Bratislava 3. novembra (TK KBS) Svätý Martin de Porres, dominikánsky rehoľník pochádzajúci z peruánskej Limy, je príkladom svätosti, ktorá sa prejavuje v každodennej službe a láske k blížnym. Narodil sa 9. decembra 1579 ako nemanželský syn španielskeho šľachtica Juana de Porres a černošskej otrokyne Anny Velasquez. Napriek ťažkostiam a predsudkom, ktorým od detstva čelil, si vďaka matke osvojil pevné základy viery a milosrdenstva. Ako pätnásťročný sa vyučil za holiča, pričom toto povolanie v tom čase zahŕňalo aj základné liečiteľské úkony. Neskôr zatúžil zasvätiť svoj život Bohu a vstúpiť do dominikánskeho rádu. Pre svoj pôvod sa však stretol s prekážkami a najskôr ho prijali iba ako terciára. Rehoľné sľuby zložil v roku 1603.
V dominikánskom kláštore Santa Rosario v Lime sa Martin staral o chorých, chudobných a všetkých, ktorí potrebovali pomoc. Upratoval, ošetroval a neúnavne slúžil svojim spolubratom i ľuďom z mesta bez ohľadu na ich pôvod či spoločenské postavenie. V kláštore zriadil nemocnicu a neskôr založil aj školu pre deti z chudobných rodín. Počas morovej epidémie pomáhal chorým rehoľníkom a napriek tomu, že sám túžil stať sa kňazom a misionárom, pre svoj pôvod toto povolenie nikdy nedostal. Napriek tomu sa stal duchovným sprievodcom mnohých ľudí. Jeho život charakterizovala hlboká pokora, milosrdenstvo a schopnosť odpúšťať.
Osobitnou črtou Martinovho života bola láska k zvieratám, vďaka ktorej býva prirovnávaný k svätému Františkovi z Assisi. Podľa tradície dokázal pokojne vyviesť myši z kláštora, aby nepoškodzovali zásoby určené pre chudobných, a následne im nosil potravu mimo kláštora. Venoval sa aj starostlivosti o psy a mačky. Svojím konaním ukazoval, že láska a úcta k stvoreniu sa prejavujú v konkrétnych skutkoch. Pre svoju neúnavnú službu núdznym si vyslúžil pomenovanie „Martin od lásky“. Jeho život sprevádzali aj svedectvá o zázrakoch a mimoriadnej duchovnej sile, ktoré prispeli k šíreniu úcty k jeho osobe.
Martin de Porres ochorel na maláriu a zomrel 3. novembra 1639, krátko pred dovŕšením 60 rokov. Pri jeho lôžku sa zhromaždili spolubratia, ktorí spievali Krédo. Jednému z nich podľa tradície povedal: „Neplač, možno budem v nebi užitočnejší ako tu.“ Po jeho smrti sa začali šíriť svedectvá o zázrakoch na jeho hrobe. V roku 1837 ho blahorečil pápež Gregor XVI. a 6. mája 1962 ho pápež Ján XXIII. vyhlásil za svätého. Jeho život dodnes pripomína, že svätosť sa neprejavuje iba vo veľkých skutkoch, ale aj v každodennej ochote pomáhať, slúžiť a milovať bez rozdielov.
Zdroje: Catholica/Cirkev.cz, redakčne upravené