Pediatrička Tetiana Lisna z Ukrajiny dnes pracuje pod hlavičkou SKCH

TK KBS, skch, md; rp | 01. 08. 2022 13:46



Tetiana Lisna

Foto: SKCH

Ružomberok 1. augusta (TK KBS) V bielej teplákovej súprave, akoby tým stále demonštrovala vernosť svojmu povolaniu, nám podáva ruku. Pediatrička Tetiana Lisna, ktorá žila v ukrajinskom veľkomeste Sumy dnes žije v Potoku, najmenšej obci okresu Ružomberok s približne stovkou obyvateľov. „Teraz je už počet obyvateľov Potoka vyšší,“ opraví nás s úsmevom Tetiana, ktorá tu prišla s manželom a dvoma deťmi. „s nami Ukrajincami je to viac,“ doplní s akousi neskrývanou vďačnosťou v hlase. Dnes pracuje v jednom z  23 zriadených Centier podpory pre odídencov z Ukrajiny pod hlavičkou Slovenskej katolíckej charity. S ukrajinskými ženami z Centra podpory v Ružomberku našla spoločnú reč počas podujatia v  mestskej knižnici. Zamestnala sa ako detská animátorka. Hoci je pediatričkou, ktoré v centre dolného Liptova chýbajú ako soľ, vykonávať svoje povolanie zatiaľ nemôže. Prechádza totiž dlhým procesom nostrifikácie dokladov, bez ktorých je práca nemožná.



 



Z domu do úkrytu



„Ešte deň pred vypuknutím vojny sme boli v práci, syn v škole, chodí na gymnázium a dcéra v škôlke. Asi o piatej ráno som začula výbuch. Zobudila som manžela s tým, že začala vojna. Hoci sa o tom v médiách rozprávalo asi týždeň, nik tomu neveril, ľudia si zvykli aj na prítomnosť vojakov aj na takéto správy,“ vracia sa do minulosti a prvému momentu odchodu cesty na Slovensko.



Na Ukrajine pracovala ako pediatrička v miestnej nemocnici a s kolegami sa dohodli, že muži zostanú  a ženy odídu preč autom. Na každú ženu boli približne tri deti. „Nikto nereagoval na sirény v meste, nastala panika. Až neskôr sme pochopili, že sa začalo bojovať priamo v meste. Všetky mosty zbúrali a nemali sme kadiaľ prejsť. Jediné, čo sme mohli urobiť, bolo vrátiť sa domov a hľadať úkryt. Tam sme zostali od 24. februára až do 9. marca,“ spomína na neľahké obdobie vo svojom živote.



 



Masívny exodus obyvateľov mesta



„V úkryte sme sa najviac báli toho, že príde lietadlo. Aj preletelo s bombou, ktorá má 4 tony. Zničilo celú časť mesta,“ opisuje udalosť, ktorá sa objavila v médiách.  Počas nasledujúcich dní sa neúspešne pokúšali dostať z mesta. „Ruskí vojaci však púšťali v jeden deň napríklad len jeden autobus a tri autá. Ostatné strieľali. Takto sa to opakovalo každý deň. Na tretí deň sa nám podarilo z mesta odísť. Za približne 5 dní odišlo z mesta 120-tisíc ľudí. Z mesta, ktoré má 274 tisíc obyvateľov,“ upozorňuje Tetiana na masívny exodus mnohých ľudí.



 



Bez vody a jedla



„Nevedeli sme, kam ideme, išli sme viac ako 500 kilometrov a vôbec sme nezastavili, hoci sme nemali dostatok jedla ani vody,“ opisuje ďalej krušné chvíle a zároveň na príklade ilustruje aj ľudský rozmer v ťažkých časoch. „Keď sme prišli na západnú Ukrajinu, našli sme tam skupinu malých futbalistov, ktorí boli na futbalovom zápase v Poľsku. Chceli sa vrátiť naspäť na Ukrajinu ku svojim rodičom, no keďže medzitým začala vojna, už to nebolo možné. Môj manžel, ktorý zostal v meste Sumy, cestoval dlhé kilometre, vzal deti a vrátil ich rodičom,“ opisuje s hrdosťou v hlase.



Tetianinej rodine sa podarilo doslova utiecť do bezpečia, na Slovensko. Po neľahkom období jej robia radosť úplne obyčajné činnosti ako varenie džemu, či práca v záhradke. „Nemali sme so sebou absolútne nič. So všetkým nám pomohla charita. Aj preto chcem byť aj ja užitočná a vďaka práci, ktorú mám sa cítim konečne potrebná. Sme vďační aj za materiálne veci, ako oblečenie, hračky, riad,“ vymenúva.



S veľkou ľútosťou však dodáva, že hoci by sa chcela vrátiť domov, nemôže. „Nezáleží na tom, v ktorej časti Ukrajiny budeme, pokiaľ je vojna, nebudeme tam v bezpečí,“ uzatvára.



Informovala Monika Domeniková, PR manažérka projektov SKCH na pomoc Ukrajine




[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2022