rok dotiahli do konca a začiatkom júla som sa mohol po skúškach a po trojdňovej dobrodružnej ceste dostať domov. Vôľa študovať a duchovný život nám pomohli prekonať všetky prekážky. V jeseni roku 1945 sme už vstúpili do seminára a na fakultu v iných podmienkach. Ale v novembri, ako som už spomenul, som odišiel študovať do Ríma.
Na Kapitulskú ulicu som sa vrátil za totality už ako kardinál. Vrátnik sa ma spýtal, kto som, a rýchlo bežal k rektorovi sa spýtať, čo má robiť s tým neznámym človekom, ktorý sa vydáva za kardinála. Až potom ma pustil dovnútra, kde som mal vo veľkej aule radostné stretnutie so seminaristami.
Dnes má bohoslovecká fakulta v Bratislave aj konkurenciu. Po 75 rokoch potrebuje stále rásť na kvalite a na hĺbke štúdií. Má dobré predpoklady, aby rástla a ešte lepšie slúžila dobrej výchove budúcich kňazov a vybraných laikov. K tomu jej prajeme veľa Božieho požehnania.
Jozef kard. Tomko
-
Ručne napísaný odkaz kardinála Jozefa Tomka
S hlbokým pohnutím a s mnohými spomienkami som sa zastavil v tomto seminári, kde som strávil vyše dvoch prvých rokov na ceste ku kňazstvu.
Zo srdca prajem všetkým seminaristom, aby sa tu naučili nielen teologické poznatky, ale predovšetkým priľnúť k Ježišovi Kristovi. Iba v spojení a stálom styku s ním, živým, vzkrieseným Pánom môže kňaz nájsť celoživotné šťastie a radosť.
Želám všetkým predstaveným i seminaristom, aby tu rástli vo viere a v láske k Cirkvi a privideli k rozkvetu svoje povolanie.
Nech vás všetkých žehná všemohúci Boh, Otec, Syn a Duch Svätý.
8. máj 1989
Jozef kard. Tomko
-