Diela na výstave a v knihe vznikli v rámci tvorivých dielní pedagógov a študentov FMK UCM v Trnave pod vedením pedagogóv a lektorov Petry Cepkovej, Ľubomíra Hajdučíka a Jozefa Sedláka. Projekt podporil Fond na podporu umenia pre rok 2018.
Ľubomír Hajdučík poukazuje vo svojom texte na religiózne znaky reality okolo nás. Historické kaplnky v katastry obce Vyšné Ružbachy zachytáva ako intímny priestor, ktorý ľudia ešte potrebujú: „Ľudia, ktorí postavili kaplnky, chceli vyjadriť svoj životný pocit a vnímanie sveta. Modlili sa na poli, pri Božích mukách. Modlili sa v nich a pri nich. Modlitba sprevádzala celý ich život. Ďakovali, velebili Boha. Obracali sa na svätých, prosili o úrodu, prosili o odpustenie hriechov, prosili o požehnanie životov. Kaplnky, bol ich veľmi intímny priestor. Dnes máme iné budovy a priestory, kde si zveríme svoje sny a túžby. Našli sme nové stroje a siete, ktoré nám napĺňajú život. Sú však kaplnky, ktoré ešte ľudia potrebujú. Také sú aj v okolí Vyšných Ružbách. Sú ľudia, ktorí sa o ne starajú. Sú ľudia, ktorí sa pri nich modlia. Videl som, že niektorí ešte potrebujú intímnosť kaplniek a krížov.”
Jozef Sedlák zdôrazňuje vizualitu a schopnosť obrazu zaznamenávať skryté kultúrne vrstvy, nesúce symbolické odkazy pre súčasného človeka: „Tvorivé dielne rozvíjajú prostredníctvom média fotografie zručnosti, verbálnu a neverbálnu komunikáciu s daným prostredím. Skúmajú nové stratégie dokumentárnej fotografie, najmä jej prepojenie s konceptuálnym dokumentom, sociológiou, fenoménom časozberu, archívu, denníka a pod. Pobyt vo Vyšných Ružbachoch nás viedol zaznamenávať podstatu videného. V tichu obce sme boli nútení zjednodušovať, vyberať, hľadať, opravovať, porovnávať, kombinovať a vkladať do kontextu to, čo je abstraktným premietaním ľudského vnímania do vlastnej osnovy príbehu. Ticho prepožičiavalo uši očiam, aby sme mohli lepšie kontemplovať realitu. Fotografovanie a zhmotňovanie predstáv, bolo skoro ako obrátenie, ku ktorému nedochádzalo ľahko. Táto vizuálna komunikácia sa stala prejavom tej najintenzívnejšej prítomnosti v priestore a fyzičnosti. V tichu obce Vyšné Ružbachy sme mohli uvažovať o otázkach, ako zobraziť a interpretovať ľudí, deti, domy, ulice, kostol, kúpeľných hostí, bačov so psami, či krajinu.“
Petra Cepková pripodobňuje proces fotografovania k hlbším, exsistencionálnym veciam človeka: „Fotografické zachytávanie života obce, ktorá si napriek vplyvom postmodernej spoločnosti zachovala akúsi trvácnu krásu rurálnych motívov zamrznutých v čase, nám umožnilo preniknúť do rôznych vrstiev tohto kúpeľného mesta, do života jeho ľudí, do ich každodennosti ozdobenej etnografickou krásou kraja, do miznúcich stôp ešte „starej“ doby a tradícií. Vizuálna sila fotografie spočíva vo vytvorení istého druhu súcitu a vzťahu so subjektom, je teda akousi katarznou snahou po materializácii ilúzie. Fotografie a spomienky nevyhadzujeme, sú totiž extenziou nášho bytia, ktoré nás presahuje v rade nekonečna.“
Kurátorka výstavy PhDr. Klára Kubíková zdôrazňuje funkciu umenia a fotografie archivovať to, čo je podstatné: „Fotografické eseje – obrazové príbehy z regiónu Severného Spiša (Vyšné Ružbachy) sa začali odvíjať od poznania krajiny k človeku, jeho domovu, histórii a tradíciám. Príbeh sa otvára poznávaním kameňolomu – miesta tvorivého ducha a entuziazmu sochárov, ktorí tu v minulom storočí vytvorili počas sympózií skulptúry z travertínu - galériu v prírode. Porozumenie s prírodou prináša človeku porozumenie so sebou samým. Fotografiu krajiny môžeme vytvoriť v danom okamihu a z odstupu času privolá spomienku. Portrét krajiny je ako portrét človeka. Nie je to len zobrazenie, ale aj poznanie. Fotografický prieskum života vo Vyšných Ružbachoch nie je sociologickou sondou, ani kritickým pohľadom, ale záujmom o človeka, naplnený obdivom a úctou. Obrazový svet pravdy s esteticky a eticky platnou výpoveďou a reflexie študentov a pedagógov vytvorili publikáciu – neutíchajúci dialóg o .živote v paralele sveta s prekvapujúcimi asociáciami, ktoré môžu byť impulzom navštíviť toto miesto... Fotografické eseje budú čitatelia vnímať ako momentálne a aktuálne alebo ako nadčasové a univerzálne?“
TK KBS informoval Jozef Sedlák