Francúzsko 25. septembra (VaticanNews) V prvý deň apoštolskej cesty do Francúzska predsedal Svätý Otec Lev XIV. v piatok 25. septembra vešperám s biskupmi, kňazmi, diakonmi, zasvätenými osobami a seminaristami v obnovenej parížskej katedrále Notre-Dame. V homílii ich povzbudil, aby na prvé miesto postavili misijné obrátenie, pestovali autentickú lásku k liturgii a nad osobné cítenie kládli spoločenstvo s Petrovým nástupcom. „Táto katedrála sa znovuzrodila, aby ste sa spolu s ňou mohli znovuzrodiť aj vy,“ povedal.
Homília Svätého Otca pri vešperách s biskupmi, kňazmi, diakonmi, zasvätenými mužmi a ženami a seminaristami Notre-Dame v Paríži, 25. septembra 2026
Drahí bratia a sestry,
večerná modlitba nás zhromaždila na mieste, ktoré už stáročia viac než ktorékoľvek iné pozýva Paríž pozdvihnúť zrak k nebu. Uplynulo sedem rokov odvtedy, čo celý svet so zatajeným dychom sledoval katedrálu zachvátenú desivým požiarom. Aj vtedy sme pozdvihli zrak, otrasení, a priznali sme si ľudskú nedostatočnosť tvárou v tvár nepredvídateľnému. Tá bolesť nebola iba bolesťou katolíkov ani iba veriacich. V tej dramatickej hodine sme si uvedomili, že Notre-Dame je viac než pamiatka. Spoločná účasť na obnove a teraz nádhera výsledku ukazujú, že tu bije srdce národa, že sa nachádzame v životnom centre civilizácie, že sa tu objímajú minulosť a budúcnosť, že sa tu stretáva nebo so zemou.
Túžil som stretnúť sa s vami na tomto symbolickom mieste Cirkvi vo Francúzsku. Pred chvíľou som s radosťou prekročil jeho prah, tak ako ho každý deň prekračujú tisíce bratov a sestier z celého sveta. Už samotný vstup nás stavia pred krásu, ktorá hovorí k nášmu nepokojnému srdcu a volá ho k pokoju. Keď sa tento priestor opäť odovzdal celému ľudstvu, správne sa pochopilo, do akej miery sa každý návštevník môže nechať obrodiť tým, čo vidí, počuje a prežíva. Inštitúcie – verejné, cirkevné i súkromné – zapojené do obnovy Notre-Dame tak svojím osobitným príspevkom napomohli znovu oživiť kultúrne, existenciálne a duchovné cesty, ktoré katedrála otvára. V tomto kontexte Cirkev chápala svoju úlohu nielen ako uchovávanie, ale aj ako tvorivosť, a tak oživovala tradíciu s odvahou toho, kto verí a je obrátený k nádeji. Za to chcem poďakovať pánovi arcibiskupovi, jeho spolupracovníkom a parížskemu diecéznemu spoločenstvu, ktorí vytvorili aj pastoračnú cestu prvého ohlasovania a kresťanskej iniciácie dostupnú všetkým. Jej znamením je krstiteľnica, s ktorou sa stretávame pri vstupe ako s požehnaním a pozvaním.
Obnova katedrály sa stala príležitosťou na stretnutie, ktoré rozšírilo priestor prijatia a účasti za hranice cirkevnej príslušnosti. Drahí biskupi, kňazi, diakoni, zasvätené osoby a seminaristi Francúzska: nechajte sa inšpirovať tým, čo sa tu udialo! Na prvé miesto postavte Evangelii gaudium, teda ono misijné obrátenie, o ktorom nám pápež František vydával svedectvo už od svojej prvej apoštolskej exhortácie.
Z Listu Galaťanom sme počuli dôvod, prečo sa nemusíme báť: „Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4, 4). Poslal ho medzi nás, do tohto nášho sveta! V Pavlovom texte sloveso opisuje skutočnú, historickú udalosť, nie ideálne okolnosti. Kresťania neutekajú pred zložitosťou, pretože sám Boh ich povolal nasledovať svojho Syna vo svete, ktorý je už obývaný, už v pohybe a už poznačený biedou i dobrotou ľudských bytostí. Cesta kríža síce odhaľuje temnoty, ktoré prechádzajú svetom, no ešte hlbšie zjavuje Božiu lásku víťaznú nad smrťou.
Pôdorys katedrály v tvare kríža, v ktorom splývajú kameň a svetlo, pripomína stretnutie zeme s nebom. Zhromažďuje a usporadúva udalosti dejín pretkaných ľudskými radosťami a utrpeniami. Drží ich pohromade v symbolickej dynamike, ktorá z rozličných prejavov vytvára živý jazyk a skladá ich do jednoty.
Drahí priatelia, z vtelenia – „Boh poslal svojho Syna“ – pramení identita Cirkvi, povolanej byť stále „vychádzajúcou“. Ako Kristovi učeníci dobre viete, že kresťanské spoločenstvo sa neutvára ako enkláva, do ktorej by sa utiahlo, aby sa bránilo pred svojou dobou. Naopak, podobne ako starobylé katedrály sa ponúka ako priestor prijatia, úcty, zjavenia a zmyslu pre všetkých. V tom spočíva sila živej Cirkvi: prijať perifériu, ktorá sa už nachádza v jej srdci, vzdialeného, ktorý je v skutočnosti už blízko, cudzinca, v ktorom už Kristus klope na dvere.
Ak je Notre-Dame znamením takéhoto stretnutia v centre Paríža, o to viac budú aj ostatné mestá a regióny Francúzska, aj tie najodľahlejšie a vidiecke, premenené jednoduchou a láskavou misijnou prítomnosťou, ktorá bude pomáhať aj zmierovať kultúrne rozdiely a uzdravovať rany prítomné v našej spoločnosti. Od severného pobrežia až po Stredozemné more, od vnútrozemia až po zámorské oblasti buďte živou, mnohotvárnou a blízkou Cirkvou. Nedostatok prostriedkov nebráni misii, pretože práve Božia milosť podporuje vnútornú slobodu a striedmosť života, aby sa tak odzrkadľoval evanjeliový štýl. V tom všetkom s dôverou doceňujte misijnú prítomnosť veriacich laikov, ktorí sú živým predvojom Cirkvi na križovatkách každodenného sveta.
Na druhej strane, bratia a sestry, nesmieme zabúdať, že cieľom, pre ktorý bol postavený tento chrám, rovnako ako každý iný kostol, je modlitba a chvála Boha. Je to miesto, kde kresťanské spoločenstvo slávi najvyššiu formu modlitby a chvály a v Eucharistii sprítomňuje vykupiteľskú obetu Krista. Katedrála nie je kamenným obalom určeným na obdivovanie: žije z posvätného tajomstva, ktoré sa v nej slávi. Keby bola zbavená liturgického slávenia, stratila by svoju dušu. Tu, v Notre-Dame, túto pravdu zdôrazňuje umiestnenie oltára v strede priestoru: spoločenstvo chváliace Pána tak stojí v srdci stavby a návštevníci okolo neho prechádzajú a pozorujú ho aj počas slávení. Cirkev sa tu ukazuje taká, aká je: ako živý organizmus, ako veriace spoločenstvo, ktoré v chvále zhromažďuje to, čo mu odovzdávajú kultúra a Tradícia, telo, ktoré práve slávením každému hovorí, prečo existuje.
Dnes viac než kedykoľvek predtým sa musíme vyrovnávať s časom, ktorý sa javí bez plnosti, bez hĺbky a bez prísľubov. Vznešená jednoduchosť spevu, slova a liturgického gesta môže byť pre mnohých oázou pokoja v hyperprepojenej a hlučnej spoločnosti – miestom, kde možno zakúsiť prítomnosť Boha, prameňa najväčšej lásky: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4, 4). Slávenie liturgického roka, nedele a sviatkov z nás zároveň robí Kristových súčasníkov, pozorných voči jednotlivým chvíľam jeho života, ktorý bol celý darovaný Otcovi za svet. Tak sa stávame vnímavejšími a otvorenejšími aj voči znameniam čias. Spoločné počúvanie Písma a modlitba nás totiž uschopňujú vidieť dejinné udalosti v Božom svetle, hlbšie si uvedomovať vlastnú zodpovednosť, odhaľovať nespravodlivé mocenské vzťahy a chrániť zárodky spravodlivosti a pokoja. Hýbe nami teda nádej, a nie rezignácia. A práve odtiaľ vznikajú pevnejšie putá bratstva a siete solidarity ako ovocie spoločnej účasti na jedinej Kristovej obete.
Vás, ktorí denne slávite Eucharistiu, prosím, aby ste dbali, nech sa liturgické slávenia vždy prežívajú dôstojne a náležite, a to aj tam, kde sa zhromažďujú menšie spoločenstvá. Buďte uvedomelými dedičmi cirkevných Otcov a svätých Cirkvi, ktorí nám po celé stáročia odovzdávali hlboký zmysel a krásu liturgie a vždy pritom vydávali svedectvo o veľkej pokore pred sláveným tajomstvom. Druhý vatikánsky koncil, ktorý za svoje bohatstvo v mnohom vďačí Francúzsku, toto dedičstvo výnimočným spôsobom prijal a prehĺbil, pričom uznal jeho ústredné miesto v živote Cirkvi (porov. Sacrosanctum Concilium, 10). Preto vás všetkých, biskupov, kňazov, diakonov i zasvätené osoby, povzbudzujem, aby ste pestovali autentickú lásku k liturgii a boli svedkami a služobníkmi prorockého, kňazského a kráľovského povolania celého Božieho ľudu.
Liturgia v tomto zostáva zrkadlom života. Eucharistická radosť sa presadzuje a šíri tam, kde sa znovu nachádza súlad, kde sa obnovuje dôstojnosť, kde sa autorita stáva službou a kde sa sloboda opäť vydáva na cestu. Je to najväčší dar, o ktorý sa môžeme deliť. Preto dávajte spoločenstvu s Petrovým nástupcom a s Cirkvou prednosť pred vlastnými predstavami, aby ste posilňovali jednotu Božieho ľudu. Spoločne budeme svedectvom o tom, že zmierený svet je možný.
Drahí biskupi, kňazi, seminaristi a zasvätené osoby, ktorí ste boli povolaní nasledovať Krista, ďakujem vám za vašu odpoveď a vernosť Pánovi. Nikdy nezanedbávajte priateľstvo, ktoré si želá Pán a ktoré treba pestovať v osobnej modlitbe, nevyhnutnom základe každého povolania. Ako hovorievala Madeleine Delbrêl: „Bez modlitby by sme nemilovali Boha lásky. Mohli by sme byť jeho služobníkmi, jeho bojovníkmi, ba dokonca jeho učeníkmi; neboli by sme však ani milujúcimi deťmi nášho Otca, ani priateľmi [...] Ježiša Krista“ (Notre vie, tome XV des Œuvres complètes, Nouvelle Cité, 2017, p. 41). Preto si chráňte svoj vnútorný život s Pánom v škole mnohých svätých, ktorí vás predišli, a v tichej modlitbe vždy čerpajte z prameňa nekonečnej Božej lásky. Vaša misia vychádza predovšetkým z tohto dôverného vzťahu s Pánom, ktorý vás tam očakáva.
V srdci mesta je otvorená katedrála znamením spoločenstva, ktoré vzdáva chválu Pánovi a žije pohostinnosť nie ako príležitostné gesto, ale ako samotnú formu svojej existencie, aby sa všetci mohli cítiť ako doma a už neboli utláčaní ani odsúvaní na okraj v meniacom sa svete. „Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, [...] aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4 – 5). A „keď syn, tak skrze Boha aj dedič“ (Gal 4, 7). Sme dedičmi z milosti, bratmi a sestrami, ktorí sú zvolaní sem. Teraz je na každom z vás, na tomto modliacom sa a živom spoločenstve, aby ste sa stali telom a hlasom tohto prisľúbenia. Vy, pastieri a zasvätené osoby Francúzska, ste povolaní byť prvými strážcami tohto otvoreného domu, živými kameňmi Cirkvi, ktorá dúfa a nebojí sa budúcnosti. Táto katedrála sa znovuzrodila, aby ste sa spolu s ňou mohli znovuzrodiť aj vy v zápale svätosti a každodennej misie. Buďte uprostred svojho ľudu jasným vyjadrením božského materstva Cirkvi, ktorá svedectvom o Božej láske znovu spája a uzdravuje ľudskú rodinu.
Pozdvihnime zrak k soche Panny Márie s Dieťaťom zo 14. storočia, ktorej sa požiar nemohol dotknúť a ktorá dnes pred nami opäť žiari. Panna Mária, ktorá vo svojom lone uchovávala Slovo, nech chráni vašu vernosť a nech je hviezdou, ktorá vedie poslanie Cirkvi vo Francúzsku. Svätá Mária, Naša Pani Paríža a Matka Cirkvi, oroduj za francúzsky ľud, posilňuj jeho pastierov a kráčaj vždy po našom boku.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia