-
Milý otec biskup Jozef,
drahí bratia v kňazskej a diakonskej službe,
v tejto svätej omši sa naše myšlienky vracajú k tej chvíli, keď nás biskup prostredníctvom vkladania rúk a konzekračnou modlitbou voviedol do kňazstva Ježiša Krista tak, aby sme boli “posvätení pravdou” (Jn 17,19), ako Ježiš prosil vo svojej Veľkňazskej modlitbe za nás Otca. On sám je Pravda. Posvätil nás, čiže odovzdal nás navždy Bohu, aby sme Bohom začínali a v neustálom pohľade na Neho mohli slúžiť ľuďom.
Ale sme posvätení pravdou aj v realite nášho života? Sme mužmi, ktorí konajú tak, že začínajú s Bohom a v spoločenstve s Ježišom Kristom?
Takto sa pýta Pán aj nás v dnešný deň, keď stojíme pred ním. “Chcete sa bližšie primknúť k Pánu Ježišovi a lepšie sa mu prispôsobiť, obnoviť sľuby, ktoré ste urobili, zrieknuť sa seba samých a verne plniť kňazské poslanie, ktoré ste z lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi vzali na seba v deň svojej kňazskej vysviacky?“
Takto po homílii opýtam sa každého z vás a seba samého. Týmto sa vyjadrujú predovšetkým dve skutočnosti: je požadovaný vnútorný zväzok, ba ešte viac nielen primknutie sa ale aj prispôsobenie sa a to nevyhnutne znamená prekonanie nás samých, vzdanie sa toho, čo pokladáme iba za naše, vzdanie sa našej tak prezentovanej sebarealizácie. Požaduje sa, aby sme, aby som si ja nevyhradzoval môj život pre mňa samého, ale aby som ho dal k dispozícii inému – totiž Kristovi. Aby som sa nepýtal: čo budem mať z toho ja? ale aby som sa pýtal: čo môžem ja poskytnúť Jemu a tak vlastne aj iným? Alebo ešte konkrétnejšie: ako mám uskutočniť to primknutie sa, to pripodobnenie sa Kristovi, ktorý nepanuje, ale slúži, ktorý neberie, ale dáva. Ako mám toto uskutočňovať v dnešnej až dramatickej situácii Cirkvi?
V súvislosti so stretnutím predsedov biskupských konferencií a vybraných predstaviteľov ďalších cirkevných inštitúcií, ktoré zvolal do Ríma vo februári tohto roku Svätý Otec František, aby sa zaoberali aktuálnymi problémami v katolíckej Cirkvi, odovzdal Svätému Otcovi Františkovi svoje poznámky k aktuálnej situácii aj emeritný pápež Benedikt XVI. a pred niekoľkými dňami dovolil, aby boli tieto poznámky publikované v nemeckom časopise pre klérus Klerusblatt. V texte sa nachádza veľa podnetov pre súčasnú situáciu a emeritný pápež Benedikt XVI. sa pýta aj takto:
“Čo máme robiť? Máme vytvoriť inú cirkev, aby sa dali veci do poriadku? Tento experiment už bol urobený a nepodaril sa. Iba láska a poslušnosť voči Pánovi Ježišovi Kristovi nám môžu ukázať správnu cestu. Usilujme sa predovšetkým nanovo a do hĺbky pochopiť, čo od nás chcel a aj teraz chce Pán.
Aj my si spoločne uvedomujeme, že je to naša cesta, aby sme obnovili lásku a poslušnosť nášmu Pánovi, aby sme sa otvorili pre neho, aby sme nanovo a do hĺbky pochopili a uvedomili si, čo od nás chce.
Využime na to slová veľkňazskej modlitby, ktorou sa náš Pán modlil za svojich učeníkov.
Prosil pre Dvanástich a pre nás tu zhromaždených: “Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn 17,17-19). Pán prosí o naše posvätenie, naše posvätenie v pravde.
Aby sme to porozumeli, musíme si predovšetkým objasniť, čo chcú vo Svätom Písme povedať slová “svätý” a “posväcovať”.
Slovom “svätý” sa označuje predovšetkým prirodzenosť samotného Boha, jeho spôsob jestvovania úplne jedinečný, Boží, ktorý je jemu vlastný. On jediný je skutočný a pravý Svätý v pôvodnom zmysle. Každá iná svätosť pochádza od neho, je účasťou na jeho spôsobe jestvovania.
Posvätiť niečo alebo niekoho znamená teda dať vec alebo osobu do Božieho vlastníctva, zobrať ho z priestoru toho, čo je naše a vložiť ho do jeho duchovného jestvovania, aby už viac nepatrila medzi naše veci, ale bola odovzdaná úplne Bohu. Posvätenie je teda vzatie zo sveta a odovzdať to živému Bohu. Vec alebo osoba neprináleží viac nám a ani nepatrí viac sebe samej, ale je ponorená do Boha. Také vzdanie sa veci a odovzdanie Bohu, menujeme aj obetou: toto už nebude viac mojím vlastníctvom, ale Božie vlastníctvo.
Učeníci sa dostavajú do Božieho vnútra prostredníctvom ponorenia sa do Božieho slova. Božie slovo je akoby kúpeľ, v ktorom sa očisťujú, v ktorom stvoriteľská moc premieňa ľudí na Božiu podobu. A tak, ako je to v našom živote? Sme preniknutí Božím slovom? Je to naozaj tak, že Božie slovo je pokrmom, z ktorého sa živíme, viac ako sú ním chlieb a veci tohto sveta? Poznáme ho naozaj? Milujeme ho? Zaoberáme sa ním vnútorne až tak, že skutočne vtláča svoj znak nášmu životu a formuje naše myslenie?
Alebo nie je skôr, že naše myslenie vždy znova sa formuje všetkým tým, čo sa hovorí a čo sa robí? Nie sú to snáď skôr často prevládajúce mienky mierky, podľa ktorých sa hodnotíme? Nezostávame snáď, v konečnom dôsledku, v povrchnosti toho všetkého, čo obvykle sa nanucuje súčasnému človeku? Nechávame sa skutočne očisťovať sa v našom vnútri Božím slovom?
Je pravda, že jestvujú aj karikatúry pomýlenej pokory a pomýlenej podriadenosti, ktoré nechceme napodobňovať. Ale jestvuje aj deštruktívna pýcha a protagonizmus, ktoré rozbíjajú každé spoločenstvo a končia v násilí. Vieme nasledovať Kristovu pravú pokoru, ktorá zodpovedá pravde o našom jestvovaní a tú poslušnosť, ktorá sa podriaďuje pravde, Božej vôli? “Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda.“ (Jn 17,17).
Naše ohlasovanie sa musí merať podľa Kristovho slova: „Moja náuka nie je moje“ (Jn 7,16). Neohlasujeme teórie a súkromné mienky, ale vieru Cirkvi, ktorej sme služobníkmi.
Ak neohlasujeme seba samých a ak vnútorne sme sa zjednotili s Ním, ktorí nás povolal ako svojich poslov, ak sme naplnení vierou a je skutočne žijeme, tak potom naše kázanie bude vierohodné. Nemám predstavovať seba samého, ale mám seba darovať.
„Posväť ich v pravde, tvoje slovo je pravda“.
Uvedomme si každý z nás: Pán hovorí o mne a hovorí ku mne.
Kúpeľ, do ktorého nás Pán ponára, je On sám – Pravda jeho osoby. Kňazská vysviacka znamená: byť ponorený do neho, do Pravdy. Patrím novým spôsobom jemu a tak aj ostatným, „aby prišlo jeho kráľovstvo“.
Drahí priatelia, v tejto chvíli obnovy kňazských sľubov chceme prosiť Pána, aby nás urobil mužmi pravdy, mužmi lásky, Božími mužmi. Prosme ho, aby nás vždy viac priťahoval do svojho vnútra. Amen.
-