Vatikán 7. októbra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. otvoril 7. októbra stretnutie predsedov biskupských konferencií a hláv východných katolíckych cirkví k desiatemu výročiu exhortácie Amoris laetitia. Pozval ich rozpoznať plody uplynulého desaťročia, počúvať skúsenosti rodín a hľadať nové spôsoby ich sprevádzania. Slovensko na stretnutí, ktoré potrvá do 14. októbra, zastupujú novozvolený predseda KBS, bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský, a prešovský gréckokatolícky arcibiskup metropolita Jonáš Maxim.
Príhovor pápeža Leva XIV.
Drahí bratia v biskupskej službe, drahé rodiny, drahí bratia a sestry,
želal som si zvolať toto stretnutie desať rokov po vydaní Amoris laetitia a ďakujem vám, že ste si prispôsobili svoj program, aby sme mohli tieto dni stráviť spoločne. Zo srdca ďakujem manželským párom a všetkým, ktorí prišli, aby sa podelili o niečo zo svojho života v Kristovi, a ktorí sa zapoja do našich rozhovorov, ako aj odborníkom a facilitátorom.
Dovoľte mi začať pripomenutím dlhej a plodnej synodálnej a misijnej cesty, ktorú Cirkev prešla v súvislosti s manželstvom a rodinou a v ktorej sme povolaní pokračovať.
Rodina vždy zaujímala významné miesto v pastoračnej starostlivosti Petrovho nástupcu a biskupov, ktorí mu pomáhajú svojou účasťou na Synode biskupov. Synoda v roku 1980 nadviazala na želanie, ktoré už počas svojho krátkeho pontifikátu vyjadril pápež Ján Pavol I., a napokon viedla k apoštolskej exhortácii Familiaris consortio svätého Jána Pavla II.
Na začiatku svojho pontifikátu pápež František opäť postavil rodinu do centra synodálneho procesu. Uvedomoval si potrebu pokračovať v rozlišovaní Cirkvi zoči-voči hlbokým zmenám, ktoré zasahujú oblasť tak úzko spätú s jej poslaním v dnešnom svete. Táto cesta pred desiatimi rokmi viedla k apoštolskej exhortácii Amoris laetitia.
Cirkev tak pokračovala na ceste, ktorú vytýčil Druhý vatikánsky koncil. Keď konciloví otcovia zaradili dôstojnosť manželstva a rodiny na začiatok druhej časti Gaudium et spes, uznali, že rodinný život ponúka osobitne vhodný prístup k veľkým kultúrnym, hospodárskym, sociálnym a politickým otázkam našich čias vrátane úsilia o podporu pokoja medzi národmi. Vzájomná prepojenosť týchto otázok je dnes ešte zreteľnejšia, vždy vo svetle Božieho slova: „Boh ich stvoril […] ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke“ (Mk 10, 6 – 7). Rodina zostáva základom prístupu, ktorý spája miestny a celosvetový rozmer a ktorého vodidlom je hľadanie univerzálneho bratstva v Kristovi, ktoré nás evanjelium pozýva budovať so všetkými. Z tejto viac než polstoročnej histórie vyplýva pre nás ako pastierov na tomto stretnutí osobitná zodpovednosť v čase, keď sa synodálne povolanie celej Cirkvi naďalej rozvíja.
V rámci tejto histórie predstavovala Amoris laetitia významný míľnik a desať rokov, ktoré uplynuli od jej vydania, sa stalo súčasťou života našich partikulárnych cirkví. V tomto období bola apoštolská exhortácia prijatá v rozličných kultúrach a pastoračných prostrediach, sprevádzala konkrétny život rodín a inšpirovala iniciatívy i nové cesty.
Práve týchto desať rokov teraz spoločne predkladáme Pánu Ježišovi. Ak sa pod vedením Ducha Svätého pozorne zahľadíme na to, čo sa udialo, môže nám to pomôcť hlbšie rozpoznať, čomu Kristus v týchto rokoch učil svoju Cirkev.
Skutky apoštolov nám ponúkajú krásny obraz toho, čo sa chystáme robiť. Na konci svojej misijnej cesty Pavol a Barnabáš „zhromaždili cirkev, rozpovedali, aké veľké veci s nimi urobil Boh“ (Sk 14, 27). Neskôr, keď putovali do Jeruzalema, prechádzali Feníciou a Samáriou a rozprávali o tom, čo sa udialo počas misie. Ich rozprávanie prinášalo bratom a sestrám veľkú radosť. Keď prišli do Jeruzalema, prijala ich cirkev, apoštoli a starší a opäť „vyrozprávali, aké veľké veci s nimi urobil Boh“ (Sk 15, 4).
Niečo z tohto pohybu je prítomné aj v našom stretnutí. Ako som povedal, Cirkev počas týchto desiatich rokov prijímala Amoris laetitia a kráčala s rodinami vo veľmi rozličných okolnostiach.
Aj my si so sebou prinášame príbehy o tom, čo Boh vykonal medzi nami. Sú to príbehy nazbierané na ceste misie: príbehy obrátenia a nečakaných plodov, ako aj príbehy vzťahov, ktoré Boh utkal v rodinách, keď sa ich naše spoločenstvá usilovali sprevádzať. Prinášame si aj ťažkosti, ktorým sme čelili, otázky, ktoré sa vynorili, a to, čo sme sa cestou naučili. To všetko nám dodáva dôveru pri začiatku našej spoločnej práce. Predložme tieto príbehy Pánovi a podeľme sa o ne medzi sebou. Usilujme sa rozpoznať, čo Boh vykonal medzi nami a kam dnes jeho Duch vedie Cirkev.
Vo svojom posolstve z 19. marca pri príležitosti desiateho výročia Amoris laetitia som pripomenul, že „existujú totiž miesta a okolnosti, v ktorých sa Cirkev ‚nemôže stať soľou zeme‘ inak než prostredníctvom veriacich laikov a osobitne rodín“. Amoris laetitia nás skutočne pozýva brať toto povolanie a túto zodpovednosť vážne. Samotné rodiny sa podieľajú na poslaní Cirkvi vo svojom každodennom živote: láskou a vernosťou, starostlivosťou a odpustením, výchovou detí, úsilím o odovzdávanie viery, pozornosťou voči starším a zraniteľným ľuďom i mnohými spôsobmi, ktorými slúžia svojim spoločenstvám a spoločnosti. Všetkými týmito spôsobmi rodiny vydávajú svedectvo o evanjeliu a prispievajú k životu a poslaniu Cirkvi.
Ako pastierom nám bola zverená zodpovednosť hlásať vhod či nevhod krásu Božieho plánu pre manželstvo a rodinu a jeho volanie k láske a nežnosti. To nás vyzýva sprevádzať ľudí na ceste k naplneniu ich vlastného povolania v konkrétnych okolnostiach ich života.
Táto služba nás zároveň uvádza do školy počúvania. Múdrosť Božieho ľudu k nám prichádza prostredníctvom našej spoločnej viery, ktorá osvetľuje všetky rodiny vrátane tých, ktoré sú poznačené ťažkosťami, osamelosťou a niekedy dokonca zdanlivými zlyhaniami. Sám Pán nás trpezlivo učí, keď si nájdeme čas na počúvanie, a od rodín sa určite môžeme veľa naučiť.
Ich životy nám kladú aj otázky, ku ktorým treba pristupovať s odvahou. V mnohých prostrediach sa čoraz viac prehlbuje rozdiel medzi spôsobom, akým sa prežíva sexualita a intimita, a kresťanským pohľadom na manželstvo. Mladí naďalej túžia po láske, vernosti a pocite spolupatričnosti. Mnohí však len ťažko chápu, ako sa takýto pohľad na lásku môže uskutočniť v ich vlastnom živote, alebo len ťažko veria, že celoživotný záväzok je podmienkou dosiahnutia toho, po čom túžia. Ekonomická neistota, migrácia, násilie, osamelosť a ďalšie formy citovej krehkosti tiež ovplyvňujú rozhodnutia ľudí a možnosti, ktoré si dokážu predstaviť pre svoju budúcnosť.
Tieto skutočnosti vyvolávajú celý rad otázok, ktorým musíme odvážne čeliť. Čo ľudia uprostred týchto kultúrnych zmien skutočne hľadajú? Čo nám odhaľujú ich radosti a nádeje, ich bolesti a úzkosti? V ktorých oblastiach náš jazyk a naše pastoračné postupy dokážu otvárať cestu a v ktorých sa im nedarí dotknúť sa ľudských sŕdc alebo podporiť ľudí v ich úsilí konať dobro? Čo nás učí životná skúsenosť rodín – skúsenosť, z ktorej sme sa ešte nenaučili všetko? Akú formáciu môžeme ponúknuť pre zdravý a svätý rodinný život? A čo sa môžeme naučiť najmä od rodičov, ktorí sa v takýchto prostrediach usilujú sprevádzať svoje deti a mladých?
Krehkosť si zaslúži osobitnú pozornosť, pretože môže hlboko formovať spôsob, akým ľudia vnímajú seba samých, svoju budúcnosť a dokonca aj svoj vzťah k Bohu a Cirkvi. Skúsenosť krehkosti nastoľuje otázku, či dokážeme zostať jeden druhému nablízku, keď život už nezodpovedá tomu, v čo sme dúfali, a či dokážeme rozpoznať pôsobenie milosti aj v situáciách poznačených obmedzeniami, ranami a zdanlivými zlyhaniami.
Aj v tomto ohľade má skúsenosť rodín čo naučiť všetkých, pretože krehkosť patrí k nášmu spoločnému ľudskému údelu, a teda aj k životu Cirkvi. Všetci poznáme priepasť medzi dobrom, po ktorom túžime, a tým, čo dokážeme žiť. Aby sme mohli plniť Božiu vôľu, potrebujeme milosť, odpustenie a nové začiatky. Učíme sa, že aj samotná vernosť je milosťou, ktorú treba prijať, a cestou, ktorú treba postupne obnovovať, často prostredníctvom skúšok. Uvedomenie si tejto spoločnej výzvy by malo formovať spôsob, akým sa v Cirkvi navzájom sprevádzame. S akou Cirkvou sa teda ľudia stretávajú práve vtedy, keď sú najkrehkejší? Pomáhajú im naše spoločenstvá objaviť, že v nich stále majú svoje miesto, svoju zodpovednosť a dary, ktoré môžu ponúknuť? Môžu sa stretnúť s pravdou, ktorú hlásame, prostredníctvom trpezlivosti, blízkosti a milosrdenstva našej pastoračnej prítomnosti? Ako im môžeme ohlasovať plnosť evanjeliového učenia o rodine?
Počas týchto dní vás pozývam, aby ste týmto otázkam venovali všetku vážnosť, ktorú si zaslúžia. Duch Svätý často hovorí práve prostredníctvom situácií, ktoré nás vystavujú skúške, a osvecuje nás, aby sme mohli objaviť, ako dnes môžu Božie milosrdenstvo a Kristova spásna milosť zasiahnuť naše rodiny, osobitne v ich slabosti a schopnosti prekonávať ťažkosti, v ich nádejach a sklamaniach, v ich túžbe po spoločenstve a v ich hľadaní zmyslu. Našou úlohou preto nie je iba tieto skutočnosti interpretovať, ale dovoliť, aby nás oslovili a podnietili našu pastoračnú zodpovednosť. Cirkev tak môže nachádzať nové spôsoby ohlasovania evanjelia, sprostredkovania sviatostných milostí, sprevádzania rodín a zviditeľňovania nežnosti, s ktorou Kristus naďalej kráča uprostred svojho ľudu.
Nech sa náš vzájomný dialóg nesie v duchu evanjeliovej slobody, ktorú vidíme v Skutkoch apoštolov. Môžeme sa podeliť o to, čo prinieslo radosť do našich cirkví, čo nás vystavilo skúškam a ktoré otázky sa vďaka skúsenosti ukázali jasnejšie. Rozmanitosť situácií, z ktorých prichádzame, sa navyše môže stať darom pre rozlišovanie celej Cirkvi.
Tematický rámec pripravený pre toto stretnutie má za cieľ zohľadniť celú šírku Amoris laetitia a uviesť apoštolskú exhortáciu do dialógu s tým, čo naše cirkvi prežili počas posledných desiatich rokov. Čerpajme inšpiráciu z bohatstva Kristovho slova a z tradície Cirkvi. Program bol zverejnený, aby Boží ľud mohol sprevádzať našu prácu modlitbou a synodálnou reflexiou.
Z našej strany môžu vzájomné počúvanie, ochota nechať v sebe doznievať to, čo počujeme, a pozornosť voči vnuknutiam Ducha Svätého prebudiť pastoračnú tvorivosť, ktorú zoči-voči novým otázkam potrebujeme.
Preto sú dnešná večerná duchovná obnova, ktorú prežijeme spoločne, a modlitba, ktorou budeme začínať každý deň, v centre našej práce. Prosím Pána, nech nám pomôže zozbierať plody, ktoré Amoris laetitia priniesla v našich miestnych cirkvách, aby mohli živiť celú Cirkev.
Dúfam, že prostredníctvom mnohých svedectiev, ktoré prinášate zo svojich cirkví a z rozličných kultúrnych prostredí, sa bude postupne utvárať spoločné rozprávanie o týchto desiatich rokoch, preniknuté radosťou a nádejou, ktoré nám umožní úprimne čeliť skúškam a ťažkostiam, ktoré naďalej pretrvávajú. To bude živiť pastoračné rozlišovanie biskupských konferencií a hierarchických štruktúr východných cirkví. Zároveň to pomôže miestnym cirkvám rozpoznať nové smery a hlbšie zapojiť všetkých pokrstených do synodálnej cesty Cirkvi. Prosím tiež, aby sme všetci zachovali diskrétnosť a dôvernosť, ktoré si tento čas počúvania a rozlišovania vyžaduje.
Nech nám Pán daruje slobodu navzájom sa počúvať, múdrosť rozpoznať jeho pôsobenie uprostred jeho ľudu a odvahu nasledovať cestu, ktorú nám ukazuje, aby sa evanjelium mohlo každý deň čoraz plnšie stávať dobrou zvesťou pre rodiny na celom svete.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia