Peru 15. novembra (VaticanNews) Sobota 14. novembra bola pre Leva XIV. ďalším dňom návratu ku koreňom jeho biskupskej služby v Peru.
V Chiclayu korunoval sochu Nepoškvrnenej Panny Márie a v horskom meste Santa Cruz de Succhabamba slávil svätú omšu, počas ktorej vyzval na vytrvalosť v zápase za spravodlivosť. Deň zavŕšil v Zañi pri modlitbovom stretnutí na záver Jubilejného roka sv. Turíbia z Mogroveja. S dojatím spomínal na svojich niekdajších veriacich. „Vy ste boli súčasťou Božej odpovede na tú modlitbu,“ povedal Svätý Otec.
V Chiclayu zveril pápež svoju službu Panne Márii
Deviaty deň apoštolskej cesty do Uruguaja, Argentíny a Peru začal Lev XIV. v Katedrále Panny Márie v Chiclayu. V chráme, ktorý bol svedkom prvých krokov jeho biskupskej služby, predsedal obradu korunovania sochy Nepoškvrnenej Panny Márie. S vďačnosťou spomínal na roky, ktoré prežil spolu s veriacimi tejto diecézy, a vysvetlil význam obradu:
„Tento úkon má osobitný význam, pretože koruna, ktorú položím na hlavu Našej Panej, má symbolizovať hold vďačnosti a synovskej lásky, ktorý jej pápež spolu s vami a celou Cirkvou vzdáva, keď ju uznáva za starostlivú Matku a Ochrankyňu Chiclaya, ktorú Boh povýšil na Kráľovnú neba i zeme.“
Petrov nástupca hovoril aj o súčasnej situácii poznačenej šíriacim sa násilím, neistotou a utrpením. Aj uprostred temnoty, ktorá zahaľuje nádej a oslabuje dôveru, však podľa neho žiari Boží dar, dieťa, o ktorom hovorí prorok Izaiáš:
„Týmto Dieťaťom je Ježiš Kristus, Boží Syn a Syn Márie. Áno, bezbranné dieťa je odpoveďou, ktorú Boh dáva ľudstvu ponorenému do temnôt, no túžiacemu po jednote a zmierení. Iba on je svetlom, ktoré osvecuje najskrytejšie zákutia ľudského života, jediným svetlom schopným zachrániť nás od hriechu a zvrátiť jeho zhubné dôsledky v našom osobnom i spoločnom živote.“
Svätý Otec pripomenul, že úcta k Nepoškvrnenej Panne Márii patrí ku kresťanským koreňom, ktoré utvárajú identitu obyvateľov Chiclaya a posilňujú ich vieru. Povzbudil ich, aby ďalej kráčali spoločne ako jedna Božia rodina, ktorá túži po svete vyznačujúcom sa láskou a súcitom, odpustením a úsilím o spravodlivosť. V závere sa s osobnou dôverou obrátil na Božiu Matku:
„K tebe, naša Nepoškvrnená Matka, dnes so synovskou láskou pozdvihujem svoj pohľad i srdce. Pri tebe som sa naučil byť pastierom Chiclaya. Sprevádzala si ma po jeho dedinách a mestách, učila si ma stretávať sa s jeho ľuďmi a všímať si ich potreby, ako si to urobila na svadbe v Káne. Tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu dnes zverujem svoj život a svoju službu Petrovho nástupcu.“
Prosil ju tiež, aby sa starala o Boží ľud putujúci v týchto krajoch, chránila ho a vždy ho viedla k svojmu Synovi Ježišovi Kristovi. Na záver sa spolu s veriacimi pomodlil modlitbu k nebeskej Matke.
V peruánskych Andách: Viera, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu
Po rannom slávení sa pápež vrtuľníkom presunul do horského mesta Santa Cruz de Succhabamba v oblasti Cajamarca, v peruánskych Andách. V miestnom kostole sa najprv pomodlil pred obrazom Krista Señor del Costado a stretol sa s veriacimi vrátane ľudí so zdravotným postihnutím. V krátkom pozdrave vyjadril radosť z opätovného stretnutia a pripomenul, že Pán v krste povoláva všetkých, od najmenších až po najväčších, byť jeho učeníkmi-misionármi. Osobitne sa obrátil na chorých a trpiacich:
„Aj ľudia, ktorí trpia pre chorobu alebo z iných príčin, nám svojou vierou, vernosťou a modlitbou vydávajú krásne svedectvo. Aj vy ste súčasťou Cirkvi, chceme vám byť nablízku. Pozývame vás, aby ste sa modlili za druhých, za mňa i za všetkých ľudí, ktorí potrebujú Božiu pomoc. A nech sme tak vždy zjednotení. Kráčajme všetci spoločne ako Boží ľud, Božie deti, deti toho istého Otca.“
Na priestranstve v Santa Cruz potom Lev XIV. predsedal svätej omši. Zúčastnilo sa na nej vyše 20-tisíc veriacich. V úvode homílie sa prihovoril pútnikom, ktorí prišli z celého kraja:
„Mnohí z vás prekonali veľké vzdialenosti, aby tu mohli byť. Niektorí prišli z roľníckych spoločenstiev a zanechali doma svoje rodiny, hospodárstva a každodennú prácu. Cesta, ktorú ste prešli, nie je iba putovaním po náročných chodníkoch, ale aj púťou viery.“
Každý krok a každá námaha podľa pápeža vyjadrujú túžbu stretnúť Krista pri počúvaní jeho slova a v Eucharistii. Pripomenul päťstoročnú históriu evanjelizácie peruánskych Ánd, od prvých misionárov, ktorí sem prichádzali bez zásob a odporúčaní, cez svätého Turíbia z Mogroveja až po mučeníkov z Chimbote. Semeno evanjelia tu nikdy neprestalo klíčiť a prinášať ovocie:
„Dialo sa to nenápadne, ďaleko od potlesku a veľkých uznaní. Takto viera v Andách rástla jednoducho a rýdzo, zakorenená v každodennom prežívaní evanjeliových hodnôt a vyjadrovaná tradíciami a slávnosťami, ktoré spájajú obce a generácie. Stala sa povahovou črtou a spôsobom života, v ktorom sa nikto nikdy necíti sám, ani zoči-voči protivenstvám.“
Ľudová zbožnosť si podľa Svätého Otca cení podstatné veci, ako sú zem, poctivá práca a rodina, a ponúka zdravý protiliek na rozšírenú povrchnosť a konzumizmus. S vďačnosťou spomenul kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, ktorí sa počas stáročí veľkodušne a obetavo usilovali šíriť Božie kráľovstvo medzi týmito vrchmi. Poďakoval aj tým, ktorí sa o spoločenstvá starajú dnes:
„Naša ďakovná modlitba vystupuje aj za katechétov, ktorí sa tam, kde kňazi mnohokrát chýbajú, nie bez obetí často pastoračne starajú o spoločenstvá: vedú bratov a sestry pri slávení bohoslužby slova, pripravujú ich na sviatosti, navštevujú chorých a venujú sa rozličným potrebám. Osobitne sa modlime za tých, ktorých si Pán už povolal k sebe a ktorých pamiatka zostáva v spoločenstvách živá. Bez nich by evanjelizácia v týchto odľahlých oblastiach bola veľmi ťažká.“
Pápež ocenil tiež mnohých laikov, ktorí sa rozličnými spôsobmi zapájajú do misijného ohlasovania v Peru i vo svete.
Nespravodlivosť nemožno poraziť násilím
V druhej časti homílie sa Svätý Otec sústredil na evanjeliové podobenstvo o vdove, ktorá vytrvalo žiadala spravodlivosť od ľahostajného sudcu. Podobenstvo podľa neho pripomína, aké dôležité je modliť sa a nikdy neochabovať, a zároveň pozýva otvoriť oči pre bolestné situácie okolo nás. Prosba vdovy ešte aj dnes zaznieva nevypočutá z úst mnohých mužov a žien, čo je dôvodom na veľké znepokojenie Cirkvi i spoločnosti. Pápež pritom pomenoval konkrétne ťažkosti obyvateľov peruánskych Ánd:
„Myslime napríklad na utrpenie tých, ktorí sú v týchto končinách nútení opustiť svoj rodný kraj a hľadať lepšiu budúcnosť pre seba a svojich blízkych vo veľkých mestách na pobreží; na ťažkosti s generačnou obmenou spojené s nízkou pôrodnosťou, ktoré vyľudňujú obce; alebo na výzvu spravodlivého rozdeľovania úžitku zo zdrojov zeme.“
Zoči-voči toľkým ťažkostiam môže človek podľa Leva XIV. pocítiť pokušenie podľahnúť malomyseľnosti, zatrpknutosti alebo dokonca násiliu. Na príklade vdovy z evanjelia ukázal inú cestu:
„Násilie však nikdy nebude cestou pokroku a pokoja. Vdova z podobenstva nám ukazuje, že sebectvo, nespravodlivosť a zlo sa neporážajú brutalitou, ale modlitbou, trpezlivosťou a vytrvalosťou v poukazovaní na to, čo nie je správne. Potrebné zmeny treba dôrazne žiadať a usilovne pracovať na ich uskutočnení, pričom nikdy nesmieme stratiť dôveru v Boha.“
Vytrvalosť ženy z evanjelia udržiava viera, pokračoval pápež s odkazom na Ježišovu otázku, či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde. Z tejto otázky vyvodil prepojenie medzi presvedčením, modlitbou a skutkami:
„Medzi vierou, modlitbou a konaním je úzke spojenie. Kde je viera, tam je modlitba, a kde je modlitba, tam je schopnosť angažovať sa pre druhých. Vy, obyvatelia týchto krajov, to dobre viete. Napriek mnohým ťažkostiam ste nikdy nestratili dôveru v Boha a s jeho pomocou ani v seba samých.“
Lev XIV. ocenil roľníkov, obchodníkov, drobných podnikateľov i ďalších, ktorí sa svojou vynaliezavosťou a podnikavosťou usilujú dať ľuďom dôstojnú prácu. Vytváraním pracovných príležitostí podľa neho prispievajú k podpore skutočných modelov integrálneho ľudského rozvoja, o ktorých píše v encyklike Magnifica humanitas. V závere homílie uistil veriacich o Božej blízkosti:
„Drahí bratia a sestry, Pán pozná cesty, po ktorých kráčate, vašu námahu, starosti i výzvy, ktorým čelíte. Rozumie nádeji mladých, inšpiruje múdrosť starších a neopúšťa vás. Keď duša blúdi bez cieľa, on je cestou. Keď chýbajú sily, on je pokrmom. Keď prichádza malomyseľnosť, on oživuje nádej.“
Na záver svätej omše sa pápež ešte spontánne prihovoril zhromaždeným. S odkazom na Ježišovu otázku, či pri svojom príchode nájde na zemi vieru, povzbudil veriacich slovami, že v Santa Cruz ju určite nájde. Poďakoval im za svedectvo viery.
V Zañi: Spomienky na noc pred začiatkom biskupskej služby
Popoludní sa Lev XIV. vrátil do Chiclaya a potom odcestoval do Zañe. Vo Svätyni svätého Turíbia z Mogroveja sa tam konalo modlitbové stretnutie na záver jubilejného roka, ktorým si pripomenuli tristé výročie svätorečenia tohto svätca. Zúčastnilo sa na ňom približne 10-tisíc veriacich. Svätý Turíbius zomrel práve v Zañi počas jednej zo svojich pastoračných návštev.
Stretnutie malo osobný charakter. Svätý Otec sa v spomienkach vrátil k noci pred začiatkom svojej služby biskupa Chiclaya:
„Spomínam si, že som tú noc strávil v modlitbe. Prosil som Pána, aby mi na príhovor svätého Turíbia dal milosť byť pastierom podľa jeho srdca. Vtedy som ešte nevedel, čo všetko ma čaká ani koľko od vás dostanem.“
Niekdajším veriacim poďakoval za radosť a pohostinnosť, s akou ho prijali, za prejavy náklonnosti i za to, že mu znova dali pocítiť, že je doma. Potom hovoril o prázdnom hrobe, pri ktorom sa pred stretnutím zastavil v modlitbe a v ktorom krátky čas spočívali pozostatky svätého Turíbia, kým ich nepreviezli do Limy:
„Keď naň hľadím, myslím na to, čo zostáva z jeho pôsobenia v tomto kraji: na vieru mnohých spoločenstiev a na obetavosť tých, ktorí nasledovali jeho príklad a prinášali evanjelium aj do najodľahlejších miest. Počas rokov v Chiclayu som mal milosť spoznať mnohých z nich. Osobitne si spomínam na návštevy v Incahuasi a Kañarise, na pohostinnosť tamojších rodín a na obetavosť kňazov a osobitne rehoľných sestier, ktorí sprevádzajú tieto spoločenstvá. Koľkokrát som prišiel ohlasovať evanjelium a vracal som sa s tým, že som mu vďaka vašej viere o čosi lepšie porozumel!“
Pápež pripomenul, že Zaña uchováva aj pamiatku na celé generácie afrických mužov a žien, ktorí boli odvedení ďaleko od svojich domovov a zotročení a z ktorých mnohí prežili veľké utrpenie a ponižovanie. Prihovoril sa ich potomkom:
„Drahí bratia a sestry, ich potomkovia, dnes vám chcem vyjadriť svoju náklonnosť a blízkosť. Mal som radosť z toho, že som spoznal vašu vieru, vaše tradície i lásku, s ktorou uchovávate pamiatku svojich predkov. Ďakujem za všetko, čím prispievate k životu tejto cirkvi.“
Za vzor im dal svätého Martina de Porres, ktorému sviatosť birmovania udelil sám svätý Turíbius. Jeho príklad nech im pripomína, ako veľmi ich Boh miluje, a povzbudzuje ich vytrvať na ceste svätosti.
Pápež vyzval, aby si ľudia nezvykali na utrpenie druhých
Lev XIV. sa v Zañi neobmedzil iba na spomienky. Život svätého Turíbia podľa neho pozýva všímať si aj potreby dnešnej doby:
„Viem, že mnohé rodiny v tomto kraji trpia v dôsledku kriminality, vydierania, neistoty. Bolí ma pomyslenie na tých, ktorí žijú v strachu, na ľudí, ktorí vidia ohrozené poctivé ovocie svojej práce, i na tých, ktorí stále trpia diskrimináciou. Nosím ich vo svojich modlitbách a prosím Pána, aby im daroval pokoj, ktorý tak veľmi potrebujú.“
Veriacich povzbudil, aby zostali zjednotení, starali sa jeden o druhého a nikdy si nezvykali na utrpenie iných. Vždy sa nájde niekto, komu možno pomôcť, človek, ktorého možno vypočuť, alebo rodina, ktorú možno sprevádzať.
Na príklade svätého Turíbia pápež ukázal, že lásku pastiera možno spoznať aj podľa vzdialeností, fyzických i existenciálnych, ktoré je ochotný prekonať, aby ohlasoval Ježiša Krista. Kňazov povzbudil, aby pestovali každodenné priateľstvo s Kristom, slávili sviatosti s láskou a úctou a zostávali blízko zverenému ľudu. Rodičov a starých rodičov vyzval, aby odovzdávali vieru deťom a vnúčatám, a mladých, aby otvorili srdce Pánovi a dovolili jeho slovu premieňať ich život.
Na záver sa Lev XIV. vrátil k noci modlitby, ktorou začal svoj príhovor:
„V tú noc som prosil Pána, aby ma naučil byť pastierom. Dnes, keď sa obzerám späť na uplynulé roky, chápem, že vy ste boli súčasťou Božej odpovede na tú modlitbu. Preto vám chcem z celého srdca poďakovať. Ďakujem za vašu vieru, za vašu náklonnosť a za všetko, čo ste ma počas tých rokov naučili.“
Teraz, keď mu Pán zveril starostlivosť o všeobecnú Cirkev, prosí o tú istú milosť a uvedomuje si, koľko sa ešte musí naučiť. Niekdajších veriacich požiadal, aby sa za neho naďalej modlili.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia