Arcibiskup Bober slávil omšu svätenia olejov v Katedrále svätej Alžbety

TK KBS, jfa, bbo; ml | 19. 04. 2019 08:23



Košice 19. apríla (TK KBS) Vo štvrtok 18. apríla slávili kňazi a veriaci v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach omšu svätenia olejov. Hlavným celebrantom a kazateľom bol košický arcibiskup Mons. Bernard Bober. Jeho homíliu, ktorú predniesol, prinášame v plnom znení.

-

Milí bratia v biskupskej službe – Marek a Alojz, bratia kňazi a diakoni, rehoľníci, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Otázky majú zvláštnu schopnosť. Otázky si väčšinou vyžadujú odpovede. Poznáme rôzne druhy otázok. Sú aj nepríjemné otázky. Sú aj také, na ktoré nie sú odpovede. No niekedy aj my sami pred sebou i pred Bohom, si potrebujeme zodpovedať otázky o našej vernosti v  povolaní a službe. Keď sa v človeku ozve svedomie a cez neho i Boží hlas – vtedy akoby nám Boh sám kládol otázky o našej vernosti a láske voči nemu. ... Ale je to vôbec pravda? Kladie Boh človeku otázky?

Ježiš, Boží Syn, sa až trikrát pýtal apoštola Petra: Miluješ ma, máš ma rád? (Jn 21, 15-19). Peter zosmutnel keď sa ho Pán tretí raz opýtal to isté. Sám totiž vedel, že trikrát zradil svojho Majstra. Bolo to Petrovo najúprimnejšie vyznanie: Pane, veď ty to vieš ... ty to najlepšie vieš! Ty vieš, aký som slabý a len ty vieš, že ťa chcem mať rád a chcem byť tvoj, hoci neviem koľkokrát ťa ešte zradím.

Podobne sa Ježiš pýtal aj v inej časti evanjelia. Tam môžeme nájsť Ježišovu otázku adresovanú učeníkom: Aj vy chcete odísť? (Jn 6, 68) A znovu tu odpovedá Šimon Peter: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.

Položme si teda aj my zopár otázok a rozmýšľajme spolu nahlas, nie preto, aby sme boli znechutení a cítili sa iba kritizovaní. Cieľom týchto otázok nech je ešte väčšia snaha o svätosť a vernosť v našom kňazstve.

Aká je teda naša vernosť? To je otázka, ktorá si vyžaduje úprimnú a pokornú odpoveď. Áno, vernosť má u každého z nás inú podobu. Nechcem povedať, že nie sme verní. To nie! Ale, sme verní vo všetkom? Musíme si priznať, že sekularizácia a svetáckosť sa dotýka aj nás, ovplyvňuje nás. Umenšuje v nás cit pre posvätno a utvrdzuje nás v individualizme.

Napríklad, už len reakcie na výzvy ku koordinovaniu života v diecéze sú veľmi rôznorodé. Nie všetci kňazi príjmu podnety, požiadavky a prosby biskupa hneď na prvýkrát. Jeden relativizuje mariánsku úctu, nechce sa s ľuďmi modliť ruženec, alebo má výhrady voči fatimským pobožnostiam. Druhý je akože inteligentne zdržanlivý v úcte voči svätým a ironizuje uctievanie relikvií. Tretí bazíruje iba na Svätom Písme a hovorí, že to, čo sa tam nepíše, nie je dôležité pre našu vieru, čiže relativizuje dogmy.

Ďalšiemu sa nepozdávajú tradície, preto sa nezúčastňuje na krížových cestách, zruší Boží hrob na Veľký piatok, alebo radšej neurobí procesiu na Božie Telo. Zase ďalší sa ťažko stotožňujú s celibátom a tak o ňom aj rozprávajú. Iní zase so sarkazmom reagujú na pro-life aktivity. Iní sa zubami nechtami bránia a nič nechcú pustiť či posunúť pri modifikácii farností. A sú aj takí, ktorým sa darmo bude prízvukovať, že obrady Bielej soboty sa začínajú až po západe slnka. Radšej vás budú presviedčať o tom, že v ich farnosti slnko zapadá o pol hodiny skôr.

Bratia, vidíte ako sami relativizujeme, riedime a krivíme disciplínu, náuku i vieru! Je náročné s každým osobne debatovať, vysvetľovať a prosiť, aby zachoval jednotu s Cirkvou. Je to náročné! Sú to veci, ktoré sme mali mať už počas štúdia a formácie v seminári ujasnené. Sú to dogmatické záležitosti, otázky morálky, ekleziológie a hodnoty Tradície, ktoré sme si mali zamilovať už pred vysviackou. Potom to niekedy vyzerá tak, že si vo svojich farnostiach chceme založiť svoju vlastnú cirkev, podľa vlastných predstáv.

Katolícku vieru však nemožno praktizovať v tejto individuálnej rovine a v takomto prísne subjektívnom pohľade. Naozaj, nie je až také dôležité čo si myslíš o viere, ale čo a ako veríš – to je dôležité! V týchto témach viery, tradície a mravov sa musíme viac ujednotiť – tak ako sa o to snažíme aj v oblasti pastoračnej praxe, prístupu k ľuďom i k sebe navzájom. Ježišova otázka je teda adresovaná aj nám: Aj vy chcete odísť, alebo založiť niečo vlastné? Pane, a ku komu by sme išli! Chceme obnoviť svoju vernosť k tebe i voči tvojej Cirkvi!

Milí bratia! Máme pred očami príklad Košických mučeníkov. Naši svätí mučeníci svojou krvou už na celých štyristo rokov nezmazateľne poznačili zem tohto mesta. Zanechali po sebe odtlačok nevinnosti a pečať horlivého kňazského života. Ich umučenie nevolá po odplate, ani po pomste. Naopak, ich život i smrť nás nabáda k vďačnosti. Držme spolu, tak ako oni, vo chvíľach dobrých, ale aj v tých ťažkých!

S radosťou vám oznamujem, že máme hotové vizualizácie tvárí našich troch hrdinov – vyzerajú ako ľudia dnešnej doby – ako jedni z nás. Pongrác sa podobá na farára z Nižného Žipova, Križin na kanonika z Hanisky pri Košiciach a Grodecký na mladého farára z KVP-čka. Vy v nich možno spoznáte iných spolubratov. Príďte sa na nich pozrieť v utorok 30. apríla o 11.00 h v Aule svätých Košických mučeníkov na našej Teologickej fakulte, kde bude prezentácia o celom postupe serióznej vedeckej rekonštrukcie ich tvárí.

Poznáme teda reálnu podobu našich mučeníkov, poznáme ich reálne hrdinské skutky. Sme teda odhodlaní byť ako oni? Chceme sa im aspoň trochu podobať – aj keď nie tvárou, ale skutkami a vernosťou?! Počítajme s tým, že svet bude k nám v nasledujúcich rokoch kruto pozorný. Už len preto, že sme katolícki kňazi. Neodpustí nám ani jeden hriech, ani jeden prešľap. Všetko bude zavesené na webe a rozkričané cez médiá do celého sveta – aj na viackrát, aby sa na to náhodou nezabudlo.

Emeritný pápež Benedikt XVI. to nedávno vo svojom liste vyjadril veľmi pravdivo: Kríza a hriechy nás chcú presvedčiť, aby sme Cirkev považovali za niečo nevydarené, čo musíme rozhodne vziať do vlastných rúk a sformovať novým spôsobom. No takáto Cirkev vytvorená nami, nikdy nemôže predstavovať žiadnu nádej. Ale koľkí z nás takto uvažujú!? Už som počul aj vyjadrenia niektorých dokonalých: Keby som bol vedel, koľko je v Cirkvi hriešnych kňazov, nikdy by som do tejto organizácie ako kňaz nevstúpil. .... takto niektorí prezentujú svoju radikálnosť.

A podobne i všetka kritika dnešného sveta smeruje k tomu, aby sme nadobudli dojem, že niet spravodlivých kňazov, spravodlivých ľudí, že v Cirkvi sú len zlí ľudia a samá burina – špiniac takto aj Boha, ktorý je Pánom tejto vinice a sám vie ako ju očistiť a oživiť. Avšak nech sa vám srdce nestrachuje! Ak zostaneme verní Ježišovi a jeho Cirkvi, nemáme sa čoho báť.

Je dôležité postaviť sa týmto polopravdám a povedať celú pravdu: Áno, hriech a zlo v Cirkvi existujú, ale aj dnes existuje svätá Cirkev, ktorá je nezničiteľná. Aj dnes je veľa dobrých a obetavých kňazov, aj dnes možno nájsť kňazov svätých a zbožných - a je ich väčšina! Cez takýchto svedkov, či už živých, alebo umučených, Cirkev znovu ožije – aj keby predtým ľahla popolom ako katedrála Notre-Dame.

A popritom pamätajme na to, že dnešná Cirkev je väčšmi než kedykoľvek predtým Cirkvou mučeníkov a takto je svedkom živého Boha. Budujme takúto živú Cirkev – našu Cirkev, našu arcidiecézu, postavenú na svedectve troch Košických mučeníkov, blahoslavenej Sáry a blahoslavenej Anky.

Milí bratia, ďakujem vám za vašu náročnú kňazskú službu! Buďte horliví a svätí aj napriek prekážkam! Boli sme vybraní spomedzi ľudí, aby sme ľuďom slúžili a v nich Bohu. Radosť nášho kňazstva – je byť medzi ľuďmi. Toto prízvukuje pápež František. No pripravme sa aj na vlnu nenávisti, zloby a výsmechu. Skončili časy, keď za nami kráčali masy. Teraz sme povolaní byť verní, nie úspešní! Nie silný charakter, ani výrečnosť, ani tituly, ani dobré kontakty, ale jedine silná jednota, jednotná viera a vernosť Kristovi i jeho Cirkvi nás zachránia pre kňazskú službu na celý život, až do smrti. Spolu môžeme byť silní. V jednote medzi kňazmi a veriacimi a medzi kňazmi a biskupmi. Nech nás sprevádza a ochraňuje mocný príhovor Nepoškvrneného Srdca Panny Márie!

Bratia a sestry! Modlite sa za svojich kňazov! A pýtajte sa ich, čo prežívajú, čo cítia, čo potrebujú a ako im môžete pomôcť... Vedzte, že svet nám kňazom bude klásť nepríjemné otázky. Ale Pán sa nás bude pýtať vždy priamo. Tak ako o chvíľu pri obnove kňazských sľubov. Vieme, že Ježiša sme rôznym spôsobom zradili už viackrát, a preto možno tak ako apoštolovi Petrovi, aj nám padne zaťažko, keď sa nás vždy znova opýta: Máš ma rád? Čo mu odpoviem? Pane, ty to vieš – vieš aký som – ale vieš, že ťa mám rád – a ku komu by som išiel, veď len pri tebe je život i večnosť! Amen.

-

K správe bolo vydané FOTO.



[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024