Bratislava 17. októbra (TK KBS) Prinášame posolstvo Sociálnej subkomisie Konferencie biskupov Slovenska k dnešnému Medzinárodnému dňu za odstránenie chudoby.
„Nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou.“ (1 Jn 3, 18)
Pri príležitosti Medzinárodného dňa za odstránenie chudoby, ktorý si pripomíname 17. októbra, Sociálna komisia Konferencie biskupov Slovenska upriamuje pozornosť na ľudí, ktorých život poznačila materiálna núdza, choroba, zdravotné znevýhodnenie, osamelosť, strata domova alebo sociálne vylúčenie.
Chudoba nie je iba nedostatkom materiálnych prostriedkov. Často znamená aj stratu bezpečia, narušenie vzťahov, obmedzenú možnosť rozhodovať o vlastnom živote či pocit, že človek stráca svoje miesto v spoločnosti. Každá forma chudoby sa dotýka ľudskej dôstojnosti a vyzýva nás, aby sme hľadali cesty k spravodlivejšej a solidárnejšej spoločnosti, v ktorej nikto nezostane zabudnutý.
Pri zrode Medzinárodného dňa za odstránenie chudoby stál francúzsky kňaz Joseph Wresinski, ktorý zasvätil svoj život rodinám žijúcim v krajnej núdzi. Jeho skúsenosť nám pripomína dôležitú pravdu: proti chudobe nemožno účinne bojovať bez ľudí, ktorí ju sami prežívajú. Človek v núdzi nemá byť iba prijímateľom pomoci, ale rovnocenným partnerom, ktorého skúsenosť si zaslúži pozornosť a ktorého dôstojnosť treba rešpektovať. Účinné riešenia preto musíme hľadať spolu s tými, ktorých sa chudoba bezprostredne dotýka.
Na túto skutočnosť nadväzuje aj kresťanské chápanie človeka, ktorý nikdy nestráca svoju dôstojnosť, nech sú jeho životné okolnosti akékoľvek. Pápež Lev XIV. v posolstve k 10. svetovému dňu chudobných, ktorý sa bude sláviť 15. novembra 2026, obracia pozornosť na potrebu byť blízko ľuďom v núdzi a vytvárať pre nich priestor prijatia, solidarity a nádeje. Biblické uistenie, že Pán je útočišťom chudobného, je zároveň výzvou pre Cirkev, aby sa takýmto útočiskom stávala aj svojím konkrétnym konaním. Nestačí hovoriť o Božej láske. Sme povolaní sprítomňovať ju službou človeku, ktorý potrebuje pomoc, pochopenie a ľudskú blízkosť.
Zodpovednosť za ľudí v núdzi nesie celá spoločnosť. Starostlivosť o človeka nemôže byť výlučne úlohou Cirkvi alebo charitatívnych organizácií. Vyžaduje si spoluprácu štátu, verejnej správy, samospráv, rodín, Cirkvi, občianskej spoločnosti i poskytovateľov sociálnych a zdravotných služieb. Ich vzťah nemá byť založený na konkurencii, ale na partnerstve a spoločnej zodpovednosti za dobro človeka, najmä toho, ktorý je chudobný, chorý, osamelý, zraniteľný alebo odkázaný na pomoc druhých.
Sociálna komisia KBS preto vyzýva všetkých, ktorí nesú zodpovednosť za tvorbu sociálnej a zdravotnej politiky, legislatívy a verejných opatrení, aby pri svojich rozhodnutiach dôsledne zohľadňovali dôstojnosť každého človeka. Za zákonmi, paragrafmi, rozpočtami a systémovými opatreniami sú konkrétne ľudské príbehy: seniori, ľudia so zdravotným znevýhodnením, rodiny starajúce sa o svojich blízkych, osamelí ľudia, deti vyrastajúce v chudobe i pracovníci a organizácie, ktoré ich každodenne sprevádzajú.
Pri tvorbe a uskutočňovaní sociálnych opatrení je potrebné rešpektovať princípy solidarity a subsidiarity. Solidarita nás zaväzuje, aby sme nenechávali človeka v núdzi bez pomoci. Subsidiarita nás vedie k tomu, aby sme podporovali rodiny, miestne spoločenstvá, samosprávy a organizácie, ktoré sú človeku najbližšie, a posilňovali ich schopnosť účinne pomáhať. Sociálna pomoc má byť dostupná, spravodlivá, komplexná a stabilná. Človek, ktorý už nesie bremeno choroby, odkázanosti alebo chudoby, by nemal byť navyše vystavený neistote, neprehľadným postupom či zbytočným prekážkam pri získavaní pomoci.
Osobitnú pozornosť si zaslúžia rodiny a neformálni opatrovatelia, ktorí sa s veľkou obetavosťou starajú o svojich blízkych, často za cenu vlastného vyčerpania a obmedzenia pracovných i osobných možností. Potrebujú nielen uznanie, ale aj dostupné služby, odbornú podporu, primerané podmienky a istotu, že na svoju náročnú úlohu nezostanú sami. Rovnako dôležité je vytvárať podmienky, aby ľudia so zdravotným znevýhodnením, seniori a ďalšie zraniteľné skupiny mohli podľa svojich možností žiť dôstojne, zapájať sa do spoločnosti a spolurozhodovať o veciach, ktoré sa ich týkajú.
Uvedomujeme si však, že ani dobre nastavený sociálny systém nedokáže nahradiť osobnú blízkosť človeka k človeku. Pomoc sa stáva skutočne ľudskou vtedy, keď človeka nielen materiálne zabezpečí, ale ho aj počúva, sprevádza, rešpektuje a vytvára priestor na jeho aktívnu účasť. Nikto z nás nie je oslobodený od povolania k službe lásky. Život Cirkvi sa uskutočňuje v jednote ohlasovania evanjelia, slávenia viery a konkrétnej služby blížnym. Preto nechceme vystupovať iba ako inštitúcia či poskytovateľ sociálnych služieb, ale predovšetkým ako spoločenstvo, ktoré dokáže byť nablízku človeku v jeho núdzi.
Pápež František počas návštevy Luníka IX v Košiciach pripomenul význam osobného stretnutia, integrácie a trpezlivej starostlivosti o každého človeka. Jeho posolstvo zostáva výzvou aj pre nás: evanjelizácia sa nemôže oddeľovať od úsilia o ľudskú dôstojnosť a sociálne začlenenie. Keď človeku pomáhame objaviť jeho hodnotu a miesto v spoločenstve, otvárame mu aj možnosti vzdelávania, práce, budovania vzťahov a prekonávania generačnej chudoby.
Práve tam, kde sa stretáva zodpovednosť verejných inštitúcií so solidaritou občianskej spoločnosti a konkrétnou láskou jednotlivcov a cirkevných spoločenstiev, môže vyrastať prostredie, v ktorom sa nikto necíti odložený alebo vylúčený. Sociálne začlenenie si vyžaduje trpezlivú a dlhodobú spoluprácu, rešpektovanie osobitostí jednotlivých komunít a ochotu hľadať riešenia, ktoré pomáhajú ľuďom prekonávať nielen okamžitú núdzu, ale aj jej príčiny.
Povzbudzujeme preto veriacich, aby hľadali konkrétne možnosti služby vo svojom okolí – v rodine, vo farnosti, vo farských a diecéznych charitách, v dobrovoľníckych iniciatívach, v sociálnych a zdravotníckych zariadeniach, v občianskej službe alebo jednoducho tým, že si všimnú človeka, ktorý zostáva osamelý a nepovšimnutý. Niekedy sa cesta z izolácie začína rozhovorom, návštevou, ponúknutou pomocou alebo ochotou sprevádzať človeka aj vtedy, keď jeho situácia nemá rýchle riešenie.
Medzinárodný deň za odstránenie chudoby je príležitosťou pripomenúť si, že boj proti chudobe nie je iba otázkou sociálnych opatrení, ale aj skúškou našej ľudskosti a vzájomnej zodpovednosti. Nejde len o zmierňovanie materiálnej núdze. Ide o obnovovanie dôstojnosti človeka, posilňovanie jeho samostatnosti a budovanie vzťahov, ktoré mu umožňujú znovu nájsť svoje miesto v rodine, v komunite a v spoločnosti.
Položme si preto otázku: Kto v našom okolí potrebuje, aby sme si ho všimli, vypočuli a zostali pri ňom?
Nech nás Kristove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40), vedú k spoločnému úsiliu budovať Slovensko, v ktorom človek v núdzi nezostane sám, v ktorom sa pomoc poskytuje s úctou a spravodlivosťou a v ktorom dôstojnosť každého človeka zostáva v centre našej pozornosti a služby.
Zdroj: Sociálna subkomisia Konferencie biskupov Slovenska