Francúzsko 28. septembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. v príhovore v Schumanovom centre v Metze zdôraznil kresťanské korene Európy a vyzval na trpezlivý dialóg, odvahu pri rokovaniach a rešpektovanie medzinárodného práva. Na príklade Roberta Schumana pripomenul, že mier si vyžaduje tvorivé úsilie, a mladých povzbudil, aby budovali spoločenstvá a nebáli sa budúcnosti.
Pri koreňoch Európy v záujme mieru a jednoty
Príhovor Svätého Otca na stretnutí v Metze Schumanovo centrum, 28. septembra 2026
Vážený pán prezident, pán kardinál, vážení predstavitelia občianskeho a náboženského života, dámy a páni,
veľmi sa teším, že môžem byť tu, v tomto historickom meste, na križovatke v srdci kontinentu, na stretnutí s výrečným názvom: Pri koreňoch Európy v záujme mieru a jednoty. Ďakujem vám za milé slová, ktoré tu práve odzneli na moju adresu.
Navrhnutý názov sa nepochybne inšpiruje osobnosťou ctihodného Roberta Schumana, ktorému dnes chceme vzdať osobitnú úctu v tomto centre nesúcom jeho meno, a predovšetkým tu, v Moselle, v kraji, kde dlho žil, kde je pochovaný a ktorý mnoho rokov zastupoval v Národnom zhromaždení. Práve tento kraj so svojimi dejinnými zvratmi v 19. a 20. storočí ho inšpiroval, aby svojou slávnou deklaráciou z 9. mája 1950 prispel k formovaniu Európy dneška i zajtrajška. Tento text je zároveň východiskom i vyústením jeho úsilia o zmierenie a jednotu európskeho kontinentu, ktoré poznačilo celý jeho život.
Dnes sa chceme v myšlienkach vydať na cestu, ktorá sa začína pri koreňoch Európy, vedie do jej prítomnosti a obracia pohľad do budúcnosti. Pýtame sa, ako Roberta Schumana formovali dejiny tejto zeme, ktorej bol synom, a ako zásadne prispel k formovaniu modernej Európy, až ho začali považovať za jedného z jej „otcov zakladateľov“.
Vymedziť, čo je Európa, je vždy ťažké, či už hovoríme o prítomnosti, alebo o minulosti. Európa si totiž postupne uvedomovala samu seba v dejinných obdobiach helenistickej civilizácie, Rímskej ríše a neskôr šírenia kresťanstva. V priebehu času začleňovala nové kultúry, okrem iných germánske a slovanské, a zahŕňala tak čoraz rozsiahlejšie územia.
Európu teda treba chápať predovšetkým ako kultúrnu a historickú skutočnosť, až potom ako skutočnosť geografickú. V priebehu storočí nadobúdala nové hranice a nové vymedzenia, prechádzala obdobiami rastu, hlbokých kríz i nových obrodení. V jej dlhých a búrlivých dejinách možno pozorovať jednu stálu črtu: Európa sa rozvíjala a napredovala vtedy, keď dokázala spracovať pozitívne stránky svojej minulosti a vďaka stretnutiu s druhými ich znovu predložiť v nových a tvorivých podobách. Európska civilizácia je totiž aj ovocím stáročných stretnutí, hoci nie vždy jednoduchých. Stačí pomyslieť na prítomnosť arabskej kultúry na Pyrenejskom polostrove alebo na prenikanie „Starého kontinentu“ do „Nového sveta“, ktoré na americkom kontinente prinieslo nové syntézy, niekedy aj za cenu utrpenia.
Ak však chceme porozumieť týmto dlhým dejinám, nemôžeme obísť ďalšieho otca Európy: svätého Benedikta, ktorého svätý pápež Pavol VI. v roku 1964 vyhlásil za patróna Európy a označil ho za „posla pokoja, tvorcu jednoty, učiteľa civilizácie“1. Pomoc chudobným, chorým a starým ľuďom; vzdelávanie detí a univerzity; nemocnice a medicína; architektúra a inžinierstvo; rozvoj vied; právo a usporiadanie miest i samotných štátov: toľko oblastí v Európe hlboko ovplyvnil svätý Benedikt a jeho mnísi! Bez tohto zveľaďujúceho pôsobenia mníšstva by európska civilizácia, ako ju poznáme, neexistovala. Tu v Metze vládol, okrem iného aj vďaka pôsobeniu svätého Chrodeganga, benediktínsky duch bratstva, spoločenstva a vzájomného zdieľania. Práve odtiaľto sa gregoriánsky chorál rozšíril na karolínske územia a prinášal harmóniu a krásu na celý kontinent.
Nemožno teda hovoriť o Európe bez zmienky o kresťanstve. Robert Schuman si to dobre uvedomoval, keď povedal: „Kresťanstvo učilo, že všetci ľudia sú si svojou prirodzenosťou rovní: sú deťmi toho istého Boha, vykúpenými tým istým Kristom, bez rozdielu rasy, farby pleti, spoločenskej vrstvy či povolania. Viedlo k uznaniu dôstojnosti práce a povinnosti všetkých pracovať. Uznalo prvenstvo vnútorných hodnôt, ktoré jediné zušľachťujú človeka. Všeobecný zákon lásky a dobročinnosti urobil z každého človeka nášho blížneho a odvtedy na ňom spočívajú spoločenské vzťahy v kresťanskom svete.“2
Podobne hovorí ďalší otec zakladateľ súčasnej Európy, Alcide De Gasperi, ktorý kladie dôraz na „spoločné európske dedičstvo“3, teda na „tú jednotnú morálku, ktorá vyzdvihuje ľudskú osobu a jej zodpovednosť svojím kvasom evanjeliového bratstva, úctou k právu zdedenou po antike, zmyslom pre krásu vycibreným v priebehu storočí a vôľou k pravde a spravodlivosti prehĺbenou tisícročnou skúsenosťou“4.
Poukazovanie na to, za čo európska kultúra vďačí kresťanstvu, nie je výlučným konfesionálnym kritériom5. Umožňuje nám lepšie pochopiť, že otvorenosť voči transcendentnu je vždy podstatným rozmerom ľudskej osoby a živým prameňom civilizácie.
V tejto súvislosti má veľký význam článok 17 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podporuje „otvorený, transparentný a pravidelný dialóg“ s cirkvami, pričom vždy rešpektuje a nezasahuje do „postavenia, ktoré majú“ v členských štátoch. Laickosť, ktorá upravuje život štátov, neznamená iba nekonfesionálny charakter občianskych inštitúcií. Predpokladá aj skutočnú spoluprácu medzi jednotlivými stranami, ako aj to, že štátne orgány a orgány Európskej únie rešpektujú autonómiu cirkví a podporujú ich slobodu organizovať sa, vyjadrovať sa a vykonávať bohoslužby.
Ide o návrat k prameňu hodnôt, ktoré tvoria základ občianskeho spolužitia, teda k „univerzálnym hodnotám nezrušiteľných a nescudziteľných práv ľudskej bytosti, slobody, demokracie, rovnosti a právneho štátu“ (Zmluva o Európskej únii, preambula).
V dnešnom multikultúrnom prostredí si potvrdenie univerzálnosti týchto hodnôt, ktoré je nevyhnutné pre prežitie Európy, vyžaduje aj znovuobjavenie vlastných koreňov a otvorenosť voči dialógu s druhými.
Je to spoločenská a politická nevyhnutnosť, ak máme znovu objaviť ústredné miesto ľudskej osoby a dať skutočný obsah slovám ako sloboda, demokracia, mier a jednota. V tomto smere je vzácna výzva pápeža Františka, aby sme si vážili zložitosť európskej reality v celom bohatstve jej tradícií a rozmanitých spôsobov vnímania, pričom zdôraznil „výzvu konštruktívnej harmónie oslobodenej od hegemónií“6.
Tento dvojaký pohyb, znovuobjavovanie a dialóg, umožní aj opäť nájsť správnu rovnováhu medzi jednotlivými právami, ako aj medzi právami a povinnosťami. Ako totiž pripomínal pápež František, „zdá sa, že s pojmom práva sa už nespája rovnako podstatný a dopĺňajúci pojem povinnosti, takže sa napokon presadzujú práva jednotlivca bez ohľadu na to, že každý človek je spätý so spoločenským prostredím, v ktorom sú jeho práva a povinnosti prepojené s právami a povinnosťami druhých a so spoločným dobrom samotnej spoločnosti“7.
Súčasná Európa totiž stojí pred novou etapou svojich dlhých dejín stretnutí. Na kontinent prichádza mnoho mužov a žien, ktorí utekajú z oblastí vojny a prenasledovania alebo hľadajú lepší život ďaleko od chudoby a biedy.
Ako som povedal počas svojej nedávnej návštevy Kanárskych ostrovov v Španielsku: „Ľudská dôstojnosť si vyžaduje legálne a bezpečné cesty, záchranu a pomoc, skutočnú spoluprácu proti obchodníkom s ľuďmi, účinnú ochranu obetí, seriózne procesy prijímania a integrácie, ako aj politiky, ktoré umožnia každému človeku žiť dôstojne vo vlastnej krajine“ (Stretnutie so zástupcami organizácií prijímajúcich migrantov).
Ani toto všetko by však ešte nestačilo: prijať človeka znamená začleniť ho ako člena vlastnej rodiny, ponúknuť mu možnosť rozvíjať svoje talenty, schopnosti a vnímavosť, ale aj vžiť sa do ducha domu, ktorý ho prijíma. Treba pochopiť dejinný význam toho, čo sa deje: ide o bezprecedentné stretnutie národov a kultúr, ktoré nás vyzýva tvorivo znovu objaviť naše korene a zároveň pozorne počúvať druhých. Univerzálnosť základných hodnôt Európy nás uisťuje, že tento dialóg je možný a môže dať našim spoločnostiam pevný základ, ktorý umožní účinnejšie pracovať pre mier a zmierený svet.
Práve takéto jasné videnie inšpirovalo ľudí ako Schuman, aby prekonali protiklady medzi kultúrnymi identitami a vytvorili európske inštitúcie po strašnej tragédii druhej svetovej vojny. Tá ukázala, aké veľké zlo pácha človek, keď si myslí, že pri uplatňovaní svojej moci nenarazí na nijaké prekážky.
Robert Schuman, ktorý zažil neustále sa meniace hranice, prispel k položeniu základov Európy uvedomujúcej si naliehavú potrebu zbúrať múry, ktoré ju rozdeľovali. Kresťanská formácia mu odovzdala hodnotu rovnosti bez rozdielu rasy či spoločenskej vrstvy a naučila ho chápať dôstojnosť práce. Striedanie zvrchovanej moci rôznych štátov mu hlboko vštepilo význam medzinárodného práva a hodnotu daného slova. Schuman vyrastal v prostredí, v ktorom akoby prevládala pýcha a duch pomsty, a predsa sa zasadzoval za mier a bratstvo medzi národmi, ktoré po dlhých vzájomných bojoch napokon uznali, že sa navzájom potrebujú.
Čo sa teda dnešná Európa a svet môžu naučiť od Roberta Schumana? Predovšetkým hlbokú túžbu po mieri. Žiaľ, dnes sa vojna znovu objavila aj v Európe: nové „zbytočné krviprelievanie“8, ktoré si každý deň vyžaduje nespočetné civilné obete. Aj dnes, rovnako ako v roku 1950, zostávajú aktuálne slová Schumanovej deklarácie: „Príspevok, ktorý môže organizovaná a živá Európa priniesť civilizácii, je nevyhnutný na udržanie mierových vzťahov.“9 Treba sa usilovať o trpezlivý dialóg, prejaviť odvahu pri rokovaniach a byť pripravení vzdať sa niektorých pozícií v záujme vyššieho dobra mieru.
Hľadanie mieru v Európe, rovnako ako v ostatnom svete, sa určite nesmie zamieňať s naivným irenizmom. Naopak, Schumanove slová sú nanajvýš aktuálne: „Svetový mier nemožno zachovať bez tvorivého úsilia úmerného nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozujú.“10 Treba sa však chrániť pred ilúziou opätovného zbrojenia. „Nie náhodou mnohí predstavitelia štátov odôvodňujú opakované výzvy na zvyšovanie vojenských výdavkov a rozhodnutia, ktoré z nich vyplývajú, nebezpečenstvom zo strany druhých“ (Posolstvo k 59. svetovému dňu pokoja, 1. januára 2026). Podporovať mier si vyžaduje aktívne konanie. Dnes sa treba pýtať, či naozaj vynakladáme „tvorivé úsilie“ na podporu svetového mieru, alebo sa iba usilujeme „zastaviť krvácanie vojny“ a lepšie sa pripraviť na vojny, o ktorých predpokladáme, že ešte prídu.
Európa podľa Schumana je kontinentom, ktorý uprednostňuje dialóg pred ozbrojeným stretom; kontinentom, kde sa združujú zdroje, aby sa „každá vojna […] stala nielen nemysliteľnou, ale aj materiálne nemožnou“11.
Európa podľa Schumana sa zakladá na rešpektovaní medzinárodného práva, ktoré na rozdiel od vnútroštátneho práva nemôže žiadny štát vynucovať silou, ale opiera sa o všeobecne uznávanú zásadu pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). Túto zásadu dôsledne zachováva osobitná právna úprava tohto regiónu. Vzťahuje sa aj na vzťahy medzi štátom a Katolíckou cirkvou na základe konkordátu z roku 1801 medzi Svätou stolicou a Francúzskom, ktorý je stále v platnosti.
Medzinárodné právo a multilateralizmus zdôrazňujú skutočnú rovnosť štátov v ich vzájomných vzťahoch a predstavujú najlepší liek proti túžbe ovládať druhých, ktorá stojí na počiatku každého konfliktu. Dnes sa vzťahy medzi ľuďmi i medzi štátmi stávajú čoraz barbarskejšími. Hodnotou daného slova sa pohŕda; namiesto toho sa ľudia vystatujú klamstvom a podvodom. Európa môže túto špirálu zastaviť vďaka úcte k druhému, ktorú dokázala pestovať a zachovať. Za posledných osemdesiat rokov totiž presvedčivo ukázala, že rozdielne názory, požiadavky a záujmy možno presadzovať stretávaním sa namiesto vzájomných stretov.
Schuman nám pripomína, že vždy treba prejavovať realizmus a odvahu: „Európa,“ tvrdil, „nevznikne naraz ani podľa jediného celkového plánu: bude sa budovať konkrétnymi činmi, ktoré vytvoria predovšetkým skutočnú solidaritu.“12 Nikdy nesmieme stratiť dôveru v našu schopnosť napredovať, aj keď sú jednotlivé kroky niekedy malé a takmer nepostrehnuteľné. Moderný nárok „mať všetko a hneď“ nezodpovedá európskym dejinám a kultúre, ktoré nás, naopak, učia vážiť si čas a trpezlivosť. Práve malými krokmi možno vytvárať túto konkrétnu solidaritu, ktorá si vyžaduje, aby sa nikto necítil opustený alebo zabudnutý.
Keď sa delím o tieto úvahy, myslím predovšetkým na mladých, ktorí sú povolaní budovať Európu dneška i zajtrajška. Ako už poznamenal Schuman: „Nech sa táto myšlienka zmierenej, zjednotenej a silnej Európy odteraz stane heslom mladých generácií, ktoré túžia slúžiť ľudstvu konečne oslobodenému od nenávisti a strachu, ľudstvu, ktoré sa po príliš dlhom období rozdelenia znovu učí kresťanskému bratstvu.“13
Mladým hovorím: majte odvahu zodpovedne žiť poslanie budovať mier vo svojom srdci, vo svojich vzťahoch, vo svojej rodine, v školách a na univerzitách, v živote svojich miest, svojich krajín i celej Európy.
Nepodriaďujte sa logike násilia a útlaku.
Milujte život v každej chvíli a nebojte sa budúcnosti!
Nebojte sa založiť si rodinu, privádzať na svet deti a brániť dôstojnosť každého človeka od prvej chvíle v lone matky až po posledný dych.
Nebojte sa neúnavne pracovať pre dobro svojich spoločenstiev, a to aj angažovaním sa v politike.
Buďte budovateľmi spoločenstiev!
A s vami bude Európa, pevne zakorenená, naďalej prekvitať a inšpirovať celý svet.
Nech vás Boh posilňuje v týchto rozhodnutiach a nech žehná a chráni celú Európu!
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia
Poznámky:
1 Sv. Pavol VI., apoštolský list Pacis nuntius (24. októbra 1964): AAS 56 (1964), 965. 2 R. Schuman, Pour l'Europe, Ženeva 20105, 57 – 58. 3 Porov. A. De Gasperi, La nostra patria Europa. Discorso alla Conferenza Parlamentare Europea, 21. apríla 1954, in: Alcide De Gasperi e la politica internazionale, Rím 1990, zv. III, 437 – 440. 4 Tamže. 5 Porov. tamže. 6 František, Príhovor v Rade Európy (25. novembra 2014). 7 František, Príhovor v Európskom parlamente (25. novembra 2014). 8 Benedikt XV., List hlavám bojujúcich národov (1. augusta 1917): AAS 9 (1917), 423. 9 Schumanova deklarácia, Paríž, 9. mája 1950. 10 Tamže. 11 Tamže. 12 Tamže. 13 R. Schuman, Pour l'Europe, 46.