Spomenuté akademické združenie tento rok zároveň oslavuje 30 rokov činnosti. Na jeho kongrese sa v Bratislave zíde vyše dvesto účastníkov z krajín Európy na pozvanie súčasného viceprezidenta ESCT prof. Miloša Lichnera SJ. Ten od septembra prevezme vedenie od doterajšej prezidentky Marie-Jo Thiel zo Štrasburgu.
Teológia nie je mŕtva veda
Európska spoločnosť pre katolícku teológiu so svojimi 800 členmi si kladie za cieľ „venovať sa interdisciplinárnemu výskumu a stáť na priesečníku medzi Cirkvou a spoločnosťou“. Prof. Miloš Lichner, ktorý má za sebou dve funkčné obdobia ako dekan Teologickej fakulty Trnavskej univerzity, vysvetľuje:
„Teológia nie je mŕtva veda, ale, naopak, veľmi živá, ktorá patrí do spoločnosti a patrí i na univerzity. Práve týmto kongresom chceme ukázať, že teológia má čo ponúknuť aj bežným ľuďom. Môže dokonca ponúknuť nádej.“
Na bratislavskom kongrese 28. až 31. augusta vystúpia osobnosti európskej i svetovej teológie. Jednou z nich je dekan Pápežského biblického inštitútu v Ríme Peter Dubovský SJ. O nádeji bude hovoriť aj odborníčka na kresťansko-židovské vzťahy, profesorka Amy-Jill Levine z Nashvillu, ktorá ako prvá Židovka vyučuje Nový zákon na Pápežskom biblickom inštitúte.
Príspevok z pohľadu medzinábožensho dialógu ponúkne aj profesor dogmatickej teológie Zbigniew Kubacki SJ z Varšavy. Otázke nádeje pre mladých ľudí sa bude venovať rektor Loyola University Chicago Michael Garanzini SJ. Na kongres príde aj predseda Komisie biskupských konferencií Európskej únie COMECE, luxemburský arcibiskup Jean-Claude Hollerich SJ.
Do čoho vkladáme našu nádej?
Téma kongresu je formulovaná v podobe otázky: „Do čoho vkladáme našu nádej?“ Je to téma výsostne aktuálna, hovorí prof. Miloš Lichner:
„Naše vzťahy zakladáme nielen na dôvere, ale aj na nádeji. Nádej je súčasťou ľudskej skúsenosti, ale aj celej spoločnosti. Súvisí s tým, čo očakávame, v čo dúfame, že sa stane. Je zaujímavé, že všetky tri monoteistické náboženstvá – kresťanské, židovské aj moslimské – stoja na nádeji, ale nie na utópii, ale v nádeji na večnosť. Preto je dobré venovať sa nádeji a viesť o nej dialóg nielen vnútri Cirkvi, ale aj navonok.“
V liste pozývajúcom na podujatie sa páter Lichner obracia na kolegov i mladých doktorandov aj ďalšími otázkami, keď píše:
„V našich časoch sme svedkami spochybňovania nádeje. Rozpad zabehnutých ekonomických systémov, rozpad štátov a spoločnosti, rodín, priateľstiev a nedôvera v politické štruktúry nás kladie pred otázku, či sa nádej vytratila zo skúsenosti súčasného človeka.
Čo znamená nádej pre starnúcu Európu, v ktorej sa eutanázia stáva prijateľnejšou? Ak prežívame nádej len v tomto živote, môže byť zmysluplne prítomná aj po smrti?
Skeptické pohľady na projekt zjednotenej Európy nás tiež pozývajú k zamysleniu sa nad tým, aká je nádej spoločnej Európy. Viaceré konflikty medzi príslušníkmi rôznych náboženstiev nás nútia zamyslieť sa nad tým, či môžeme mať nádej vo vzájomné spolužitie.
Aká je nádej kresťanov, ktorí sú v niektorých krajinách prenasledovaní? Aká je nádej imigranta, ktorý verí v lepšiu budúcnosť? Aká je nádej mladých v Cirkvi? Aká je nádej Cirkvi v mladých? Tiež vzdelávanie je úzko späté s nádejou v lepšiu budúcnosť. Akým spôsobom môžeme v procese vzdelávania a formovania spolupracovať s druhými?“