Francúzsko 25. septembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. vystúpil v prvý deň apoštolskej cesty do Francúzska 25. septembra v sídle UNESCA v Paríži. Pred zástupcami členských štátov položil otázku, čo znamená byť človekom, a pripomenul, že vzdelávanie, veda a kultúra musia slúžiť ľudskej dôstojnosti od počatia až po smrť. Varoval pred odľudštením v ére umelej inteligencie, vyzval na ochranu detí v digitálnom svete a nanútenú jednotu Babylonskej veže postavil do protikladu k pokoju Turíc. Prinášame plné znenie príhovoru.
Príhovor pápeža Leva v UNESCO Sídlo UNESCO, Paríž – 25. septembra 2026
Pán generálny riaditeľ, pán predseda Generálnej konferencie, pán predseda Výkonnej rady, Excelencie, dámy a páni,
teší ma, že sa dnes nachádzam v tomto zhromaždení národov, kde sa stretávajú jazyky a kultúry, aby spolupracovali na projekte, ktorý zahŕňa celú ľudskú rodinu: „prispievať k zachovaniu mieru a bezpečnosti posilňovaním spolupráce medzi národmi prostredníctvom vzdelávania, vedy a kultúry s cieľom zabezpečiť všeobecné rešpektovanie spravodlivosti, zákona, ľudských práv a základných slobôd“ (Ústava Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru, čl. 1, ods. 1). Spoločne budovať spravodlivý svet je totiž samotným základom medzinárodnej spolupráce. Naše skúsenosti, schopnosti a kompetencie smerujú k budovaniu priestoru, ktorý je pohostinný voči všetkým a plodný pre každého, aby každý národ mohol rásť v pokoji.
Ako svedok pokoja srdečne pozdravujem vás, zástupcov členských štátov a pozorovateľov, medzinárodných organizácií, akademického sveta a občianskej spoločnosti. Ďakujem pánovi Khaledovi El-Enanymu, generálnemu riaditeľovi tejto organizácie, za vrelé pozvanie [a za slová, ktorými sa nám prihovoril]. Ako pastier vám prinášam slovo Cirkvi, ktorá sa znova a znova stáva „posolstvom“ a „rozhovorom“ pre všetky národy, pre ženy a mužov dobrej vôle (porov. SV. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 67).
Projekt spoločného budovania spravodlivého sveta sa zhoduje s poslaním, ktoré sme sa v priebehu dejín naučili spoločne uskutočňovať. UNESCO je v tomto ohľade zároveň míľnikom i nástrojom na pokračovanie v tejto úlohe dnes, s ešte väčším nasadením a v rozličných oblastiach našej činnosti. V roku 2027 si pripomenieme 75. výročie prítomnosti Svätej stolice pri UNESCO. Táto prítomnosť vychádza z presvedčenia, že budúcnosť závisí predovšetkým od rešpektovania a podpory neodňateľnej dôstojnosti každého človeka stvoreného na Boží obraz. Preto túto organizáciu považujeme za privilegovaného partnera v službe spoločnému dobru, ktoré je „spoločenskou formou dôstojnosti“, na ktorej sa všetci od počiatku a rovnakou mierou podieľame (porov. encyklika Magnifica Humanitas, 59). Od roku 1952 Stála pozorovateľská misia Svätej stolice v tejto perspektíve hodnotí a sprevádza iniciatívy UNESCO a svojím príspevkom podporuje dialóg medzi národmi, aby napomáhala autentický ľudský rozvoj, ktorý je ním iba vtedy, ak smeruje „k rozvoju každého človeka a celého človeka“ (SV. PAVOL VI., encyklika Populorum progressio, 14).
Keď na tomto zhromaždení vystúpil môj ctený predchodca svätý Ján Pavol II., pripomenul, že „genus humanum arte et ratione vivit“. Pretože „človek žije skutočne ľudským životom vďaka kultúre“ (Príhovor v UNESCO, 2. júna 1980, 6; porov. SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ, In Aristotelis Posteriora Analytica, 1), pričom slovo „kultúra“ označuje spôsob bytia, prostredníctvom ktorého človek dáva zmysel všetkému, čo robí. Po štyridsiatich šiestich rokoch, keď medzi vami obnovujem záväzok Svätej stolice spolupracovať, vás pozývam chápať UNESCO nielen ako významnú medzinárodnú organizáciu, ale aj ako miesto, kde ľudstvo premýšľa o sebe samom, o svojich dejinách a o svojej budúcnosti. Podporovať vzdelávanie, vedu a kultúru totiž nemožno bez podpory života muža a ženy, ktorí sú ich protagonistami.
V oblasti vzdelávania má Katolícka cirkev veľmi dávnu skúsenosť: jej spoločenstvá už celé stáročia otvárajú školy a univerzity, učia čítať a písať a sú prítomné aj na najchudobnejších a najodľahlejších miestach. Môj predchodca pápež František chcel Globálnym výchovným paktom začleniť túto skúsenosť do širšej výchovnej aliancie, otvorenej pre príspevok všetkých. To, čo vám však chcem odovzdať, nie sú predovšetkým diela, ale presvedčenie, z ktorého vyrastajú. Nijaké vzdelávanie nie je úplné, ak sa nezaoberá otázkou zmyslu. Svätý Ján Pavol II. v tom istom príhovore pripomenul, že vychovávať znamená pomáhať človeku viac „byť“, a nielen viac „mať“, pričom treba v človeku uznávať aj onú transcendenciu osoby, ktorá patrí k plnosti jeho ľudskosti (porov. tamže, 10 – 11).
Na našom zhromaždení si preto zaslúži pozornosť jedna základná otázka, ktorá nás naliehavo oslovuje: čo znamená byť človekom? Každá kultúra stojí pred touto otázkou, ktorá sa dotýka bodu, v ktorom sa stretáva všetko poznanie, umenie i náboženstvo. Ani v 21. storočí napokon nemôžeme považovať za samozrejmé, že vieme, kto je človek a čo znamená žiť ľudským spôsobom. Každá generácia je totiž povolaná vyrovnať sa s touto kultúrnou výzvou, najmä zoči-voči tragédiám, ktoré sa, žiaľ, dejú aj dnes.
Predovšetkým je človek ten, kto je počatý a rodí sa: byť človekom teda v prvom rade znamená byť dieťaťom. Nikto z nás si to nevybral. Nikto nerozhodol o tom, komu, kedy ani kde sa narodí. Táto samozrejmá skutočnosť osvetľuje nielen biologický, ale aj etický fakt: ako deti sme všetci bratmi a sestrami. Naša ľudskosť je od samého začiatku darom i skúškou, prísľubom i zodpovednosťou. Pre všetkých ľudí plodenie zahŕňa pôvodné puto, spoločenstvo života, ktoré má svoj prameň a prvé výchovné prostredie v rodine.
Po druhé, všetci sa rodíme nahí a odkázaní na druhých. Od narodenia sme chudobní: potrebujeme chlieb i slovo, starostlivosť i náklonnosť, teda všetko, čo živí telo i ducha. Dobre to vieme, a predsa, keď dospejeme, hrozí nám, že na to zabudneme. A práve tí, ktorí sú v núdzi, znášajú najväčšie dôsledky tejto straty pamäti zakaždým, keď je ich ľudskosť zradená alebo odvrhnutá, vykorisťovaná či klamaná. Zabúdanie na naše narodenie zahmlieva predstavu o ľudskom živote, pretože ho oddeľuje od dejín, ktoré máme všetci spoločné. Život potom už nie je chápaný ako dar, ale ako tovar. Už sa nevníma ako výzva k starostlivosti a zodpovednosti, ale ako produkt, ktorý možno využívať. Práve táto dramatická alternatíva nám pripomína, že byť človekom znamená byť zo svojej prirodzenosti slobodným. Keďže každý z nás je dieťaťom, naša sloboda sa začína odpoveďou na slobodu toho, kto sa nám ako prvý prihovára, gestami náklonnosti alebo odmietnutia, láskyplného prijatia alebo opustenia a krutosti.
Po tretie, pamätať na našu spoločnú ľudskosť znamená uznať, že je veľkolepá, teda plná možností, hoci je poznačená mnohými formami zla a nespravodlivosti. Kto sa venuje vzdelávaniu, vede a kultúre, je o to viac povolaný starať sa o každého človeka, aby mohla zažiariť krása našej slobody. Táto krása má meno: spravodlivosť. Áno, sloboda je krásna, keď je zameraná na dobro a pravdu; je znetvorená, keď skĺzne do svojvôle, násilia a túžby po moci. Byť človekom teda znamená niesť zodpovednosť pred výzvou dejín: človek je ten, kto rastie, učí sa, pracuje mysľou i rukami. Svojím úsilím môže zem kultivovať alebo pustošiť, vytvárať umenie alebo ničiť. V tomto osobitnom okamihu musíme uznať, že najstrašnejším z „ľudských diel“ je vojna, pretože v nej je samotná veda postavená do služieb neľudskej vôle ničiť a zabíjať.
V tejto súvislosti sa preambula Ústavy UNESCO začína slovami, ktoré si aj dnes zachovávajú prekvapujúcu aktuálnosť, ako sme videli pri Múre mieru: „Keďže vojny začínajú v mysliach ľudí, obrana mieru sa musí budovať práve v mysliach ľudí“ (Ústava UNESCO, preambula, 1945). Tieto slová boli napísané bezprostredne po druhej svetovej vojne, najničivejšej tragédii minulého storočia. Ľudstvo pochopilo, že vedecký pokrok, ak je oddelený od múdrosti, sa môže premeniť na ničivú zbraň; že kultúra, ak sa podriadi ideológii, sa môže stať lžou a propagandou; že vzdelávanie, ak sa vzdá pravdy, sa zvrhne na nástroj manipulácie s ľudským svedomím. Zakladajúce štáty UNESCO pochopili, že zmluvy sú potrebné, ale samy osebe nestačia. Potrebujú kultúru a spoločné úsilie o mier, ktoré ich podopierajú. Mier nemožno budovať iba prostredníctvom zmlúv ani kompromismi medzi protikladnými silami. Mier je pravý vtedy, keď vyrastá viac z čnosti spravodlivosti než z obyčajnej zmluvy, viac zo správnej vôle než z nestálej rovnováhy záujmov. Iba správna vôľa totiž dokáže v druhom človeku rozpoznať brata alebo sestru, osobu rovnocennú nám samým.
Osemdesiat rokov neskôr slová vašej zakladajúcej listiny nestratili nič zo svojej sily. Zároveň však vidíme, do akej miery je tento spoločný princíp ohrozovaný formami barbarstva, ktoré podnecujú súperenie a konflikty. Medzi výzvami, pred ktorými dnes stojí vedecký a vzdelávací svet, by som chcel osobitne poukázať na tie, ktoré sa otvárajú v rozsiahlej oblasti technológií. Naše úsilie v tejto oblasti musí zabezpečiť, aby nové technológie zostali v službe ľudskej osoby a nestali sa ďalším nástrojom nadvlády a nespravodlivosti.
V priebehu stáročí bolo mnoho činností, ktoré kedysi vykonávali ľudia, zverených strojom, ktorých schopnosti a možnosti využitia sa neustále rozširovali. V najnovšom období dostali niektoré umelé systémy dokonca meno podľa našej ľudskej schopnosti myslieť: inteligencia. Zároveň však hrozí, že naše myšlienky a vzťahy ochudobní proces odľudštenia. Paradox je čoraz zjavnejší: zatiaľ čo výpočtovým systémom pripisujeme „inteligenciu“, máme problém uznať neodňateľnú dôstojnosť ľudských osôb, ktorých životy sa hodnotia podľa kritéria efektívnosti, a keď sa už nepovažujú za produktívne, sú odmietané a odvrhované.
Táto bolestná skutočnosť nás pozýva zamyslieť sa jednak nad krehkosťou našej ľudskej prirodzenosti, jednak nad nesmiernou dôstojnosťou každého človeka, dôstojnosťou, ktorá zostáva nedotknutá aj v najzraniteľnejších okolnostiach, až po samotnú smrť. Áno, človek je nepochybne ten, kto sa rodí, ale aj ten, kto zomiera. Našu dôstojnosť neničí choroba ani bolesť a nezávisí od výkonov, ktorých je človek schopný. Naopak, vyžaduje si láskyplnú starostlivosť v každej fáze života.
Pre kresťanskú vieru nachádza tajomstvo ľudskej osoby svoje plné svetlo v Kristovi, ktorý „práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania“ (DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 22). V jeho svetle sa nám každý človek javí ako stvorenie, ktoré Boh chcel a miluje. Toto svetlo nám pomáha hlbšie pochopiť aj význam našej spoločnej ľudskej skúsenosti.
Dámy a páni, v mene našich spoločných dejín ste ako muži a ženy vedy neustále povolaní spolupracovať, aby z rozmanitosti perspektív mohlo dozrieť zbližovanie pohľadov a zo zbližovania pohľadov harmónia konania. Táto harmónia sa prejavuje v diele UNESCO vtedy, keď dáva symfonický hlas tým najvyšším zámerom dobra a starostlivosti o ľudstvo. Tam, kde je harmónia, vládne súlad medzi rozdielnymi hlasmi, a teda i svornosť medzi národmi, ktoré zastupujete.
Rád by som preto z Biblie, veľkého kultúrneho kódexu ľudstva, vybral dva obrazy: Babylonskú vežu a námestie Turíc. Ponúkam vám ich ako spôsoby, ako zobraziť jednotu ľudskej rodiny, ktorá je aj dnes neustále povolaná rozlišovať smer a zmysel dejín, ktorými prechádza. Tieto biblické príbehy totiž opisujú dve podoby spoločenského usporiadania, ktoré nás vedú k zamysleniu nad okolnosťami našej súčasnosti.
Babylonská veža predstavuje jednotu nanútenú prostredníctvom nadvlády (porov. Gn 11, 4). Táto stavba zároveň ukazuje, že čím viac moc utláča, tým viac slabne a odhaľuje svoju neľudskú tvár. Vidíme to v utrpení a nespravodlivostiach, ktoré spôsobuje despotizmus, ako aj vo vykorisťovaní, ktoré zraňuje spoločnosť a životné prostredie. Dejiny nás učia, že mnohé ríše oslavovali svoju mocenskú svojvôľu, kým sa napokon nevyčerpali a nezrútili ako veža. Výsledkom tejto pýchy, najprv povýšenej a potom zničenej, je rozptýlenie. Domýšľavosť človeka, ktorý sa chce stať podobným Bohu a podrobiť národy jedinému jarmu, vedie k zmäteniu jazykov a všeobecnému neporozumeniu. Namiesto toho, aby sa dotkla neba, ako si namýšľala, sa Babylonská veža zrúti s dvojakým negatívnym dôsledkom. Tak ako bola jednota, ktorú nanucovala, vynútená, aj rozmanitosť, ktorá po jej páde nasleduje, je konfliktná. Dnes sa pokušenie Babylonu vracia v globalizácii uskutočňovanej bez bratstva, v chamtivom finančnom kolonializme, v ideologickom nanucovaní, vo všetkých tých „kontaktoch bez väzieb“, ktoré redukujú ľudský život na obchod (porov. MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA, Quo vadis, humanitas?, 42). Aj samotná veda, ak sa redukuje na techniku moci, už neslúži pozdvihnutiu ľudskej osoby, ale naopak hrozí, že znehodnotí ovocie ľudského úsilia.
Dnes máme k dispozícii nástroje schopné okamžite spájať ľudí a kontinenty, a predsa sme svedkami nových foriem izolácie, materiálnej i duchovnej biedy a opustenosti. Komunikácia je oveľa rýchlejšia, nie však nevyhnutne pravdivejšia; informácií je množstvo, ale nie sú totožné s múdrosťou. Bez spoločnej profesijnej etiky hrozí, že najrozličnejšie komunikačné kanály budú znásobovať nepravdivé informácie alebo používať slová zbavené významu, čím budú dialóg skôr brzdiť než podporovať.
Umelá inteligencia tento problém ešte zvýrazňuje: hoci sú tieto systémy schopné vytvárať súvislosti medzi údajmi, nedokážu odpovedať na otázky o zmysle ľudskej existencie, ktorý má svoje korene v prežitej skúsenosti. Ľudia však bez zmyslu žiť nemôžu. Zmysel je kyslíkom mysle. Komunikačné výzvy, ktoré sú vždy aj výzvami výchovnými, preto nastoľujú otázku pravdy ako otázku sociálnej spravodlivosti a historickej rovnosti. Práve preto je vzdelávanie v tejto oblasti nevyhnutné a vítam iniciatívu UNESCO v podobe programu „Mediálna a informačná gramotnosť“ (MIL), ktorý podporuje zodpovedné používanie médií a digitálnych nástrojov.
Bez pravdy totiž jazyk napokon podlieha logike násilia a svojvoľnej vôli mocných. Iní sú tak vylučovaní v mene zisku a nevinní sú zabíjaní v mene slobody. Namiesto rešpektovania zákona sa tí, ktorí majú moc, naň odvolávajú vtedy, keď slúži ich záujmom, a ignorujú ho vtedy, keď ich obmedzuje, pričom dokonca so spravodlivosťou zaobchádzajú ako s tovarom, ktorý možno kupovať a predávať. Ak uznáme, že skazenosť zákona sa začína skazenosťou srdca, môžeme pochopiť, že každej vede hrozí, že stratí zmysel, ak sa vykonáva bez etiky, a tak prestane slúžiť ľudskej dôstojnosti a odzrkadľovať ju.
V tomto ohľade vyzývam celé medzinárodné spoločenstvo, aby venovalo osobitnú pozornosť ochrane detí a mladých ľudí. V digitálnej ére sa ich zraniteľnosť nikdy nesmie stať príležitosťou na vykorisťovanie. Nech tieto technológie podporujú ich rast, vzdelávanie a vzťahy, chránia ich slobodu myslieť a rozlišovať a zostávajú vždy v službe dôstojnosti ľudskej osoby.
Skazenosť kultúry, o ktorej hovoríme, nachádza svoje vykúpenie na námestí Turíc. Tam všetky národy prijímajú posolstvo pokoja ako radostnú zvesť. Táto zvesť hlása Ježišovo zmŕtvychvstanie, teda víťazstvo života nad smrťou, spásu, ktorá dáva svetu nádej. V deň Turíc sa námestie stáva miestom, kde sa slávi pokoj, ktorý hojí každú krivdu spôsobenú ľudskej osobe. Každý počuje toto posolstvo „vo svojom vlastnom jazyku“ a spoločenstvo nijako nebráni rozmanitosti (porov. Sk 2, 8). Naopak, umožňuje rozmanitosti rozkvitnúť v harmónii hlasov a tvárí. V ohlasovaní pokoja sa rozmanitosť kultúr stáva nositeľkou univerzálnej pravdy. Biblické učenie nám tak ukazuje cestu k tomu, čo všetci hľadáme: „k takej jednote, ktorá neruší rozdiely, ale oceňuje osobné dejiny každého človeka a spoločenskú a náboženskú kultúru každého národa“ (Homília pri eucharistickom slávení na začiatku Petrovskej služby, 18. mája 2025). Takéto spoločenstvo medzi všetkými národmi neumožňuje mocenská svojvôľa Babylonu, ale pokoj Turíc. Každá kultúra teda uskutočňuje svoju najvyššiu múdrosť vtedy, keď hlása pokoj a dobro všetkých a vydáva svedectvo o autentickom zmysle našej ľudskosti.
Kto pôsobí v oblasti vzdelávania, vie, že iba pravda nás robí slobodnými. Tí, ktorí vyučujú, a tí, ktorí sa venujú výskumu, vedia, že omyl z nás robí otrokov nevedomosti a poverčivosti. Zakaždým, keď pociťujeme prekážky v našom poslaní, pamätajme, že existuje jediná zem pre všetkých a jediná spoločná ľudská prirodzenosť. Človeka nemožno pochopiť tak, že od seba oddelíme to, čo patrí do jedného celku: telo a dušu, osobný život a vzťahy, náš vzťah k druhým a k životnému prostrediu. Všetko je súčasťou jednoty našej existencie. Kultivovať zem preto znamená zároveň kultivovať ľudstvo, ktoré ju obýva. K tejto úlohe sú povolané vzdelávanie i veda. Ako nás totiž učí samotná etymológia tohto slova, každá kultúra je kultiváciou. Obnovujem preto výzvu svojich predchodcov, aby sme sa starali o ľudskú osobu a zároveň o stvorenstvo: pápež Benedikt XVI. hovoril o potrebe ekológie človeka, zatiaľ čo pápež František rozvinul perspektívu integrálnej ekológie (porov. BENEDIKT XVI., Príhovor v Spolkovom sneme, 22. septembra 2011; FRANTIŠEK, encyklika Laudato si’, 137 – 162).
Skúšobným kameňom, podľa ktorého môžeme hodnotiť naše úsilie, je starostlivosť, ktorú venujeme najmenším a chudobným: deťom v lone matky a deťom v rozličných vojnových oblastiach, ľuďom s telesným a mentálnym postihnutím, starším ľuďom, migrantom a utečencom i všetkým, ktorých pýcha vylučuje ako neproduktívnych. Práve oni sú skúškou pravdivosti našich tvrdení o rešpektovaní ľudskej dôstojnosti, ktorej ochrana a podpora sa vzťahujú aj na stvorenstvo. Na opačnej strane stojí vôľa vykorisťovať a drancovať, ktorá sa usiluje z každého živého tvora vyťažiť čo najviac, spotrebúva bez ochrany a ničí bez kultivovania. Súčasná ekologická kríza je teda krízou antropologickou. Cirkev je navyše presvedčená, že každá kultúra nesie v sebe múdrosť, ktorá dozrieva v ekosystéme národov. Áno, habitatom ľudskej osoby je totiž spoločnosť: nie iba fyzické prostredie, akým je pre živočíchy púšť alebo oceán, ale morálne a vzťahové prostredie. V spoločenskom pokoji národy prosperujú v spravodlivosti.
UNESCO tak nachádza syntézu svojich vznešených vzdelávacích a vedeckých úloh v trpezlivej práci na budovaní pokoja. Vzhľadom na mnohé a zložité naliehavé problémy našej doby sa svet pozerá na medzinárodné inštitúcie s rozporuplnými pocitmi. Na jednej strane sú povolané reagovať na výzvy, ktorým nijaký štát nedokáže čeliť sám. Na druhej strane tie isté inštitúcie prežívajú krízu efektívnosti, najmä vtedy, keď sa dialóg považuje za brzdu konania, a nie za prínos pre pokoj, za formu pokrytectva, a nie za príležitosť spoločne hľadať dobro. Zoči-voči týmto tendenciám treba podporovať čnosť, ktorá sa dnes zdá rovnako vzácna ako žiaduca: dôveru. Dôveru, že rozdiely nemusia nevyhnutne predstavovať hrozbu; dôveru, že úprimná výmena názorov môže priniesť väčšie dobro než to, ktoré by každý dokázal vytvoriť sám. Svätá stolica chce túto dôveru vlievať do UNESCO i do ostatných medzinárodných organizácií s vedomím, že každý národ má bohatstvo, o ktoré sa môže podeliť na ceste hľadania autentického pokroku, ktorý môže zaručiť jedine pokoj. Nejde o hlásanie naivného optimizmu, ktorý ignoruje ťažkosti, ale o vytrvanie v nádeji, že dobro je vždy možné. Každé dieťa, ktoré sa narodí, prináša so sebou nádej. Každý muž a každá žena, ktorí zasvätia svoj život hľadaniu pravdy, konajú skutok nádeje. Nech teda UNESCO vydáva svedectvo o tejto nádeji tým, že podporuje porozumenie medzi národmi prostredníctvom dialógu ich kultúr. Veríme totiž, že vzdelávanie je nástrojom na prekonávanie vzájomných obáv a že veda môže slúžiť životu každého človeka a v prítomnosti zasievať dobrú úrodu budúcnosti. Táto dôvera živí našu nádej v láske, teda v službe dobru blížneho: ak sa všetci dôsledne zasvätíme našej veľkolepej ľudskosti, pokoj bude môcť napokon rozkvitnúť.
Pri spolupráci na tomto diele zohrávajú náboženské tradície kultúrne nevyhnutnú a nenahraditeľnú úlohu. Náboženstvá vyjadrujú naše otázky o pôvode života a o jeho konci a rozpracúvajú prvotný i konečný zmysel existencie, ktorý sa odráža v každodenných rozhodnutiach. Keď totiž muži a ženy dobrej vôle zameriavajú svoje konanie na Boha, pluralita kultúr sa nerozptyľuje v chaose Babylonu. Ľudstvo sa naopak stretáva v spoločnom hľadaní zmyslu, orientovanom na cieľ, ktorým nie je smrť. Nie sme na ceste k ničote. Práve preto ľudská duša vo svojom vzťahu k Bohu ešte intenzívnejšie vníma povolanie pestovať pokoj prostredníctvom spojenectva medzi národmi, ktoré sa navzájom uznávajú za deti toho istého Otca a za bratov a sestry.
Želám si preto, aby naše stretnutie posilnilo odhodlanie každého neúnavne pracovať na tom, aby vedomie príslušnosti k jedinému ľudstvu bolo čoraz živšie, činorodejšie a správnejšie. Rád by som pri tejto príležitosti úprimne poďakoval všetkým pracovníkom UNESCA, ktorí s odbornosťou a oddanosťou plnia toto vznešené poslanie: budovať pokoj kultivovaním každej vedy a každého umenia ľudstva.
Tieto slová zverujem vám všetkým, národom, ktoré zastupujete, a osobitným spôsobom mladým ľuďom. Práve nové generácie totiž najpozornejšie sledujú naše konanie. Keď podporujeme ich túžbu po spravodlivosti, s vďačnosťou a úctou zvolávam na vás všetkých i na vaše národy hojnosť požehnania Boha, všemohúceho a milosrdného Stvoriteľa. Ďakujem.
Zdroj. VaticanNews, slovenská redakcia