Vatikán/Francúzsko 25. septembra (VaticanNews) Vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin pred cestou pápeža Leva XIV. do Francúzska a jeho návštevou UNESCO pripomína „diplomaciu stretnutia“ a „tvorivé úsilie“, ktoré môžu Európu vymaniť z logiky sily. Hovorí aj o ochrane života, dialógu s neveriacimi a kresťanských koreňoch kontinentu.
Veľké očakávania sprevádzajú piatu medzinárodnú apoštolskú cestu pápeža Leva XIV., ktorý vo Francúzsku bude utvrdzovať vo viere a prinášať svetlo Krista, schopné obnoviť každé srdce. Prihovorí sa multikultúrnej, laickej a sekularizovanej spoločnosti, v ktorej narastá počet mladých dospelých katechumenov.
Bude sa venovať zásadným témam, ako sú ochrana života, budovanie pokoja, výzvy umelej inteligencie a identita Európy. Pápež hľadí na Francúzsko ako na krajinu povolanú zúročiť svoju kultúrnu, humanistickú a diplomatickú tradíciu, aby znovu objavila a posilnila pohľad na človeka a jeho vzťah k Stvoriteľovi.
Výzvou je aj oživenie kresťanských koreňov starého kontinentu, ktoré potvrdzujú posvätnosť života a vyzývajú na budovanie mostov a ciest dialógu smerujúcich k multilateralizmu, ktorý je dnes výrazne oslabený.
Vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin vyjadruje nádej, že „z tejto cesty vzíde obnovená dynamika: veľké otvorené stavenisko myslenia a konania, na ktorom budú môcť veriaci i neveriaci kráčať a pracovať spoločne“.
-
Eminencia, mottom nadchádzajúcej apoštolskej cesty pápeža je: „Aby svet mal život“. Aké konkrétne posolstvo má zaznieť z Francúzska?
Keď myslíme na život, ktorý svet potrebuje, prichádzajú na myseľ tri aspekty. V prvom rade je to prirodzený život. Prvým posolstvom, ktoré chceme vyjadriť, je nepochybne hodnota ľudského života, ktorý treba prijímať, milovať a opatrovať od počatia až po prirodzenú smrť.
Súčasný kontext v mnohých krajinách smeruje k zavádzaniu a ospravedlňovaniu praktík, ale aj zákonov, ktoré túto hodnotu nerešpektujú. V situácii klesajúcej pôrodnosti v Európe ponúka cesta do Francúzska možnosť znovu objaviť život ako dar, ktorý treba prijímať s vďačnosťou a zodpovednosťou.
Čím by však bol telesný život bez duše? Dostávam sa teda k druhému významu, k duchovnému životu. Francúzsko je dnes krajinou, ktorá sa vyznačuje veľkým počtom mladých dospelých katechumenov. To poskytuje príležitosť poukázať na smäd po duchovnom živote, ktorý charakterizuje dnešný svet. Za mottom „aby svet mal život“ môžeme čítať aj „aby svet uveril“. Pretože niet života tela bez života duše.
A napokon, obdivuhodná práca vykonaná pri rekonštrukcii katedrály Notre-Dame poukazuje na remeselné a intelektuálne dielo, ktorého je človek schopný aj dnes. V čoraz viac technologickom a viac umelom svete tak motto cesty do Paríža umožňuje upriamiť pozornosť na tvorivú vitalitu ľudskej osoby. Nech používanie nových technológií vrátane umelej inteligencie nikdy nespôsobí, že človek na tento rozmer svojho života zabudne.
Pápež navštívi UNESCO, miesto venované kultúre, vzdelávaniu a spolupráci medzi národmi. Akú váhu môžu mať kultúra a vzdelávanie pri budovaní pokoja popri politike? A akú úlohu môže v tomto procese zohrávať Cirkev?
Pápež Lev XIV. v encyklike Magnifica humanitas zdôraznil potrebu prejsť od „kultúry moci“ ku „kultúre rokovania“, v ktorej sa „dialóg a diplomatické vzťahy stanú bežnou cestou riešenia konfliktov“ (č. 221).
Ide o kultúrnu zmenu, ešte skôr než o politickú. Znamená totiž záväzok vychovávať najmä nové generácie, aby diskusiu a hľadanie dohody s druhým nevnímali ako slabosť, ale ako formu zodpovednosti, a aby v dialógu videli nástroj budovania spoločného dobra.
Politika má, pravdaže, nenahraditeľnú zodpovednosť: musí vytvárať spravodlivé inštitúcie, zaručovať dodržiavanie práva a prostredníctvom diplomacie hľadať riešenia konfliktov. Samotnej politike však hrozí, že zasiahne až vtedy, keď sú už rozpory hlboké.
Kultúra a vzdelávanie môžu pôsobiť oveľa skôr tým, že formujú ľudí schopných vidieť v druhom brata v ľudskosti, a nie nepriateľa. Z tohto pohľadu predstavuje UNESCO mimoriadne významné miesto, kde sa kultúra a vzdelávanie stávajú konkrétnymi nástrojmi spolupráce medzi národmi.
Škola, univerzita, múzeum či miesto kultúry sa môžu stať skutočnými laboratóriami pokoja, keď učia poznávať dejiny druhého, odlišovať pravdu od propagandy, viesť dialóg bez strachu a rozpoznávať to, čo nás napriek rozdielom robí ľuďmi.
A tu vidím aj úlohu Cirkvi ako odpoveď na jej osobitné povolanie: prispievať k formovaniu svedomia vo svetle evanjelia, budovať mosty, vychovávať k stretnutiu a dávať hlas tým, ktorým hrozí, že ho nebudú mať.
Cirkev je zo svojej podstaty povolaná byť priestorom, v ktorom sa ľudia, národy a rozličné kultúry učia navzájom počúvať, poznávať sa a uznávať svoju spoločnú dôstojnosť Božích detí.
Vzťah medzi vierou a rozumom je jednou z veľkých tém francúzskej kultúrnej tradície. Aký prínos môže dnes kresťanské myslenie ponúknuť v spoločnosti poznačenej technológiami a umelou inteligenciou pri hľadaní odpovede na otázku, čo znamená byť skutočne človekom?
Ide takpovediac o pôvodný prínos kresťanstva, ktoré tajomstvo vtelenia podnecuje nanovo premýšľať o človeku a chápať ho vo svetle zjavenia.
Druhý vatikánsky koncil predstavoval v minulom storočí zásadný moment tohto poslania v službe ľudstvu a práve v týchto mesiacoch sa pápež Lev vo svojich katechézach venuje hlavným témam koncilu.
Okrem toho pozitívne prijatie jeho prvej encykliky Magnifica humanitas svedčí o tom, že ľudia vo svete čoraz viac hľadajú slovo, ktoré by usmerňovalo jednotlivcov i spoločnosti tvárou v tvár zrýchľujúcemu sa technologickému rozvoju a rozvoju umelej inteligencie.
Videli sme to už pri encyklikách pápeža Františka Laudato si’ a Fratelli tutti a ich posolstve o integrálnej ekológii a ľudskom bratstve. Vzhľadom na čoraz väčšie výzvy môžeme pozorovať rastúcu pozornosť k tomu, čo už svätý Pavol VI. nazýval „civilizáciou lásky“, keď poukazoval na iný smer rastu a vyzýval naň, a to v znamení integrálneho ľudského rozvoja.
Dnes je pri pohľade na utrpenie toľkých ľudských bytostí a škody napáchané na celých ekosystémoch mimoriadne potrebné prehĺbiť premýšľanie, spoločenský dialóg a načúvanie svedomiu. Cirkev k tomu chce prispievať tým, že ukazuje, ako sa viera a rozum vzájomne obohacujú a spoločne smerujú k službe životu.
Ako môže dnes Cirkev viesť dialóg s neveriacimi?
V tejto súvislosti treba povedať, že dialóg vždy prebieha medzi ľuďmi a je tým autentickejší, čím menej jeho účastníkov škatuľkujeme do kategórií a definícií.
Aj medzi nositeľmi rozdielnych kultúr a citlivostí vždy existuje spoločný základ, ktorý treba rozpoznať a na ktorom sa možno stretnúť.
Kto patrí do Katolíckej cirkvi a rôznym spôsobom ju reprezentuje, musí hľadať to, čo spája a podporuje stretnutie, aby následne mohol správne vymedziť a prehĺbiť aj to, čo spoločné nie je.
Je to štýl, v ktorom musíme dozrievať ako jednotlivci i spoločenstvá. Nikdy si ho nemožno osvojiť raz navždy a nezriedka je vystavený napätiam, ktoré môžu zraňovať a vzďaľovať.
K dialógu s neveriacimi konkrétne vyzýva už Nový zákon. Chcel by som zdôrazniť dva aspekty, ktoré z neho vyplývajú: povinnosť kresťanov vždy s miernosťou a úctou odpovedať tým, ktorí sa pýtajú na dôvod ich nádeje (porov. 1 Pt 3, 15), a pripravenosť uznať, že Božie pôsobenie je slobodné a predchádza nás, pričom nás prekvapuje aj tam, kam sme my sami ešte nedošli.
Viera je dar a nik nemôže merať vieru druhého, a možno ani svoju vlastnú. Napríklad vo Francúzsku však dnes stojíme pred novou túžbou po tomto dare, pred novým záujmom o slovo evanjelia a pred životnými rozhodnutiami mladých i dospelých, ktoré naznačujú, že viera má budúcnosť aj tam, kde sa zdá, že prevláda nevera.
Čo Svätá stolica očakáva od Francúzska a Európy pri podpore diplomatických iniciatív v tejto mimoriadne citlivej etape dejín Európy a sveta? Môže sa Paríž opäť stať motorom európskej politiky založenej nielen na bezpečnosti, ale aj na zmierení, solidarite a multilateralizme?
Diplomacia Svätej stolice neprestáva zdôrazňovať, že pokoj nemožno redukovať na obyčajnú hru rovnováhy síl ani na krehkú stabilitu garantovanú výlučne odstrašovaním a pretekmi v zbrojení.
Tvárou v tvár hlbokým líniám rozdelenia, ktoré dnes zraňujú európsky kontinent i celosvetové prostredie, si vo vzťahu k Francúzsku a Európe želáme, aby dokázali znovu objaviť odvážnu prezieravosť, ktorá inšpirovala otcov zakladateľov európskeho projektu.
Paríž vďaka svojim kultúrnym dejinám, významnej právnej tradícii a hlbokému humanistickému povolaniu disponuje duchovnými i politickými zdrojmi, ktoré môžu dať nový impulz multilateralizmu, dnes výrazne oslabenému.
Samozrejme, nejde o popieranie oprávnených požiadaviek bezpečnosti. Treba však pochopiť, že skutočný a trvalý pokoj sa nikdy nebuduje proti niekomu, ale vždy s druhým, prostredníctvom spoločnej architektúry zmierenia a dialógu, ktorý je zároveň náročný i trpezlivý.
Francúzsko, zakotvené v prameňoch svojich dlhých kresťanských dejín, vďaka ktorým je označované za „najstaršiu dcéru Cirkvi“, a posilnené svojím bohatým humanistickým dedičstvom, je dnes povolané napĺňať toto vznešené poslanie a naďalej vo svete nechávať žiariť ideály slobody, rovnosti a bratstva.
Svätá stolica preto dúfa, že Francúzsko bude schopné stať sa nositeľom potrebného „tvorivého úsilia“ o harmóniu, aby sa Európa neuzatvárala do vlastných obáv, ale znovu sa presadila ako plodné laboratórium solidarity, prijímania a skutočnej integrácie.
Skutočná veľkosť národa sa meria práve jeho trvalou schopnosťou spájať vernosť medzinárodnému právu s neúnavnou ochranou ľudskej dôstojnosti.
Ak Paríž odmietne logiku fatalizmu a bude odhodlane investovať do toho, čo Svätý Otec nazýva „diplomaciou stretnutia“, môže rozhodujúcou mierou prispieť k tomu, aby sa starý kontinent nepremenil na izolovanú pevnosť, ale zostal majákom nádeje, spravodlivosti a zmierenia pre celé medzinárodné spoločenstvo.
Cesta prichádza po schválení zákona o asistovanej samovražde vo Francúzsku. Téma života ako dobra, s ktorým nemožno ľubovoľne nakladať, sa nevyhnutne dostane do centra pozornosti. Aké posolstvo bude chcieť pápež Lev XIV. v tejto otázke odovzdať?
Pred tajomstvom bolesti, choroby a krehkosti, ktoré sa týka každého človeka, nebude hlas Svätého Otca znieť ako prísne abstraktné napomenutie, ale ako vrúcna výzva k solidárnej zodpovednosti, ktorá nás navzájom spája, najmä keď sa ľudská existencia stáva slabšou a bezbrannejšou.
Je zrejmé, že Svätá stolica sleduje tieto legislatívne zmeny s veľkou pozornosťou a hlbokým znepokojením. Postoj Cirkvi k tejto otázke je dobre známy: dôsledne bráni život vo všetkých jeho etapách, prejavoch a rozmeroch, od počatia až po jeho prirodzený koniec.
Pápež Lev XIV. pripomenie, že skutočný súcit zoči-voči utrpeniu nespočíva v podporovaní alebo urýchľovaní ukončenia života, ale v tom, aby nikto nikdy nebol ponechaný v osamelosti svojho utrpenia.
Povinnosťou, ktorej sa civilizovaná spoločnosť nemôže vzdať, je „starať sa“, teda ponúkať konkrétne odpovede blízkosti, starostlivosti a lásky.
V tomto zmysle bude výzva pápeža adresovaná Francúzsku srdečným pozvaním znovu objaviť najhlbšie korene vlastného humanizmu prostredníctvom skutočného a plošného posilnenia paliatívnej starostlivosti a integrálnej pomoci človeku.
Rozhodnúť sa sprevádzať človeka v utrpení znamená investovať do spoločenskej aliancie, ktorá pred krehkosťou nekapituluje, ale zodpovedne ju prijíma.
Vnútorná dôstojnosť ľudskej bytosti nie je viazaná na kritériá výkonnosti ani biologického zdravia. Odpoveď štátu a spoločnosti na bolesť sa preto nemôže premeniť na zavádzanie možností, pri ktorých hrozí, že sa časom stanú skrytou formou spoločenského tlaku alebo skratkou, ktorá ešte prehĺbi opustenosť tých, ktorí zostávajú sami.
Pápež sa tejto chúlostivej hranice dotkne s citlivosťou pastiera a jasnosťou Petrovho nástupcu, pričom sa nebude prihovárať iba veriacim, ale svedomiu každého človeka dobrej vôle.
Hlboko si želáme, aby Európa, a osobitne Francúzsko, naďalej zakladali svoju spoločenskú zmluvu na základnom princípe ochrany ľudskej dôstojnosti, pričom starostlivosť o život poznačený skúškou a jeho ochrana zostanú skutočným meradlom pokroku civilizácie.
Pápež pôjde do Lúrd, cieľa mnohých pútí a miesta, kde sa utrpenie a ľudská krehkosť premieňajú na modlitbu a nádej. Čo dnes hovoria Lurdy?
Lurdy dnes rovnako ako v minulosti prejavujú nežnosť Božej Matky voči ľudstvu.
K jaskyni Massabielle prichádzajú katolícki veriaci, ale aj mnohí ďalší ľudia z celého sveta, aby zverili svoje bolesti, utrpenia, nádeje a poďakovania.
Lurdy tak ukazujú jednotu ľudstva, ktoré v Márii rozpoznáva materskú postavu, ktorá počúva a utešuje.
Keď trpí jeden úd, trpí celé telo, a keď je jeden úd uzdravený, pozdvihuje sa celé telo.
V Lurdoch teda možno zakúsiť bratstvo v živote: život milovaný, život opatrovaný, život niekedy poznačený utrpením, ale vždy život zdieľaný, pretože je neoceniteľným Božím darom, ktorý z nás všetkých robí bratov a sestry v ľudskosti.
Pápež Lev navštívi aj Metz, mesto úzko späté s osobnosťou Roberta Schumana, jedného z otcov zakladateľov Európy spolu s De Gasperim a Adenauerom, ktorí videli v zmierení medzi národmi cestu k vybudovaniu nového kontinentu. Aká výzva dnes zaznieva z tejto pôvodnej kresťanskej vízie Európy?
V Schumanových textoch, ako aj v textoch ďalších otcov zakladateľov, sa výslovne uvádza, že základom ich predstavy o Európe bol pojem „kresťanského bratstva“.
Po hrôzach druhej svetovej vojny, ktoré predstavovali krajný prejav bratovražedného násilia a boli vedené jasnou predstavou nadvlády človeka nad človekom, založenou na chápaní človeka, ktorý po strate Boha ako referenčného bodu veril, že už neexistujú hranice výkonu jeho moci, ponúklo kresťanské bratstvo opačný pohľad.
Predkladá hlbokú úctu k blížnemu, ktorého je každý povolaný milovať ako seba samého, v synovstve prameniacom zo spoločného Otca.
Základné hodnoty ľudskej osoby, ako sú sloboda, rovnosť a dôstojnosť práce, teda európske hodnoty pripomínané v zmluvách, nachádzajú svoj základ práve v tejto myšlienke kresťanského bratstva.
Preto považujem za dôležité uvedomovať si, že v poznávaní a konkrétnom uskutočňovaní týchto hodnôt nemožno pokračovať bez zohľadnenia skutočnosti, že moderná Európa sa podľa myslenia a zámerov svojich zakladateľov zrodila zo samotného kresťanstva, ktoré je tak trochu ako kvas, vďaka ktorému rastie cesto.
V tejto perspektíve bratstva možno pochopiť aj logiku spoločného využívania zdrojov, ktorú Schuman vyjadril vo svojej deklarácii, aby sa oceľ a uhlie mohli stať nástrojmi spolupráce a rozvoja namiesto zámienky na nové spory a aby nová vojna medzi bývalými nepriateľmi nebola iba nemysliteľná, ale aj materiálne nemožná.
Pápež počas uplynulého roka viackrát vystúpil proti opätovnému zbrojeniu a proti šialenstvu obrovského zvyšovania výdavkov na zbrane. Akú úlohu môže Európa znovu objaviť, ak chce zostať verná duchu svojich otcov zakladateľov?
Schumanova deklarácia z roku 1950 sa začína slovami: „Svetový mier nemožno zachovať bez toho, aby sme nevyvinuli tvorivé úsilie, úmerné nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozujú.“
Keď je mier ohrozený, možno sa obmedziť na staré príslovie si vis pacem, para bellum (ak chceš mier, priprav sa na vojnu), alebo možno uskutočňovať „tvorivé úsilie“, akým bolo založenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele.
Práve táto intuícia ukončila revanšizmus medzi Nemcami a Francúzmi a umožnila dlhé obdobie mieru, z ktorého dodnes čerpáme.
Aj dnes je možné vyvíjať „tvorivé úsilie“, a to aj vďaka skúsenostiam s dialógom, ktoré sa v posledných desaťročiach vytvorili v rámci inštitúcií Európskej únie a členských štátov.
Takéto úsilie si však vyžaduje, aby všetci jasne uznali, že výzvam, ktoré nás čakajú, možno čeliť iba vtedy, ak dozreje vedomie, že Európa nie je nadstavbou, ale skutočným telom, v ktorom je rôznorodosť jednotlivých údov zladená spoločnou víziou a spoločnou vôľou v oblasti zahraničnej politiky.
V tomto zmysle môže Európa, ktorá je schopná vytvoriť spoločné diplomatické cítenie, lepšie využívať svoje vyjednávacie schopnosti a uplatňovať svoju morálnu presvedčovaciu silu aj voči tým, ktorí sa domnievajú, že hrozba silou je presvedčivejšia.
Tvorivé úsilie možno spočíva práve v tomto: ukázať, že presvedčivé a jasne vyslovené slovo, ktoré zaznieva jednotne, je silnejšie než akákoľvek demonštrácia sily.
Aké je vaše osobné želanie v súvislosti s touto cestou?
Želám si, aby táto apoštolská cesta neostala len pri novinárskom spravodajstve, ale aby otvorila plodný proces, dlhodobú cestu schopnú osloviť predovšetkým nové generácie, ktoré sú povolané zdediť zložité výzvy epochy prechádzajúcej hlbokou premenou.
V čase, keď je pohľad do budúcnosti často zastretý strachom alebo sklamaním, chce byť prítomnosť a slovo Svätého Otca semenom dôvery a pozvaním nepodľahnúť logike rozdrobenosti, polarizácie a individualizmu.
Dúfam, že táto návšteva pomôže prebudiť tie najlepšie a najušľachtilejšie sily spoločnosti a ukáže cesty, na ktorých technologický rozvoj a ekonomické procesy nebudú chápané ako ciele samy osebe, ale zostanú dôsledne v službe integrálneho rozvoja človeka.
Pri pohľade na horizont nasledujúcich desaťročí si želám, aby Francúzsko dokázalo zúročiť mimoriadne bohatstvo svojho duchovného, občianskeho a kultúrneho dedičstva a ponúknuť prezieravé odpovede na veľké etické a spoločenské otázky nášho storočia.
Chceli by sme, aby z tejto cesty vzišla obnovená dynamika: veľké otvorené stavenisko myslenia a konania, na ktorom budú môcť veriaci i neveriaci kráčať a pracovať spoločne.
Iba ak dnes položíme pevné základy postavené na spravodlivosti a medzigeneračnej zodpovednosti, budeme môcť tým, ktorí prídu po nás, odovzdať skutočne bratskejší svet a zmierenú zem.
Autor: Massimiliano Menichetti Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia