Vatikán 23. októbra (VaticanNews) Vyšiel nový dokument Dikastéria pre náuku viery o tom, ako ohlasovať evanjelium v čase zmeny epochy. Píše o ňom edičný riaditeľ vatikánskych médií Andrea Tornielli.
„Keď v povedomí mnohých katolícka viera už nie je spoločným dedičstvom spoločnosti (...), len veľmi ťažko sa môže dotknúť sŕdc prostredníctvom jednoduchých prejavov alebo morálnych napomenutí, a ešte menej prostredníctvom všeobecných odkazov na kresťanské hodnoty. Odvážne a úplné pripomínanie princípov je podstatné a nevyhnutné; samotné predloženie posolstva však nedosiahne až do hĺbky ľudského srdca, nedotkne sa jeho slobody a nezmení život. Fascinuje predovšetkým stretnutie s veriacimi ľuďmi, ktorí svojou vierou priťahujú k milosti Krista a vydávajú o ňom svedectvo.“ Keď Benedikt XVI. vyslovil tieto slová 13. mája 2010 vo Fatime, „zmena epochy“, o ktorej často hovorili jeho nástupcovia František a Lev XIV., sa už dávno začala, hoci ešte nebola taká zjavná.
Tieto slová pápeža Ratzingera aj po šestnástich rokoch účinne vystihujú, čo znamená vydávať svedectvo o evanjeliu, osobitne v prostredí, kam sa toto ohlasovanie nikdy nedostalo, alebo tam, kde sa odovzdávanie viery prerušilo. Môžu preto dobre zhrnúť podstatu nového dokumentu Dikastéria pre náuku viery Venite ad Me. Zamýšľa sa nad tým, ako evanjelizovať v čase zmeny epochy, a chce poskytnúť podnety na pastoračnú reflexiu, ktoré v každej miestnej cirkvi a v jej konkrétnom prostredí povzbudia hľadanie nových možných ciest odovzdávania viery.
Oslabovanie kresťanského ohlasovania v krajinách so starou evanjelizačnou tradíciou nie je až takým novým javom. Práve potreba hovoriť novým jazykom, aby bolo možné predstaviť vieru, stála pri zrode Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu. Zrodil sa z intuície Jána XXIII. a dovŕšil ho Pavol VI. V encyklike Ecclesiam suam pápež vysvetlil, že Cirkev pristupuje k súčasnému svetu tak, že sa stáva „slovom, posolstvom, rozhovorom“; vychádzal pritom z presvedčenia, že evanjelium treba ponúkať prostredníctvom vzťahu založeného na počúvaní a stretnutí. Už v desaťročiach pred koncilom, ako postrehli najvnímavejší pozorovatelia, prebiehal proces sekularizácie. Stačí spomenúť skúsenosť Giovanniho Battistu Montiniho: v polovici päťdesiatych rokov odišiel z Ríma, kde sa konali veľké zhromaždenia okolo Pia XII., do rýchlo rastúceho Milána. Tam už významné časti spoločnosti začínali prejavovať voči viere a náboženskej praxi odstup a nezáujem. Celé milánske biskupské pôsobenie Montiniho a neskôr aj jeho pontifikát sprevádzala naliehavá otázka: ako ohlasovať evanjelium dnešným ženám a mužom, ktorí sa zdajú čoraz vzdialenejší?
Táto otázka je ešte naliehavejšia v historickom okamihu, ktorým prechádzame. Dokument dikastéria ho charakterizuje „suverenitou vlastného ja“, postupným rozpadom medziľudských vzťahov a digitálnym sprostredkovaním, ktoré napokon takmer „geneticky“ mení našu DNA ako ľudských bytostí žijúcich vo vzájomných vzťahoch. Otázku, ako dnes odovzdávať vieru, si kladú bohatšie a sekularizované krajiny aj rozvojové štáty, v ktorých síce pribudlo kresťanov, no ktoré rozhodne nie sú chránené pred zmenou epochy. Preto zaujme skutočnosť, že dokument dikastéria cituje príspevky a úvahy mnohých biskupských konferencií.
Odpoveď, ktorú možno jasne rozpoznať aj v učení posledných Petrových nástupcov, spočíva predovšetkým v návrate ku kerygme, teda k ohlasovaniu jadra viery. Žiaľ, stále nie je dostatočne rozšírené vedomie, že pri výzvach k morálnym hodnotám a pri odvolávaní sa na kresťanské princípy nikdy nemožno považovať za samozrejmé to, čo im predchádza: stretnutie s Kristom. Na odovzdávanie viery dnes nestačí v prvom rade učiť súbor vieroučných obsahov či náboženských informácií, ako to ešte mohlo fungovať pred mnohými desaťročiami, keď sa evanjelium denne „dýchalo“ v rodine a v spoločnosti.
Rovnako krátkozraké je však myslieť si, že odovzdávanie viery možno v dnešnej dobe zveriť marketingu a pastoračným stratégiám vymysleným od stola. Žijeme ponorení v oceáne vykrikovaných slov a často nepravdivých informácií, vo svete, kde všetci hovoria a takmer nikto nepočúva. Potrebujeme svedkov, z ktorých presvitá krása kresťanského života, a potrebujeme sa nechať priťahovať milosťou stretnutí, ktoré zasahujú srdce, zraňujú nás a približujú k milosrdnému objatiu Boha, ktorý je láska. Potrebujeme živé spoločenstvá. A živé spoločenstvá priťahujú.
Život treba rozpoznávať, oceňovať a sprevádzať; nemožno ho naplánovať ani riadiť od stola. Potrebujeme spoločenstvá, ktoré do krásy skúsenosti viery uvádzajú nielen deti, ale aj dospelých. Tak možno každému človeku novým jazykom ohlasovať evanjeliové posolstvo, ktoré je blízkosťou a prijatím, a viac pritom využívať liturgiu, ľudovú zbožnosť, umenie a hudbu. Je to vtelené posolstvo, ktoré nás priťahuje a prichádza k nám vďaka svedectvu tých, ktorí nás predchádzali počas dvetisícročných dejín. Pripomína všetkým ženám a mužom našej doby: „Ježiš Kristus ťa miluje, dal svoj život, aby ťa zachránil, a teraz je denne živý po tvojom boku, aby ťa osvecoval, posilňoval, oslobodzoval.“
Autor: Andrea Tornielli Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia