Uruguaj 8. novembra (VaticanNews) V podvečer v sobotu 7. novembra navštívil Lev XIV. štvrť Borro v miestnej časti Montevidea menom Casavalle vo farnosti Panny Márie Guadalupskej, ktorá je pokladaná za problematickú, vylúčenú lokalitu. Vypočul svedectvo niekoľkých miestnych obyvateľov a bol privítaný miestnym farárom. Vo svojom príhovore rozviedol evanjelium o milosrdnom Samaritánovi ako stále aktuálny príbeh.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA na stretnutí so sociálnou oblasťou štvrte Casavalle Farnosť Panny Márie Guadalupskej, Montevideo, sobota 7. novembra 2026
Drahí bratia a sestry, dobrý večer!
Je pre mňa veľkou radosťou, že môžem navštíviť túto farnosť, prejsť sa ulicami tejto štvrte a spoznať diela, ktoré tu s takým veľkým nasadením vznikli. Keď ich vidím, cítim sa ako doma a spomínam na návštevy v rozličných spoločenstvách v čase, keď som žil v Peru. Ďakujem kardinálovi Danielovi Sturlovi, arcibiskupovi Montevidea, otcovi Pablovi Coimbrovi, farárovi tohto spoločenstva, a pani Carmen Albane Sanzovej za slová privítania. Ďakujem aj vám všetkým za dnešnú prítomnosť a za to, že ste toto stretnutie pripravili s takým nadšením. Osobitne chcem poďakovať tým, ktorí vydali svoje svedectvo a otvorili svoje srdcia, aby sa s nami podelili o víťazstvo života, viery a nádeje: Angélice, Alanovi a Katherine.
Táto farnosť je zasvätená Panne Márii Guadalupskej, ktorú moji predchodcovia vyhlásili za „Patrónku Latinskej Ameriky“ a „Cisárovnú Amerík“. Táto láskyplná prítomnosť našej nebeskej Matky na tomto kontinente nás pozýva hľadieť ďalej, než siaha skutočnosť, ktorá nás obklopuje, vidieť za hranice a s pozdvihnutým zrakom otvárať svoje srdcia večným skutočnostiam. Podobne nás Mária učí robiť to, čo nám hovorí jej Syn Ježiš (porov. Jn 2, 5). A práve to je poslaním farností: byť ako maják, ktorý ukazuje na prítomnosť Ježiša Krista a všetkým ponúka svetlo Božieho slova, oporu sviatostí, pomoc modlitby a balzam bratskej lásky. V tomto farskom spoločenstve sa uskutočnil projekt výstavby viacerých obydlí pre rodiny v ťažkej ekonomickej situácii. Teším sa, že som mohol prispieť k tejto krásnej iniciatíve vďaka dobrodincom nadácie Papal Foundation, ktorým zo srdca ďakujem za ich štedrosť. Nech sú tieto obydlia pre rodiny, ktorým sú určené, oveľa viac než len strechou nad hlavou: nech sú skutočným domovom, kde môžu rásť v dôstojnosti, pokoji a nádeji a vždy pociťovať Božiu blízkosť a lásku.
Chcel by som sa s vami podeliť o príbeh, ktorý Ježiš vyrozprával svojim učeníkom a ktorý určite poznáte. Mám na mysli podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (porov. Lk 10, 29 – 37). Rozpráva sa v ňom o človeku, ktorý „padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli“ (v. 30). Bol to naozaj poľutovaniahodný a nespravodlivý čin. K hroznému útoku na človeka, ktorý kráčal po ceste, sa navyše pridala bolesť spôsobená ľahostajnosťou tých, ktorí ho videli v núdzi, no obišli ho (porov. v. 31 – 32). Príbeh sa tým však nekončí. V rozprávaní sa rozžiari svetlo nádeje: istý Samaritán ho uvidel, prišlo mu ho ľúto, pristúpil k nemu, ošetril mu rany, zaviezol ho do hostinca a poskytol prostriedky potrebné na jeho ošetrovanie a zotavenie (porov. v. 33 – 35).
Drahí bratia a sestry, tento príbeh sa aj dnes často opakuje v mnohých prípadoch nedostatku bezpečnosti a násilia, ktoré, žiaľ, ohrozujú pokoj našich štvrtí a dokonca život našich blízkych a na ktoré spoločnosť tak často odpovedá ľahostajnosťou. Zároveň však môžeme vidieť aj druhú stranu mince: činnosť mnohých inštitúcií a ľudí s dobrým srdcom, ktorí prispievajú k budovaniu pokoja a konkrétnym spôsobom pomáhajú ľuďom v ich núdzi. Žiarivým príkladom je obetavý život pátra Cacha, ktorý vedel stavať mosty, búrať múry a podporovať stretnutie medzi ľuďmi, ako nám vo svojom svedectve porozprávala Angélica.
Musíme sa naďalej usilovať o láskavú blízkosť milosrdného Samaritána, ktorý pri pohľade na nešťastie druhého nezostal ľahostajný, ale postaral sa o život svojho brata. Nemôžeme len tak prejsť okolo, keď vieme, že v Uruguaji sú deti, ktoré nechodia do školy zo strachu, že sa už nevrátia domov. Nemôžeme umlčať svoje svedomie, keď vidíme matku, ktorá nemá prostriedky, aby nasýtila svoje deti. Nemôžeme prehliadať, že okolo nás je mnoho ľudí, ktorí trpia, sú osamelí a zraniteľní. Z prvej ruky sme to počuli v dojímavých slovách Katherine. Nikto z obyvateľov tejto krajiny, tak bohatej na zdroje, by nemal ísť spať hladný ani by nemal byť pre nebezpečenstvo, ktoré vládne na uliciach, nútený vzdať sa dôstojného vzdelania a budúcnosti. A už vôbec by nikto nemal byť vystavený násiliu až do takej miery, že by prišiel o život.
Musíme pracovať spoločne: Cirkev, občianska spoločnosť a štát. Musíme sa vytrhnúť z nečinnosti a zasadzovať sa za spoločné dobro. O takejto skúsenosti nám rozprával Alan, ktorý dnes nezištne ponúka to, čo sám dostal. Je na nás, či sa rozhodneme budovať nové mesto, v ktorom nikto nebude vylúčený, alebo budeme naďalej pohodlne zahĺbení každý do svojich záležitostí. Pápež František nám pripomínal: „Prijatie alebo vylúčenie toho, kto trpí pri ceste, definuje všetky ekonomické, politické, sociálne a náboženské projekty. Každý deň sa nachádzame pred voľbou byť dobrými samaritánmi alebo nevšímavými pocestnými, ktorí prejdú okolo veľkou okľukou“ (Fratelli tutti, 69).
Dielo Cirkvi sa rodí z evanjeliovej lásky, „ktorá ju pobáda približovať sa k ranám ľudstva vo chvíľach, keď sa prejavujú s najväčšou závažnosťou. Keď zasahuje, robí tak podľa príkladu milosrdného Samaritána, diskrétne a s blízkosťou, vedomá si, že to, čo vzniká z bezprostrednej potreby, sa nemôže stať pravidlom ani nahradiť inštitucionálne zodpovednosti vlastné občianskemu spoločenstvu“ (Magnifica humanitas, 21). Spojme teda svoje úsilie a veľkodušne odpovedzme na výzvu spoločne budovať vlasť bratov a sestier.
Drahí priatelia, podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi sa končí týmto Ježišovým poverením: „Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk 10, 37). Je to prikázanie, ktoré má každý kresťan každý deň počuť zaznievať vo svojom srdci (porov. Dilexi te, 107). Dovoľme týmto slovám, aby nás obnovili a podnietili pokračovať v spoločnom budovaní nového mesta, v ktorom bude vládnuť láska a pokoj. Nech vás Boh žehná a nech vás naša Matka Guadalupská, ku ktorej prechovávam osobitnú lásku a úctu, pretože som v deň jej sviatku prijal biskupskú vysviacku, ochraňuje svojím nebeským plášťom. Veľmi pekne ďakujem.
Farnosť na periférii
Táto časť mesta, v ktorej pôsobí farnosť Panny Márie Guadalupskej, patrí medzi tzv. „no-go zóny“, teda miesta, ktorým je najlepšie sa vyhnúť. Je poznačená extrémnou chudobou, pouličným násilím a obchodom s narkotikami. O jej obyvateľoch sa poväčšine uvažuje ako o „ľuďoch bez budúcnosti“. Ako uvádzajú stránky CELAM (Rady biskupských konferencií Latinskej Ameriky a Karibiku), po zotmení sem nejazdia taxi, ba ani záchranky…
Napriek týmto predpokladom tu cirkev neprestáva vynakladať úsilie, aby miestnym ľuďom predsa len nejakú budúcnosť priniesla. Miestny farár, P. Pablo Coimbra, tunajšiu farnosť prirovnáva k vitrážovému oknu: zvonku nie je vidieť nič, ale zvnútra dokáže zažiariť svojou krásou. Veľmi intenzívne sa tu angažuje množstvo rehoľných i laických komunít a veľké množstvo dobrovoľníkov. Napriek svojmu minoritnému postaveniu v uruguajskej spoločnosti je Cirkev veľmi intenzívne prítomná.
Veľké dielo koná cirkevné školstvo, ktoré prakticky zaisťuje všetky vzdelávacie inštitúcie. Medzi nimi vyniká stredná škola Liceo Jubilar Juan Pablo II, založená roku 2002. S podporou nadácie Sophia, vzniknutej z iniciatívy kardinála Daniela Sturlu, poskytuje zadarmo vzdelanie miestnym dospievajúcim.
Pápež Lev XIV. tu najprv navštívil nedávno postavené budovy, ktoré vznikli s podporou miestnej farnosti. Tieto ubikácie sú určené pre najpotrebnejších miestnych obyvateľov, ktorí stratili strechu nad hlavou (veľakrát aj vinou organizovaného zločinu). S niektorými z tu ubytovaných rodín sa pápež priamo na mieste stretol, kým sa presunul na miesto hlavného diania. Tam ho privítali P. Pablo Coimbra, farár tunajšej farnosti, a kardinál Daniel Sturla, arcibiskup Montevidea. Lev XIV. vypočul niekoľko svedectiev a sám k prítomným prehovoril.
Pápežova návšteva bude pre „ľudí bez budúcnosti“ znamením, že s nimi cirkev do budúcnosti počíta. A ako hovorí P. Coimbra: „Nečakáme od Svätého otca riešenie všetkých našich problémov, ale jeho požehnanie.“
Zdroj: VaticanNews, slovenská a česká redakcia, redačkne upravené