Francúzsko 27. septembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. sa v nedeľu 27. septembra v Lurdoch obrátil na členov Francúzskej biskupskej konferencie. Povzbudil ich, aby vytrvali v ohlasovaní evanjelia, sprevádzali mladých katechumenov, chránili poslanie katolíckych škôl a pokračovali v ochrane maloletých. Svätý Otec im pripomenul aj význam rodín, povolaní a jednoty Cirkvi.
Príhovor Francúzskej biskupskej konferencii Lurdy – 27. septembra 2026
Dobrý deň, Eminencia, Excelencie! Pán predseda už povedal všetko! Netreba nič hovoriť!
Teší ma, drahí bratia v biskupskej službe, že sa s vami môžem stretnúť na tomto nebom požehnanom mieste, len pár krokov od jaskyne, kde sa Panna Mária zjavila svätej Bernadete a kde sa pravidelne schádzate na svojich plenárnych zasadnutiach. Touto voľbou jasne vyjadrujete vôľu zveriť Cirkev vo Francúzsku pod ochranu Božej Matky, Nepoškvrnenej Panny, aby ste ju mohli s väčšou istotou viesť podľa Pánovej vôle. Niet totiž lepšej cesty k Ježišovi než cez Máriu. Všetko v nej nás vedie k jej Synovi.
Tým udržiavate živé dedičstvo, ktoré ste prijali od svojich otcov vo viere a ktoré siaha až k počiatkom evanjelizácie vašej krajiny. Úcta k Božej Matke sa vo Francúzsku zakorenila tak hlboko, že ho už veľmi skoro nazvali „Máriiným kráľovstvom“ (Pius XI., apoštolský list Galliam, Ecclesiae filiam primogenitam, 2. marca 1922). Toto osobitné puto medzi vaším národom a Pannou Máriou sa jedinečne prejavilo 10. februára 1638, keď jej bolo Francúzsko slávnostne zasvätené. Predvčerom som v Katedrále Notre-Dame v Paríži mohol vidieť krásne vyobrazenie tejto udalosti. Môj predchodca Pius XI. s odkazom na tento sľub vyhlásil Nanebovzatú Pannu Máriu za patrónku Francúzska (porov. tamže).
Táto dlhá cesta dôvery a nežného vzťahu k Panne Márii, poznačená mnohými podobami úcty a miestami nesúcimi jej meno, množstvom vypočutých prosieb – často sprevádzaných slzami –, svätyňami, púťami a katedrálami, pokračuje napriek všetkým prekážkam. Svedčí o živej viere Božieho ľudu, ktorý vám bol zverený. Tvárou v tvár obrovským výzvam našej doby vás, drahí bratia, povzbudzujem k misionárskej odvahe, smelosti a tvorivosti. Nenechajte sa znechutiť chybami, nedôslednosťami, ba ani pádmi, ktoré poznačili dejiny tohto putujúceho ľudu. Vždy majte odvahu uznať viny v láske k pravde a odhodlanie obväzovať rany s láskou Dobrého pastiera, ktorý pozná svoje ovce a každú volá po mene. Povstaňte teda s nádejou a neunavujte sa ohlasovať evanjelium!
Dejiny Cirkvi vo Francúzsku sú bohaté, nesmierne bohaté. Sú krásne a plodné; je dôležité nadväzovať na ne pri budovaní budúcnosti vašich spoločenstiev i vašej krajiny. Cirkev bola svedkom postupného utvárania vášho národa a sama k nemu prispela. Aj dnes je vo veľkej miere súčasťou jeho kultúry, identity a povolania pre svet. Preto má jej hlas plné právo zaznievať vo verejnej diskusii vo Francúzsku; zo svojej podstaty má prorockú autoritu. Hoci ho nie vždy počúvajú, predsa ho očakávajú. Hoci sa ním nie vždy riadia, osobitne v zásadných otázkach týkajúcich sa základov civilizácie, predsa je potrebný. Nepochybujte o tom! Poznám vaše odhodlanie a odvahu – jasne ste ich preukázali počas nedávnych diskusií o konci života – a povzbudzujem vás, aby ste vytrvali spolu so všetkými ľuďmi dobrej vôle, ktorí bránia tie isté hodnoty.
V súčasnosti žijete v celkom osobitnom režime náboženskej neutrality, ktorý vzišiel z búrlivých dejín, dnes už upokojených, no ktorý musí Cirkvi umožňovať plniť jej poslanie. To, že sa ťažko dosiahnutá rovnováha postupne spochybňuje, ako sa to deje aj inde v západnom svete, vás nesmie viesť k rezignácii. Vyzývam vás k bdelosti pri obrane slobody a práv Cirkvi evanjelizovať, vychovávať k pravej slobode a verejne sláviť bohoslužby, aby sa v mene Ježiša Krista mohla viditeľne uskutočňovať služba lásky.
Pápež František vám pri znovuotvorení Katedrály Notre-Dame v Paríži napísal: „Pozývam všetkých, všetkých pokrstených, ktorí s radosťou vstúpia do tejto katedrály, aby pocítili oprávnenú hrdosť a znovu si osvojili svoje dedičstvo viery. […] Tento príbytok, v ktorom prebýva náš nebeský Otec, je váš: vy ste jeho živými kameňmi. Tí, čo vás predišli vo viere, ho postavili pre vás“ (Posolstvo pri príležitosti znovuotvorenia parížskej Katedrály Notre-Dame, 21. novembra 2024). Povzbudzovať pokrstených, aby si „znovu osvojili svoje dedičstvo viery“, dnes patrí k vášmu pastierskemu poslaniu v úsilí o obnovu Cirkvi vo Francúzsku.
To, čo Pán dal vám, katolíkom Francúzska, najstaršej dcére Cirkvi, je naozaj dôvodom na veľkú vďačnosť: nepretržitý rad svätých až po naše dni; rozkvet umenia, literatúry a vedy pod vplyvom viery a pôsobením Ducha Svätého; nezvratné dozrievanie vedomia neodňateľnej hodnoty ľudskej osoby, jej dôstojnosti a potreby chrániť jej práva a slobody; a napokon mimoriadny misionársky rozmach, ktorý priniesol ovocie až po končiny sveta. Áno, Ježiš vám dal veľa... a vo svojej láske vás chce obdarúvať aj naďalej...
Preto pápež František, hľadiac do budúcnosti, k citovaným slovám dodal: „Nech je znovuzrodenie tejto obdivuhodnej Katedrály Notre-Dame v Paríži prorockým znamením obnovy Cirkvi vo Francúzsku“ (tamže). Aj ja verím, že dozrel čas, keď mnohí naši súčasníci čakajú, že znovu zaznie posolstvo evanjelia plné nádeje a pred ich očami zažiari svetlo vzkrieseného Krista. Posolstvo pokoja, ktorého prameňom je Ježiš, je tým očakávanejšie, že vo Francúzsku i inde na Západe vidíme znepokojivú polarizáciu, úpadok bratstva, srdečnosti a kvality spoločenského života, ako aj opätovný nárast násilia, nerovností a chudoby. Zoči-voči týmto výzvam nastupujú sklamanie a dezorientácia po falošných sľuboch sveta, v ktorom by Boh nemal miesto, bol by vytlačený do súkromnej sféry a pomoc jeho milosti by sa pri budovaní spoločnosti pokladala za zbytočnú. Ježiš však svojich učeníkov jasne varoval: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5).
Najmä mladí ľudia majú veľké túžby. Znepokojuje ich svet, ktorý dostávajú do dedičstva, a s obavami hľadia do budúcnosti. Sú však pripravení odvážne a veľkodušne sa zasadiť za všetko krásne, pravdivé a dobré. Ukážte im cestu evanjelia: jediný spoľahlivý smer, hoci náročný, ktorý už priniesol na francúzskej pôde toľko ovocia. Včera sme v Paríži hovorili o povzbudzujúcom znamení katechumenátu, do ktorého vstupujú predovšetkým mladí dospelí. Je to milosť a radosť pre celý Boží ľud. Je dôležité, aby ste sa o túto milosť starali: prijímajte mladých do živých spoločenstiev, ktoré konajú skutky lásky a žijú solidaritu, a ponúkajte im pevné náukové vzdelávanie zakorenené v Božom slove, aby sa vedeli vyrovnať s námietkami a pochybnosťami.
Na uskutočnenie tejto obnovy nádeje v novom misionárskom rozmachu vo Francúzsku, po ktorom úprimne túžim, existuje len jeden „plán cesty“, stále ten istý: autenticky a s nadšením dávať znova a znova poznať Ježiša Krista a viesť ľudí k láske k nemu...
V súčasných podmienkach stojíte pred viacerými zásadnými výzvami. Prvoradý význam má výchova. Je veľmi chvályhodné, že sa jej vaše zasadnutia venujú do hĺbky. Výchova je mimoriadne široké poslanie, ktoré zasahuje do mnohých oblastí života. Chcel by som sa krátko dotknúť katolíckeho školstva, ktorého „osobitný charakter“ sa v týchto časoch spochybňuje. Je dobré, že katolícke školy sú široko otvorené aj tým, ktorí nezdieľajú našu vieru. Takéto veľkodušné prijatie, rešpektujúce slobodu svedomia každého človeka, sľubuje veľké ovocie pre všetkých, pre spoločnosť i pre samotnú Cirkev. Katolícke školstvo sa však v nijakom prípade nemôže vzdať svojho výchovného projektu. Je to projekt zameraný na Krista, ktorý sleduje celostný rozvoj ľudskej osoby vo všetkých jej rozmeroch: duchovnom, kultúrnom, intelektuálnom, morálnom a spoločenskom. Nikoho by preto nemalo prekvapovať, že každá katolícka škola ponúka príležitosti stretnúť sa s Ježišom Kristom a počúvať jeho slovo. A už vôbec by nijaký žiak nemal byť vo svojej triede odsúvaný na okraj len preto, že verí v Ježiša.
V uplynulých rokoch ste sa odhodlane postavili proti bolestnej pohrome zneužívania maloletých, ktorého sa dopúšťali členovia kléru alebo ku ktorému dochádzalo v cirkevnom prostredí. Prijali ste odvážne opatrenia, aby ste na ňu reagovali prostredníctvom počúvania, hľadania pravdy, spravodlivosti, odpustenia, nápravy a pevného úsilia o kultúru prevencie a ochrany pred týmito zločinmi. Ďakujem vám za všetko, čo ste urobili, a viem, že niektoré chvíle boli pre vašu konferenciu veľmi ťažké. Na nastúpenej ceste treba pokračovať s najvyššou bdelosťou. Zároveň vaši kňazi potrebujú podporu a povzbudenie; viem, že im venujete otcovskú starostlivosť. Aby sa rodili kňazské povolania, kňaza treba očakávať, prijímať a milovať. Jeho identita – pripodobnená Kristovi – musí byť v Božom ľude jasná a dobre pochopená, pre radosť evanjelia a službu jeho poslaniu.
Leží mi na srdci aj smutný pokles povolaní k zasvätenému životu, najmä ku kontemplatívnemu. S bolesťou som sa dozvedel o nedávnom alebo blížiacom sa zatvorení starobylých a významných mníšskych spoločenstiev, ktoré mali v dejinách veľký vplyv. Zasvätiť život nasledovaniu Ježiša na takej úzkej ceste predpokladá okrem pôsobenia milosti osobitnú veľkodušnosť, pevné zakorenenie vo viere, intenzívny vnútorný život a dôverný vzťah s ním.
Takéto podmienky najčastejšie nachádzame v kresťanských rodinách, ktoré si zaslúžia čo najväčšiu pozornosť a podporu. Prehlbovanie a upevňovanie života viery v rodinách je určite jedným z kľúčov k prekonaniu mnohých kríz, ktorými prechádza Cirkev i naše spoločnosti. Práve v rodinách sa učíme žiť spolu, rešpektovať druhého, prijímať odlišnosť, vzájomne sa podporovať, byť veľkodušní, nezištne sa darovať a prinášať obety. Možno práve tu leží najväčšia výzva: aby Ježiš naplno žil v katolíckych rodinách Francúzska a osvecoval ich svojou prítomnosťou!
K týmto otázkam sa pridáva ďalšia výzva, ktorá môže vyvolávať isté obavy o budúcnosť: jednota. Dovoľte mi v tejto súvislosti pripomenúť, aké podstatné je, aby sa Ježišovi učeníci spájali v láske, ako to on vyprosoval od svojho Otca: „Aby všetci boli jedno […], aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21). Cirkev vo Francúzsku je malé stádo, ktoré musí spojiť svoje sily na plnenie poslania. Ideologické rozdelenia by jej svedectvo zmarili. Napätia sa v dejinách Cirkvi vyskytovali vždy, no práve keď sa objavia, môžeme si ešte viac uvedomiť hodnotu daru jednoty. Jednota neznamená bezvýraznú uniformitu. Umožňuje, aby sa každá skutočne katolícka citlivosť prirodzene stretala v spoločnom vyznaní viery, v poslušnosti oprávneným pastierom a osobitne Petrovmu nástupcovi, ktorý je „trvalý a viditeľný princíp a základ jednoty viery a spoločenstva“ (Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 18). Je to dynamická jednota, ktorá čerpá z Tradície Cirkvi – od cirkevných otcov až po Druhý vatikánsky koncil – a z pokoncilového magistéria. Obohacuje ju tiež vzájomný dialóg vychádzajúci z viery, v synodálnom duchu, ktorý sa v poslednom čase usilujeme prehlbovať.
Drahí bratia! Cirkev vo Francúzsku je pápežovmu srdcu vzácna! Ako veľmi by som vám chcel odovzdať nadšenie a nádej, ktoré ma napĺňajú, keď na vás myslím! Boží ľud vo Francúzsku je bohatý na živé, bratské spoločenstvá otvorené svetu; bohatý na zapálených mladých ľudí zapojených do mnohých iniciatív; bohatý aj na dedičstvo, ktoré mu je oporou, no zároveň ho zaväzuje. Som si istý, že bude s horlivosťou pokračovať vo svojom poslaní ohlasovať Ježiša Krista a viesť ľudí k láske k nemu, aby svet mal život.
Vaše zhromaždenie, vaše diecézne spoločenstvá a vašu krajinu zverujem pod materinskú ochranu Panny Márie Lurdskej a s radosťou vám udeľujem apoštolské požehnanie. Ďakujem.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia