Lev XIV. a synodalita ako „konštitutívny rozmer“ Cirkvi. Píše Andrea Tornielli

TK KBS, VaticanNews, sk, mj, ml; pz | 15. 11. 2026 09:10



Foto: Vatican Media

Vatikán 15. novembra (VaticanNews) Príhovor synodálnym tímom vystihuje pápežov pohľad na túto tému: spoločne kráčať, počúvať, rozlišovať a spoluzodpovedne sa podieľať na poslaní.

Sú príhovory, ktoré napriek svojej stručnosti majú programový charakter a udávajú smer. Príhovor pápeža Leva XIV. vo Svätyni Panny Márie pokoja (Nuestra Señora de la Paz) v Chiclayu pri stretnutí s duchovenstvom, rehoľníkmi, rehoľníčkami a synodálnymi tímami diecézy i ďalších oblastí Peru medzi ne nepochybne patrí. Jeho význam ďaleko presahuje hranice tejto juhoamerickej krajiny.

Petrov nástupca predovšetkým zdôraznil, že synodalita je konštitutívnym a neoddeliteľným rozmerom života Cirkvi, čím dal jasne najavo, že sa bez nej nemožno zaobísť. Synodalita, taká blízka pápežovi Františkovi, ktorý si v posledných rokoch svojho pontifikátu želal, aby sa o nej diskutovalo a aby sa prehlbovala na všetkých úrovniach Cirkvi, teda nie je ničím cudzím bežnému životu kresťanských spoločenstiev. Nemožno ju zredukovať na obyčajné heslo ani sa domnievať, že ju možno žiť čisto funkčne, zavádzaním postupov prevzatých z politiky, ktoré sú samotnému životu Cirkvi cudzie. Nie je ani ďalšou byrokratickou povinnosťou, ktorú treba splniť a ktorá sa uplatňuje iba slovami, bez toho, aby sa v skutočnom živote spoločenstiev niečo zmenilo.

Ak je synodalita konštitutívnym a neoddeliteľným rozmerom života Cirkvi, sme povolaní znovu objaviť a oživiť niečo, čo patrí k tradícii. Napríklad tu v Peru to bol, ako v týchto dňoch pripomenul kardinál Carlos Castillo Mattasoglio, svätý Turibius de Mongrovejo, arcibiskup Limy v 16. storočí, kto „uviedol do dejín tento hlboko kresťanský spôsob zvolávania Cirkvi, najmä na synody a koncily“.

Lev XIV. najprv vyjadril podstatu synodality týmito slovami: „Spoločne kráčať, počúvať, rozlišovať a spoluzodpovedne sa podieľať na poslaní.“ Práve „poslanie“ je kľúčom ku všetkému. Pápež ho spojil s krstom, základom kresťanskej identity, aby pripomenul, že táto sviatosť je tu ešte pred „akoukoľvek službou, poverením, profesiou či úradom“. Robí z nás všetkých Božie deti, účastníkov Kristovho kňazstva, spoluzodpovedných za evanjelizáciu. Všetkých. Rímsky biskup v príhovore synodálnym tímom v Chiclayu jasne povedal, že autorita v Cirkvi sa má vykonávať ako služba, rozlišovanie a oceňovanie chariziem a iniciatív. Predovšetkým zdôraznil, že „účasť laikov nie je ústupkom“, ktorý im robia duchovní, ale vyjadrením ich krstnej dôstojnosti.

Zdôrazňujúc misijný charakter Cirkvi, pápež dodal: „Prvým svedectvom, ktoré majú kresťanské spoločenstvá vydávať, je bratská láska medzi ich členmi“, pretože niet misie bez spoločenstva. Ohlasovanie evanjelia je úzko späté so spoločenstvom, ktoré sa žije a dosvedčuje. „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať,“ povedal Ježiš. Spoločenstvo, z ktorého vyžarujú vzťahy poznačené bratskou láskou a ktoré žije spoluzodpovednosť, je prvou formou ohlasovania, prvou formou misie. V tejto misijnej perspektíve synodalita predstavuje konkrétny spôsob, ako žiť a vyjadrovať spoločenstvo, ktoré nás spája, aby sa Kristove slová premietali do každej oblasti kresťanského života.

Synodalita nie je parlamentom ani prieskumom verejnej mienky, ale duchovnou a spoločnou cestou, ktorá vychádza z počúvania Ducha Svätého. Rodí sa teda z účasti na Eucharistii, z modlitby a adorácie. Je to „spôsob života spoločenstva a pastoračného pôsobenia, ktorý si treba vnútorne osvojiť, aby sa mohol dôsledne uskutočňovať. Je totiž ľahké hovoriť o synodalite, ale uvádzať ju do praxe je výzva a vyžaduje, aby všetci prehodnotili svoje postoje a správanie, počnúc pastiermi, ktorí sú prvými služobníkmi spoločenstva“. Práve toto posledné zdôraznenie je obzvlášť významné.

Ďalšími dvoma aspektmi, ktoré Lev XIV. v príhovore spomenul, sú spoločenstvo prežívané nie ako uniformita, ale ako oceňovanie rozmanitosti kultúr, a dôležitosť toho, aby synodálna Cirkev zdieľala radosti, nádeje, smútky a úzkosti ľudstva, osobitne chudobných a trpiacich. Počúvanie, obrana ľudskej dôstojnosti, úsilie o spravodlivosť, pokoj a spoločné dobro „nie sú voliteľné úlohy, ale požiadavky nášho cirkevného poslania“. Sú to požiadavky, nie voliteľné možnosti.

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia



[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2026