Francúzsko 25. septembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. sa v prvý deň apoštolskej cesty do Francúzska prihovoril v Elyzejskom paláci v Paríži predstaviteľom verejného života, občianskej spoločnosti a diplomatického zboru. Ocenil obnovu katedrály Notre-Dame, pripomenul kresťanské korene krajiny a zdôraznil, že skutočná laickosť nevylučuje náboženský rozmer. Upozornil na riziko, že sa veda a technológia premenia na výnosné podnikanie, a vyzval Francúzsko, aby zostalo neúnavným tvorcom mieru. Prinášame plné znenie príhovoru.
Príhovor predstaviteľom verejného života, občianskej spoločnosti a diplomatického zboru Paríž, Elyzejský palác, 25. septembra 2026
Pán prezident,
vážení predstavitelia verejného života a členovia diplomatického zboru,
dámy a páni,
mám veľkú radosť, že dnes môžem byť medzi vami. Som vám osobitne vďačný, pán prezident, za vaše srdečné pozvanie navštíviť Francúzsko a ďakujem vám za slová privítania, ktoré ste mi adresovali. Prostredníctvom vás pozdravujem aj všetkých, ktorí žijú v tejto krajine s bohatým kultúrnym a náboženským dedičstvom. Spoločne tvoria ľud, v ktorom rozmanitosť pôvodu prispieva k oživovaniu a obohacovaniu spolužitia a demokratického života. Chcem vás tiež uistiť, pán prezident, dámy a páni, že Francúzsko je veľmi často v centre modlitieb pápeža, ktorý nezabúda na svoje rodinné korene v Normandii a Béarne.
Moja cesta do Francúzska sa začína v hlavnom meste vašej krajiny, v Paríži, ktorý sa často označuje ako Ville lumière, Mesto svetla. Francúzsko už po stáročia žiari ako kultúrny, umelecký a duchovný maják nielen v Európe, ale aj vo svete. Vďaka svojim katedrálnym školám, univerzitám, akadémiám, ktoré sú základnými miestami hľadania pravdy, Francúzsko prispelo k formovaniu myslenia národov ďaleko za svojimi hranicami. Žiara výnimočných francúzskych mysliteľov, ktorí boli zároveň veľkými katolíkmi, poukazuje na to, ako môžu vedy, umenie, literatúra a filozofia prispievať k dobru ľudstva, keď sa orientujú na hľadanie krásy, dobra a pravdy, aby svet mal život.
Francúzske majstrovstvo je v mnohých oblastiach synonymom výnimočnosti. Mimoriadne sa prejavilo pri veľkom diele obnovy parížskej katedrály Notre-Dame, na ktorom sa od začiatku podieľali mnohé súkromné i verejné inštitúcie a ktorému ste, pán prezident, venovali osobitnú pozornosť, za čo vám ďakujem. S vďačnosťou vzdávam hold všetkým remeselníkom a profesijným skupinám, ktorí do neho vložili svoje úsilie. Nedávne opätovné otvorenie katedrály pre slávenie Božieho kultu, ako aj pre návštevníkov z celého sveta, nie je iba zavŕšením technického diela, ale symbolom znovuobjavenej nádeje, dôkazom, že to, čo sa pokladalo za navždy zničené, môže vďaka spolupráci všetkých znovu povstať, a svedectvom jednoty dosiahnutej spoločným úsilím. Takýto krásny výsledok má inšpirovať všetkých aktérov politického, spoločenského a náboženského života krajiny k novému odhodlaniu neúnavne pracovať v duchu jednoty a so silou živej nádeje.
Francúzsko je tiež krajinou s bohatými kresťanskými koreňmi. Od čias svätého Ireneja a krstu Chlodovika sa duša vašej vlasti rozvíjala čerpaním z kresťanstva, z ktorého vyrástlo jej duchovné, kultúrne, intelektuálne, umelecké a misionárske bohatstvo, ktoré dnes žiari po celom svete. Tak sa stalo, že v 16. storočí vo Francúzsku rozkvitol humanizmus, ktorý sa usiloval zjednotiť grécko-rímske dedičstvo s kresťanskou vierou. Po slávnych mysliteľoch renesancie a neskôr Grand Siècle prišli myslitelia osvietenstva a Francúzsko vtedy prinieslo svetu skutočné výdobytky. Medzi ne patrí uznanie ľudských práv vlastných prirodzenosti ľudskej osoby, najmä náboženskej slobody. Táto stála pozornosť venovaná vnútornej dôstojnosti každého človeka nachádza odozvu aj vo vašom národnom hesle. Sloboda, rovnosť a bratstvo nie sú iba slová vytesané na priečeliach vašich verejných budov, ale odkazujú na univerzálne etické požiadavky, ktoré aj v evanjeliovom posolstve nachádzajú nevyčerpateľný prameň inšpirácie a uskutočňovania.
Všeobecná deklarácia ľudských práv, vyhlásená tu, v Paríži – na ktorej tvorbe zohral kľúčovú úlohu francúzsky právnik a nositeľ Nobelovej ceny za mier René Cassin –, mala za cieľ vytvoriť široké povedomie o neodňateľnej dôstojnosti ľudskej osoby. Svätý Ján Pavol II., ktorý tento dokument považoval za „skutočný míľnik na ceste morálneho pokroku ľudstva“, si uvedomoval, že „každé ohrozenie ľudských práv, či už v oblasti materiálnych alebo duchovných dobier, je rovnako nebezpečné pre mier, pretože sa vždy týka človeka v jeho celistvosti“.[1]
Otázka rešpektovania ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd vyplývajúcich z ľudskej prirodzenosti vyvstáva v každej dobe a musí sprevádzať vývoj spoločnosti a technický pokrok. Veď „technologický rozvoj v priebehu stáročí významne prispel k zlepšeniu životných podmienok ľudstva; zároveň však každá etapa pokroku ukázala aj nejednoznačnú tvár nástrojov schopných škodiť, pokiaľ nie sú zamerané na dobro“ (encyklika Magnifica humanitas, 4). Georges Bernanos už vo svojej dobe tušil riziko, že sa slepá poslušnosť a nezodpovednosť stanú vládcami „Raja strojov“. Zdôrazňoval, že francúzska civilizácia sa mu naopak snažila uniknúť tým, že po stáročia formovala slobodných ľudí, plne zodpovedných za svoje konanie.[2]
Preto som považoval za nevyhnutné venovať vo svojej prvej encyklike pozornosť téme umelej inteligencie, aby sa ľudská osoba opäť dostala do centra každej úvahy. Aby sme nestratili svoju ľudskosť uprostred „raja strojov“, ktorý preniká do nášho každodenného života a podmieňuje ho, je naliehavo potrebné formovať myslenie k etickému rozlišovaniu schopnému rozpoznať to, čo je morálne dobré. Táto požiadavka je zásadná pre rozpoznanie pravého dobra, ktoré umožňuje človeku rásť podľa jeho prvotného povolania, pri bezpodmienečnom rešpektovaní jeho vnútornej slobody a posvätnej dôstojnosti. V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť, že „skutočne slobodná spoločnosť nevnucuje uniformitu, ale chráni rozmanitosť svedomí, predchádza autoritárskym tendenciám a podporuje etický dialóg, ktorý obohacuje spoločenské tkanivo“ (Príhovor diplomatickému zboru, 9. januára 2026). Tento dialóg je o to naliehavejší v kontexte dnešného Francúzska, kde sú ľudia rozličného kultúrneho a náboženského pôvodu povolaní žiť spolu a prispievať k budovaniu spoločnosti.
Práve vďaka bohatstvu svojho spoločenského tkaniva sa Francúzsko už po stáročia vyznačuje pozornosťou voči rozmanitosti a silnou túžbou po solidarite. Zásluhou významného diela mužov a žien, ktorí zostali verní svojej ľudskosti a hodnotám evanjelia, Katolícka cirkev vo Francúzsku nikdy neprestala pracovať pre dobro tých najnúdznejších, čím sa stala živou tvárou Božej nehy a súcitu. Spomeňme si na diela svätého Vincenta de Paul, na obnovu charitatívneho úsilia v 17. storočí a na početné katolícke inštitúcie, v ktorých zdravotnícki pracovníci ešte aj dnes sprevádzajú bratov a sestry oslabených utrpením. Ich svedectvá pozornosti a služby predstavujú skutočnú školu ľudskosti, ktorá ukazuje veľkosť starostlivosti, a naliehavú pripomienku jedinečnej a nenahraditeľnej hodnoty každého človeka. Sú zároveň pozvaním k obnovenému bratstvu, ktoré si vyžaduje naučiť sa prijímať život bez podmienok, s nehou podporovať ľudskú krehkosť, s úctou a vo vzájomnej dôvere sprevádzať každú etapu existencie a s odvahou i súcitom brániť tých, ktorí nemajú hlas alebo sa necítia dostatočne podporovaní. Preto dôrazne opakujem, že „ochrana práva na život je nevyhnutným základom každého iného ľudského práva“ (tamže).
Dnes existuje pokušenie očakávať od vedy riešenie a útechu pre všetky naše utrpenia. Často hrozí, že podľahneme ilúzii. Keď sa veda a technológia neriadia svedomím, môžu ponúkať okamžité riešenia, ktoré zdanlivo odpovedajú na túžby a utrpenia mužov a žien, no v skutočnosti ich môžu vážne vzďaľovať od dobra, po ktorom v hĺbke svojho vnútra túžia. Niekedy so znepokojením pozorujem súčasné scestné smerovanie spoločností, ktoré môže viesť k tomu, že sa veda a technológia zdeformujú a premenia na výnosné podnikanie podporujúce genetické manipulácie, náhradné materstvo, kupovanie orgánov či ponuku naplánovanej smrti. Nezabúdajme, že vzájomná úcta a ochrana života každého človeka sú zodpovednosťou každého i všetkých, ktorá sa začína obrátením rozumu a srdca a vyžaduje si skutočné a nezištné nasadenie v prospech našich bratov a sestier.
Ako by sme v takomto úsilí nemohli vidieť aj vyjadrenie správne chápanej laickosti pozemského spoločenstva? Kresťan zapojený do verejného života, ktorý koná vo svetle svojho svedomia osvieteného vierou, nemôže byť považovaný za niekoho, kto robí prozelytizmus, ani za hrozbu pre jednotu vlasti. Skutočná laickosť totiž nevylučuje náboženský rozmer, ale naopak dokáže z neho čerpať ako z výchovného zdroja (porov. Príhovor účastníkom národného stretnutia učiteľov katolíckeho náboženstva, 25. apríla 2026).
Práve preto má katolícka škola významné miesto vo vzdelávacom prostredí krajiny, akou je Francúzsko. „To je napokon súčasťou širšieho postoja, nevyhnutného pre každý dialóg, v škole i v spoločnosti: poznať a milovať to, čím človek je, aby sa dokázal s úctou a otvorenosťou stretávať s druhým“ (tamže).
Správne chápaná laickosť teda nespočíva vo vylúčení náboženstva z verejnej sféry alebo zo vzdelávania, ale v úsilí o to, aby štát a náboženské inštitúcie medzi sebou viedli dialóg a spájali svoje sily v službe spoločnému dobru, aby svet mal život. V tejto súvislosti vyjadrujem svoje uznanie práci vykonanej v rámci orgánu pre dialóg medzi Svätou stolicou, Katolíckou cirkvou vo Francúzsku a francúzskou vládou. Neúnavná činnosť Katolíckej cirkvi prostredníctvom bohatstva jej rozličných foriem a inštitúcií je nepochybne cenná a chvályhodná pre blaho celej spoločnosti. Takéto výmeny veľmi pozitívne ilustrujú zdravú komplementaritu, ktorú opätovne potvrdil Druhý vatikánsky koncil v tom zmysle, že „[politické spoločenstvo a Cirkev], i keď z rozličného dôvodu, stoja v službe osobného aj spoločenského povolania človeka. Túto službu budú môcť vykonávať na osoh všetkým tým účinnejšie, čím lepšie budú medzi sebou udržiavať zdravú spoluprácu“ (Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 76).
S radosťou tiež konštatujem, že tá istá vôľa spoločne slúžiť každému človeku bez ohľadu na jeho pôvod už po stáročia inšpiruje spoluprácu medzi Francúzskom a Katolíckou cirkvou v službe kresťanom Východu. Vzdelávacia, sociálna, kultúrna a humanitárna činnosť vykonávaná v krajinách Blízkeho východu v spolupráci s rôznymi združeniami, ako sú Pomoc trpiacej Cirkvi či Œuvre d’Orient, predstavuje vzácny príspevok k dialógu medzi národmi a k ochrane práv každého človeka.
Je to výrečné svedectvo, v ktorom sa kultúra a viera ukazujú ako piliere podporujúce súlad medzi rozličnými národmi a náboženstvami v službe pokoju a sprostredkovaniu medzi ľuďmi. Aj v tejto oblasti predstavuje vzdelávanie mimoriadne dôležitú výzvu. Zostáva totiž jednou z hlavných oblastí spolupráce a konkrétne a plodné vyjadrenie nachádza najmä vo Fonde pre školy Východu. V tejto súvislosti chcem vyjadriť vďačnosť všetkým, ktorí sa na tomto projekte podieľajú. Od svojho založenia v roku 2021 umožnil poskytnúť podporu viac ako dvestošesťdesiatim vzdelávacím inštitúciám na Blízkom východe vrátane siedmich univerzít v Libanone a Betlehemskej univerzity.
Ako však hovoriť o tomto regióne sveta, kde sa pred dvetisíc rokmi narodil Knieža pokoja, a nemyslieť pritom na všetky národy postihnuté dôsledkami konfliktov a na všetkých, ktorých sužuje metla vojny? Nemôžeme zostať ľahostajní voči takémuto utrpeniu, ktoré zraňuje ľudskú dôstojnosť a volá k Bohu po spravodlivosti. Závažnosť týchto situácií nás musí osloviť a každého, nech sa nachádza kdekoľvek, vyzýva k skutočnému obráteniu srdca a k zmene postoja. Práve keď pokorne uznáme, že sa navzájom potrebujeme, budeme sa môcť spoločne intenzívnejšie usilovať o budovanie civilizácie lásky v srdci nášho sveta, ktorý sa stal takým zložitým a vzájomne prepojeným (porov. encyklika Magnifica humanitas, 182). Zároveň, ako už vo svojej dobe vyhlásil môj svätý predchodca Ján XXIII., „je naliehavou požiadavkou spravodlivosti, zdravého rozumu a ľudskej cti, aby sa prestalo s pretekami v zbrojení; aby jednotlivé štáty obojstranne a súčasne zredukovali výzbroj, ktorou disponujú; aby sa zakázali nukleárne zbrane; a aby konečne došlo k primeranému odzbrojeniu na základe spoločnej dohody, zaručenej obojstrannou účinnou kontrolou“ (encyklika Pacem in terris, 60). Čoraz viac sa totiž šíri mylné presvedčenie, že vlastníctvo jadrových zbraní predstavuje záruku bezpečnosti, čím sa podnecuje nové kolo pretekov v zbrojení, ktoré je ťažké kontrolovať (porov. encyklika Magnifica humanitas, 194). V skutočnosti mier nie je rovnováhou síl, ale buduje sa každý deň prostredníctvom dialógu a spravodlivosti.
Preto vás vyzývam, aby ste sa nikdy nezmierili s perspektívou vojny a nepovažovali ju za „nevyhnutnú“, ale aby ste neúnavne podporovali dialóg a diplomaciu s cieľom zachovať mierové spoločnosti rešpektujúce dôstojnosť a práva človeka i národov. Tvárou v tvár rinčaniu zbraní a mnohorakým krízam, ktoré otriasajú naším svetom, má Francúzsko povolanie zostať neúnavným tvorcom mieru a multilateralizmu, najmä v rámci našej drahej Európy. Nech Francúzsko, verné svojim hodnotám, vyoráva brázdu odzbrojeného a odzbrojujúceho pokoja a nech zodpovedne prináša svoj nenahraditeľný príspevok v prospech mieru. Nech vaša sloboda ustavične rastie v úsilí o spoločné dobro; nech vaše bratstvo objíme celé ľudstvo; a nech rovnosť, o ktorú sa usilujete, vždy stojí na základoch spravodlivosti a lásky, a to tak, že neodstraňuje rozdiely medzi ľuďmi, ale harmonicky ich zúročuje v prospech celej spoločnosti.
Pán prezident, dámy a páni, chcem vám ešte raz vyjadriť svoju vďačnosť za toto stretnutie, ktoré, ak si vypožičiam slová – významné pre každého z nás –, s ktorými sa Vaša Excelencia v roku 2018 obrátila na francúzskych biskupov, ukazuje, že „Cirkev, ktorá by tvrdila, že sa nezaujíma o časné otázky, by si celkom neplnila svoje povolanie; a prezident republiky, ktorý by tvrdil, že sa nezaujíma o Cirkev a katolíkov, by si neplnil svoju povinnosť“.[3] Buďte si istí mojou vrúcnou modlitbou za váš krásny národ.
Nech mu Boh udelí pokoj, jednotu a prosperitu, aby svet mal život. Tieto želania zverujem do materinského príhovoru Preblahoslavenej Panny Márie, hlavnej patrónky Francúzska.
Nech Boh žehná Francúzsko a všetkých Francúzov!
[1] Sv. Ján Pavol II., Príhovor na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov (2. októbra 1979), č. 7 a 14. [2] Porov. G. Bernanos, La France contre les robots, Rio de Janeiro 1946, s. 114. [3] E. Macron, Discours du Président de la République devant les Évêques de France, Collège des Bernardins, 9. apríla 2018.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia